Rozsah pôsobenia jednotky 731 bol obrovský: tisícky ľudí zomreli kvôli morovej epidémii, antraxu a cholere. Čínska vláda odhaduje, že zabila až 580 000 ľudí.
Jednotka 731 kultivovala divoké kmene chorôb u ľudských pacientov na “zvýšenie ich obranyschopnosti”. Infikovaní pacienti, ktorí rýchlo podľahli mimoriadne smrteľným chorobám, boli však pre túto skupinu stále “použiteľní”. Odoberali im krv a ňou infikovali ďalších pacientov. Tí prežívali bolesti, bez akejkoľvek utlmujúcej látky. Ich končatiny slúžili na štúdium gangrény, ich orgány pomáhali pri štúdiu rôznych chorôb. Po vojne odsúdili členov tejto jednotky na 2 až 25 rokov.
100 rokov tajných vojenských experimentov na ľuďoch
V roku 1964 sa počas cvičenia v grófstve Wiltshire 16 námorných komandos začalo správať nejako čudne, uvádza El Pais. „Jedni sa vystavovali na odkrytom poli rovno pred paľbu protivníka, druhí kŕmili vtákov, ďalší behali po kopcoch alebo liezli po stromoch, hrajúc sa na opice…“, napísal novinár Miguel Criado. V tajnom hlásení sa uvádzalo, že námorná pechota nebola schopná splniť akýkoľvek rozkaz.“
Takýto bol len jeden z tisíca experimentov na ľuďoch, ktorý uskutočnili britskí s americkí vojaci pri rozpracúvaní chemických a biologických zbraní, pričom nikto z aktérov nemal ani len tušenia, že predtým dostali dávku LSD.
Počas 1. sv. vojny bol v Británii vytvorený tajný komplex „Porton-Down“. Za čas jeho existencie prešlo cez pokusy s otravnými plynmi, budičmi moru… a aj narkotikami asi 20 tisíc ľudí. Podriadení (zväčša radoví vojaci) súhlasili s pokusmi dobrovoľne, hoci nikto z nich netušil čo riskuje. Britský historik Ulf Schmidt priblížil históriu „veteránov Portonu“ vo svojej knihe „Tajná veda: storočie vojny jedov a experimentov na ľuďoch“ (Secret Science: A Century of Poison Warfare and Human Experiments). Hlavná pozornosť sa venuje Porton Downu, no sú tam aj fakty o Nemcoch.
Práve Nemci pristúpili k tej odpornej súčinnosti vedy s vojnou, keď v zákopoch pri Ypres v apríli 1915 rozprášili 160 ton chlóru. Vietor túto jedovatú zmes odniesol na pozície Kanaďanov a Francúzov.
Na druhý deň veliteľ expedičného zboru Dohody sir John French vyzval Londýn, aby si tiež zadovážil takúto zbraň. Briti svoj plyn nasadili už v septembri, no otrávili stovky vlastných vojakov, pretože smer vetra sa zmenil. Tak sa začali preteky v chemickom zbrojení.
V Porton-Downe pracovali fyziológovia, patológovia a meteorológovia z najlepších britských univerzít. Spočiatku robili experimenty na zvieratách, no v roku 1917 vzniklo špeciálne laboratórium na pokusy na ľuďoch, pretože vplyv chemických látok na ľudské orgány sa nie vždy dá predpovedať podľa experimentov na zvieratách.
Po Veľkej vojne, i keď panoval názor, že ukončí všetky vojny, sa výskumy dokonca urýchlili. Spočiatku mali obranný charakter. V roku 1929 sa uskutočnili experimenty nad vyše 500 vojakmi a počas 2. sv. vojny sa tento počet zvýšil desaťnásobne.
