Aktuality, História,

Plukovník Švec: Útok ohňom bol vždy dôležitá súčasť vojenskej stratégie

---

 

Jedenástu kapitolu možno bez nadsadzovania nazvať základmi geopolitiky malých štátov a geostratégie. Svojimi poznámkami Sun-Tzu neuveriteľným spôsobom predbehol čas. Len vymenovanie historických udalostí na potvrdenie platnosti jeho téz by zabralo celú knihu. Napriek obranným doktrínam a napriek opatreniam na posilnenie dôvery medzi štátmi, nikdy neprestala platiť zásada, že ak raz prepukol konflikt, plány operácií nemožno obmedzovať na vlastné územie. Použitím letectva a raketových prostriedkov to už dnes ani nie je možné.

 

Každý predvídavý panovník v histórii ľudstva sa pokúšal dostať vojnové operácie čo najďalej od hraníc svojho územia. Nejedna globálna alebo regionálna mocnosť sa neštítila zabrať to, čo Sun-Tzu nazýva kľúčovým územím, najmä v prípade, ak by sa takého štátu mohol rovnako výhodne zmocniť nepriateľ. Najviac bojov v histórii sa zasa odohralo na tzv. otvorených územiach, bez ohľadu na to, komu patrili. Takéto štáty majú najmenej dôvodov podceňovať vlastnú obranyschopnosť. Pochopenie zásad pre ohniskové územie nám zas pomôže lepšie pochopiť dôvody, ktoré viedli politických vodcov štátov do uzatvárania zdanlivo nelogických koalícií, a ktoré prispievali do prekonania často hlboko zakorenenej nenávisti. Význam poznámok Sun-Tzu narastá v dnešných časoch, keď je veľmi málo krajín, ktoré nesusedili s ďalšími tromi a viacerými štátmi.

 

V neskorších odsekoch jedenástej kapitoly sa Sun-Tzu podrobnejšie venoval záležitostiam, ktoré už boli spomenuté v predchádzajúcich častiach. Poskytol ďalšie dôkazy jednoznačne manévrového prístupu k vedeniu vojenských operácií. Navyše sa venuje záležitosti, ktorá je spoločná pre obidva prístupy (nátlakový aj manévrový), ale s ktorou majú všetky armády väčšie alebo menšie problémy: otázkam súčinnosti. Zároveň poskytuje rady, ako zjednotiť vojská, ako upevniť bojového ducha. Netreba ani veľkú predstavivosť na pochopenie aktuálnosti starovekých poznámok.

 

Zastavme sa teraz pri ucelenom systéme zásad, ktoré potvrdzujú manévrový prístup, a ktoré uplatňujú vo forme vojensko-strategických princípov všetky moderné armády sveta. Prvou ja apel na potrebu nevyspytateľnosti vlastných plánov. Druhou je vojensko-strategická zásada momentu prekvapenia, čiže zásada rýchlosti vo vojne (veď o čom hovorí rada ako sa postaviť pripravenému nepriateľovi: „zmocni sa niečoho, čo si cení a podriadi sa tvojim želaniam“). Treťou je pružnosť reagovania, niekde známa pod pojmom flexibilita a iniciatíva. Štvrtou je ochrana a bezpečnosť (všimnime si poznámky v 11. a iných kapitolách o presunoch po neočakávaných cestách, o neodhaliteľnosti plánov, atď.). Piatou je spolupráca a súčinnosť vojsk (poznámka o hadovi z hory Čang). Šiestou je pevné spravovanie vojsk a udržiavanie takpovediac bojovej pripravenosti a bojovej morálky (poznámka, ako zabrániť vojskám v rozutekaní). Siedma zásada útoku v podmienkach, ktoré prinesú rozhodujúci vplyv na výsledok vojny (metóda hlavného úsilia), aj ôsma zásada, za ktorú je možné považovať koncentráciu síl proti nepriateľovej slabine, už boli rozobraté v predchádzajúcich kapitolách. Zaujímavý je fakt, v akej koncentrovanej podobe sú tieto zásady podané v takom malom diele.

 

Treba pripomenúť jeden veľmi dôležitý prvok manévrového prístupu k vedeniu vojny, ktorým je trvalé úsilie stavať nepriateľa pred riešenie dilem, z ktorých obidve riešenia mu spôsobujú ťažkosti (o hadovi). Používanie tohto prístupu možno identifikovať napríklad v šiestej kapitole, ale aj z poznámok o tom, ako nedovoliť nepriateľovi zjednotiť svoje sily (to platí aj naopak o potrebe o zjednotení vlastných prvkov bojového potenciálu), aj z ďalších úvah.

 

V jedenástej kapitole sa znovu dotýka požiadaviek na charakterové a povahové vlastnosti veliteľa, čím dokazuje, že ich považuje za mimoriadne dôležité. Svojou poznámkou o tom, že na velenie armáde, ktorá má suverénneho panovníka (teda na najvyššie vojenské pozície), sa nehodí taký generál, ktorý nepozná čo len jedno z deviatich druhov územia, Sun-Tzu definoval požiadavku na potrebu strategického stupňa vzdelania pre najvyšší vojenský manažment, s dôrazom na ovládanie politiky a geopolitiky zvlášť. Tým sa nepriamo stáva nestorom potrebnosti vojenského vzdelávacieho systému. Znovu pripomenul význam motivácie a odmeňovania.

 

Mimoriadne zaujímavé a historickou praxou overené poznámky z posledných dvoch odsekov jedenástej kapitoly. „nestavaj sa proti silnému zoskupeniu; nepodporuj moc iných štátov; bez boja sa zmocni miesta, na ktorom nepriateľovi záleží“ a iné vari nepotrebujú komentár o tom, že ide o geostratégiu.

