Aktuality, História,

„Večný nepriateľ árijskej rasy“

---

 

Vpred k Veľkému Nemecku
Na konsolidáciu „árijského národného spoločenstva“ nacisti potrebovali „večného nepriateľa národa“, do úlohy ktorého boli od stredoveku odsúdení židia.

 

Hovorí sa, že Hitlerovým hlavným cieľom bolo vytvorenie silného zmilitarizovaného nemeckého štátu – tisícročnej Tretej ríše a zlikvidovanie židov bolo druhoradou úlohou. Lenže nacisti považovali židov za hlavnú prekážku na ceste k zrodu Veľkého Nemecka.
Ich postupnosť riešenia vojensko-politických úloh a dosiahnutie cieľov Druhej svetovej vojny bola nasledovná: Po prvé, zlikvidovať židov a po druhé, vydobyť si životný priestor, nevyhnutný pre „Veľkú nemeckú ríšu“. Podľa izraelského vedca J. Bauera sa tak 2. sv. vojna stala „vojnou proti všetkým židom v tom najserióznejšom zmysle slova“.

 

Hitler, hoci aj prehral Druhú svetovú vojnu, zanechal po sebe „politický závet“, v ktorom vyzýval dodržiavať rasové zákony a neľútostne sa postaviť všeobecnému travičovi všetkých národov – medzinárodnému židovstvu. Akáže bola, tá „židovská hrozba“ pre Nemecko a čím boli nacistické rasové zákony?

 

 

Neobčania
Do roku 1933 boli židia plnoprávni občania Nemecka, plne integrovaní do všetkých sfér života spoločnosti. Podľa bezpečnostnej služby SS, v roku 1933 žilo v Nemecku 672 tisíc židov, z ktorých 515 tisíc vyznávalo judaizmus. Znamená to, že židia pri príchode nacistov k moci tvorili niečo vyše 1 percenta nemeckého obyvateľstva (zo 65 miliónov). No bez ohľadu na malé percento, židia do príchodu nacistov hrali podstatnú úlohu vo výrobe, vede i v kultúrnom živote štátu.

 

Diskriminácia židov sa spustila hneď pri Hitlerovom nástupe k moci. V apríli 1933 nacisti rozpútali bojkot židovských obchodov a stánkov. V ten istý mesiac bol prijatý „Zákon o obnovení profesionálneho úradníctva“, ktorý zabránil „neárijcom“ v prístupe k štátnej službe; ustanovoval obmedzenia advokátom židovského pôvodu; odštartovalo sa vyháňanie židovských profesorov z vysokých škôl a pre židovských študentov bola ustanovená 5-percentná norma…

 

Nacistická rasová neznášanlivosť sa z roka na rok stupňovala: nacistický antisemitizmus bol nielen náboženský, politický alebo sociálno-existenčný, no predovšetkým rasový: židovstvo sa určovalo podľa krvi. Nacisti za židov považovali nielen tých, ktorých predkova v druhom kolene vyznávali judaizmus alebo mali židovských predkov. Považovali za nich aj tisíce ľudí, ktorí sa stali ateistami alebo konvertovali na iné náboženstvo, vrátane katolíckych duchovných a sestier, protestantských pastorov, ktorých predkovia v druhom kolene boli židia.

 

Norimberské zhromaždenie

15. septembra 1935 na zjazde NSDAP v Norimbergu boli jednohlasne prijaté rasové zákony „O ríšskom občianstve“ a „O nemeckej krvi a nemeckej cti“

 

V súlade so zákonom „O ríšskom občianstve“ sa občanom mohol stať len ten, kto má „nemeckú alebo jej príbuznú krv a kto svojím správaním preukazuje želanie a schopnosť oddane slúžiť nemeckému národu a ríši“. Táto formulácia fakticky znamenala zbavenie nemeckého občianstva v prvom rade židov a cigánov.

 

Zákon „O ochrane nemeckej krvi a nemeckej cti“ zakazoval „špinenie rasy“ – zakazovalo sa manželstvo a mimomanželské spolunažívanie medzi židmi a „občanmi nemeckej alebo s ňou príbuznej krvi“, prenájom židmi nemeckého služobníctva zo žien „nemeckej alebo s ňou príbuznej krvi“ mladších ako 45 rokov a taktiež vystavovanie židmi národnej alebo ríšskej zástavy a používanie látok zhodného sfarbenia. Porušenie tohto zákona sa trestne stíhalo.