„Keď v septembri 1939 hitlerovské vojská vošli do Poľska, Nemecko, USA a Veľká Británia boli v otázke chemickej vojny skutočnými veľmocami. Pričom všetky tri krajiny uskutočňovali pokusy na ľuďoch. Nacisti v mnohých prípadoch využívali trestancov, zväčša Židov, Rusov a Poliakov. Lenže v Porton-Downe využívali aj cudzincov. A keď sa vojakov na experimenty nedostávalo, britskí vedci robili pokusy na občanoch „osi“ internovaných od začiatku vojny“, hovorí sa v článku.
V medzivojnovom období dosahoval rozpočet amerického komplexu 1 – 2 milióny USD, ale už v roku 1942 to bola 1 miliarda USD. Viac prostriedkov smerovalo len na Projekt Manhattan, hovorí sa v článku.
V roku 1951 americký dermatológ Albert Kligman oznámil, že pracuje v Holmesburgskom väzení, aby študoval ochorenia jednotlivých väzňov. Zrejme zabudol doslova všetko, čo vedel o lekárskej etike. Kligman rozšíril svoje “výskumy” o skúšky na jednotlivé lieky, testovanie patogénov a vystavil odsúdených látkam, ktoré boli používané v bojoch vo Vietname. V priebehu 23 rokov Kligman získal granty od americkej armády, Dow Chemical a Johnson & Johnson, ako aj od akademickej podpory z University of Pennsylvania, aby preskúmal účinky niektorých najnebezpečnejších chemických látok vo svojom arzenáli na ľuďoch
„Po Druhej svetovej vojne Porton-Down nespomalil: začiatok studenej vojny vytvoril možnosť skúmania až nepredstaviteľného. Navyše v tomto období sa liberálnejšími stali aj etika a lekárske normy. Bez ohľadu na to, že po Norimberskom procese bol prijatý „Norimberský kódex“, zakazujúci potenciálne nebezpečné pokusy čohokoľvek na ľuďoch, okrem pokusov na lekárske účely“. Prevažná väčšina dobrovoľníkov (v 50-tych až 60-tych rokoch ich bolo okolo 16 tisíc) o Porton-Downe nič nevedela. Mnohí si mysleli, že sa na nich budú testovať liečivá proti chrípke.
20-ročný letecký mechanik Ronald Maddison súhlasil s experimentom aby na niekoľko dní pozabudol na vojenskú disciplínu a navštívil nevestu, ktorá bývala blízko Portonu. Vedec povedal Maddisonovi a ostatným, že bude skúmať účinky chemických látok na odev a že oni môžu pocítiť „ľahkú slabosť“.
Dňa 6. mája 1953 si Maddison s piatimi ďalšími dobrovoľníkmi nasadili plynové masky a vkročili do pokusnej komory. Ani netušili, že budú vystavení účinku 200 mg čistého Sarinu. O 20 minút sa Maddison zvalil na podlahu. Odviezli ho do nemocnice, no ešte toho dňa zomrel. „Cestou manipulácií, do ktorých boli zapojené najvyššie stupne ministerstva obrany, príbuzným a priateľom Maddisona vtĺkli do hláv, že ten zomrel na ostrú pneumóniu, priebeh ktorej sa skomplikoval kvôli experimentu“, uvádza sa v článku.
Od roku 1946 po rok 1979 vedci z Port-Downu uskutočnili 750 testov v otvorenom priestore, pričom mnohé v britských kolóniách. 5 pokusov sa uskutočnilo na mori, s nasadením budičov moru…
„26. 7. 1963 sa vedci dopracovali k myšlienke rozptýliť baktérie v londýnskom metre“. Použili na to Bacillus globigii, ktorá sa považovala za neškodnú. „No dnes je známe, že môže vyvolať otravu krvi“, píše autor.
Potom sa začal prejavovať pacifizmus so všetkými dôsledkami, na základe čoho mnohí vedci prechádzali na iné výskumy. Kým v 50-tych rokoch bolo do experimentov zapojených okolo 6000 dobrovoľníkov, tak v rokoch 1979 – 1989 len dvetisíc“.
Vladimír Mikunda