 

SUN-TZU
VOJENSKÉ UMENIE
Dvanásta kapitola
ÚTOK OHŇOM
Existuje päť spôsobov útoku ohňom. Prvým je spálenie vojakov; druhým je spálenie proviantu; tretím je spálenie výzbroje; štvrtým je spálenie skladov a dielní a piatym je spálenie dopravných spojníc.

 

Pri útoku ohňom musíme reagovať na zmenu situácie. Keď vypukne požiar v nepriateľskom tábore, ihneď zvonka koordinuj svoju akciu. Ak nepriateľské vojská zostávajú mĺkve, tak vyčkávaj a neútoč ihneď. Keď oheň vrcholí, ak môžeš, využi výhodu. Ak nemôžeš konať, tak čakaj. Ak dokážeš založiť oheň mimo nepriateľského tábora, tak netreba čakať dovtedy, kým začne vo vnútri. Založ ohne vo vhodnom čase. Armáda musí ovládať päť situácií pre útok ohňom a musí čakať na vhodný čas.

 

Dobré výsledky môžu dosiahnuť tí, ktorí používajú oheň na podporu útoku; pôsobivý účinok môžu dosiahnuť tí, ktorí používajú záplavy. Voda dokáže izolovať nepriateľa, ale na rozdiel od ohňa nedokáže zničiť jeho zásoby alebo výzbroj.

 

Vyhrať bitky a dosiahnuť zámery, ale zlyhať v upevňovaní týchto úspechov je osudné a môžeme to nazvať plytvaním času. Preto treba povedať, že nad plánmi Pustiť sa do boja musí rozmýšľať osvietený vládca a dobrí generáli ich dôsledne uskutočnia. Ak to nie je v záujme štátu, nekonaj. Ak nemôžeš mať úspech, nepouži vojsko. Ak nie si v ohrození, neveď vojnu. Panovník nemôže začať vojnu iba preto, že je rozzúrený, ani preto, že je urazený. Rozzúrený muž sa môže znova na chvíľu upokojiť a urazený muž môže byť znova potešený, ibaže zničený štát už nemôže byť obnovený tak, ako mŕtvy muž nemôže ožiť. Osvietený vládca je preto rozvážny a dobrý generál sa vyvaruje unáhleného konania. Takto je udržaná bezpečnosť štátu a uchránená armáda.

 

Azda netreba zdôrazňovať strategickú neschopnosť neuveriteľne veľkej časti súčasných vládcov po celom svete, aj doma.

Ing. Peter Švec, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v.

 

 

V sobotu nás opustil plukovník Peter Švec

Musíme Vám so zármutkom oznámiť, že náš spolupracovník, Človek s veľkým slovenským srdcom, nás navždy opustil dňa 27.02.2021. Peter Švec, skvelý pilot, bývalý zástupca Veliteľa Generálneho štábu armády Slovenskej republiky prehral svoj posledný boj, boj so zakerným vírusom. Odchod človeka jeho formátu je citeľnou stratou pre vlastenecké politické sily. Človek s jasnozrivým úsudkom a čistým štítom. Bol jednou z nádejí národnej politiky, človekom s charizmou a schopnosťami, ktoré ho predurčovali byť kapitánom – či už lietadiel Boeing, na ktorých pôsobil dlhé roky ako kapitán a inšpektor, alebo v armáde, kde pôsobil vo viacerých významných funkciách, ale tiež v politike, kde bol neprehliadnuteľný svojím rozhľadom, skúsenosťami, intelektom.

 

Bol iniciátorom a signatárom dokumentu „Nitrianska deklarácia“. Jeho posledným pôsobením bola práca kapitána a inšpektora linkových preskúšaní Boeingu 737 v nízkonákladových aerolíniách. Bol známy ako nezávislý bezpečnostno-vojenský analytik, ako aj expert na letovú bezpečnosť. V minulosti pôsobil v ozbrojených silách, od roku 1980 do 2004, s prerušením počas obdobia, kedy bol zvolený za poslanca Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČaSFR ako nezávislý poslanec na kandidátke SNS.

 

Mal za sebou však aj 23-ročnú vojenskú kariéru. Na veliteľstve vzdušných síl pôsobil vo funkcii náčelníka „Oddelenia letovodskej služby a riadenia letovej prevádzky“, ako aj náčelníka „Správy vzdušného prieskumu a elektronického boja“. Na generálnom štábe pôsobil vo funkciách náčelníka „Správy vojenského prieskumu a elektronického boja“, neskôr náčelníka „Operačného štábu – zástupcu náčelníka Generálneho štábu“, v rámci ktorých mal vo svojej podriadenosti aj 5. pluk špeciálneho určenia.

 

Bol známym autorom a spoluautorom vojensko-strategických koncepčných dokumentov a realizátorom zásadných zmien v slovenských ozbrojených silách. Vo funkcii predsedu komisie bol hlavným autorom prvej a jedinej „Vojenskej stratégie“, členom riadiaceho tímu a spoluautorom strategického konceptu „Ozbrojené sily 2010“, aj následného „Dlhodobého plánu rozvoja ozbrojených síl“. V posledných rokoch sa výrazne angažoval v slovenskej politike. Mal politické ambície a veľa Slovákov k nemu vzhliadalo, s obrovskými nádejami do budúcna.

 

Svoj posledný boj prehral vo veku nedožitých 60 rokov. Spomínajme na neho s láskou. Smútiacej rodine prajeme úprimnú sústrasť. Česť jeho pamiatke!

Kamil Jeremiáš