 

14. novembra 1935 bol zákon o občianstve novelizovaný a určilo sa koho treba považovať za žida, boli tiež ustanovené kategórie osôb so židovskou krvou: „Židom je ten, kto má troch rodičov z jeho rodičov čistokrvných židov… Židom je tiež človek, zrodený zo zmiešaného manželstva, poddaný štátu, pochádzajúci z dvoch čistokrvných židovských rodičov jeho rodičov, ak on: a) v momente prijatia zákona patril k židovskej spoločnosti alebo bol do nej prijatý neskôr; b) v momente prijatia zákona bol v manželstve so židom alebo vstúpil do takéhoto manželstva neskôr; c) je mimomanželským dieťaťom, ktorého jeden z rodičov bol židom“.

 

Potomkovia židov, ktorí sa nepovažovali za židov, boli rozdelení do dvoch kategórií: do prvej patrili tí, ktorí mali dvoch z dedov a babičiek židov, a do druhej tí, ktorí mali z dedov a babičiek len jedného žida.

 

Na jeseň 1937 sa spustila systematická „arizácia“, čiže zhabanie majetku a vlastníctva židov a v roku 1938 úrady zaviedli nové vynucovacie opatrenia voči židom, uvalili na nich kontribúciu a zakázali návštevy divadiel a koncertov, dokončili konfiškáciu židovských podnikov.

 

V noci z 9. na 10. novembra 1938 nacisti uskutočnili celonemecký židovský pogrom. Tisíce židovských domov, 7500 židovských obchodných domov, obchodov a stánkov bolo zničených.

 

Zneuctené boli židovské cintoríny, 267 synagóg bolo spálených a rozkradnutých. 91 ľudí bolo zabitých, stovky spáchali samovraždu alebo zomreli na následky úrazov. Tisíce židov bolo zatknutých a vyslaných do koncentračných táborov. Židovské obyvateľstvo Nemecka muselo zaplatiť „vykupiteľskú pokutu“ vo výške 1 miliardy ríšskych mariek a všetko zničené obnoviť na vlastné náklady. Do 1. januára 1939 boli židia povinní predať všetky svoje firmy a cenné papiere. 30. januára 1939 Hitler v Reichstagu vyhlásil: „Ak svetový židovský finančný kapitál ešte raz zrazí európske národy do svetovej vojny, tak výsledkom bude boľševizácia sveta a tým aj víťazstvo židovstva a zlikvidovanie židovskej rasy v Európe“.

 

V roku 1939 a osobitne so začiatkom Druhej svetovej vojny nacisti prešli od prenasledovania menšín k ich likvidácii. Rozpútalo sa masové vysielanie cigánov do koncentrákov. Už v rokoch 1939 – 40 národní socialisti pristúpili k deportáciám a epizódnym popravám židovského obyvateľstva európskych štátov: na územiach, okupovaných hitlerovskými vojskami, boli vytvárané getá, úrady rozpracúvali plány vysídľovania židov z Európy. No a nakoniec, po napadnutí ZSSR, sa rozpútala systematická masová likvidácia židovského a cigánskeho obyvateľstva a na konferencii vo Wansee 20. januára 1942 – bol schválený plán „konečného riešenia židovskej otázky“.

 

 

Fabrika smrti
V Tretej ríši rasové otázky riadili: „genealogický výbor“ pri štábe reichsfuhrera SS Heinricha Himmlera, správa pre rasové otázky pri ústrednom aparáte NSDAP, zodpovedajúce oddelenie hlavnej správy ríšskej bezpečnosti, oddelenie v gestape, na čele ktorého stál Adolf Eichmann. Celkovo sa v ústrednom aparáte nacistického štátu, strany a SS zaoberalo „konečným riešením židovskej otázky“ 124 útvarov.
V roku 1943 sa do sovietskeho zajatia dostal bývalý dôstojník osobného štábu Himmlera, hauptsturmfuhrer SS Erich Zilke – expert na otázky „čistoty rasy“. Osud sa s ním nepekne zahral. Nedokonale skrývajúci svoju homosexualitu esesák sa domáhal sexu od chlapca, ktorý bol objektom jeho expertíz. Záležitosť sa prevalila. Zilke bol zbavený esesáckej funkcie, uvoľnený zo všetkých postov a s hodnosťou kapitána odoslaný na východný front, kde bol zajatý.

 

V Suzdalskom tábore pre vojnových zajatcov ho vypočúval poručík Aleksandr Blank. Po vojne sa doktor historických vied A. S. Blank stal jedným z popredných sovietskych germanistov.

 

Profesor Blank spomínal: „Zilke slúžil pod oberfuhrerom SS Walterom Bustom v „genealogickom výbore“, ktorý bol taktiež expertom na rasové otázky. Do jeho kompetencie spadalo posledné rozhodnutie o čistote rasy v sporných a nedostatočne jasných prípadoch. V podmienkach nacistického Nemecka neboli zriedkavosťou prípady, kedy si židia všemožne nadobúdali nové „árijské“ dokumenty, menili si priezviská… Skrátka, mnohí sa usilovali vylepšiť si rodokmeň aspoň o jeden stupeň. Niektorým sa to podarilo.
No ak niečo vyvolalo podozrenie alebo ak sa niekto požaloval gestapu…, skrátka keď prípad bol komplikovaný, vtedy prichádzala na rad…

 

…expertíza Ericha Zilkeho

Ako ju prevádzal? Spočiatku navodil nejakú živú debatu s preverovaným. Pritom pozoroval ako sa smeje, ako reaguje na žarty, ako gestikuluje, ako rýchlo sa kontaktuje…

 

Na druhú etapu preverovaného oficiálne zavolali do gestapa, kde mu zmerali vzdialenosť medzi očami, výšku čela, tvar nosa, dĺžku šije atď. No najdôležitejším ukazovateľom pre Zilkeho boli oči. „Nech čokoľvek, ale oči ma nikdy neoklamali, – tvrdil Zilke. – Zapozerajúc sa do nich, zbadal som „svetový žiaľ“ tisícročí, ak tam bol“. Podľa „Zilkeho vzorca“, pri jednej osmine a dokonca i pri jednej štvrtine židovskej krvi sa „svetový žiaľ“ nedal vidieť, ale pri čistokrvnosti alebo pri polovičnej čistokrvnosti sa dal vidieť jednoznačne. Na základe Zilkeho výnosov boli stovky ľudí poslané do likvidačných táborov – do plynových komôr a pecí krematórií.

 

Narodne-socialistický režim plánoval masovú likvidáciu iných „neárijských“ európskych národov, osobitne Slovanov. Generálny plán „Ost“ rátal so zotročením a vyhnaním vyše 30 miliónov Poliakov, Rusov, Ukrajincov, Bielorusov a na ich územiach (Poľsko a európska časť ZSSR) osídliť 5 miliónov Nemcov.

 

V rámci politiky „rasovej hygieny“ sa nacistický režim zbavoval aj tých Nemcov, ktorí mohli podľa neho spotvoriť rasu alebo bol zrodený z asociálov, či duševne postihnutých. Už v roku 1933 boli prijaté zákony o nútenej sterilizácii asociálov a ľudí, ktorí by mohli mať potomstvo trpiace na dedičné choroby. V roku 1935 bolo zavedené prerušenie tehotenstva z dôvodu genetických a dedičných príznakov a tým, ktorí boli uznaní za chorých, bolo zakázané vstupovať do manželstva. V rokoch 1937-38 začali byť „antisociáli“ masovo posielaní do koncentračných táborov. V roku 1939 úrady zaviedli eutanáziu pre duševne choré a dedične zaťažené deti, v roku 1940 ju rozšírili aj na dospelých a na protispoločenské živly a v roku 1942 väzňov, patriacich do tejto poslednej kategórie, odovzdávali SS „na likvidáciu prácou“. Celkovo od nacistických rúk zahynulo najmenej 70 tisíc duševne chorých ľudí.
Vladimír Mikunda