Arménsko, 3.október 2020 (AM) – Incidenty v Náhornom Karabachu dokazujú potrebu protilietadlových systémov s krátkym dosahom.
Nový konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom ukazuje nutnosť zabezpečiť svoje pozemné jednotky so systémami protivzdušnej obrany krátkeho dosahu. Od začiatku bojov sa obe strany predbiehajú v médiách s deklaráciami o úspechoch svojich armád. Dokonca rôzne videozáznamy kolujú po internete ako “dôkaz” ich tvrdení. Avšak to čo vidno, lepšie povedané čo nevidieť na obrázkoch je napríklad skutočnosť, že obe strany sú stručne povedané “holé a bosé” v obrane proti útokom dronov nesúcich nálože (kamikadze, alebo munícia vagabund). Tieto spôsobujú na oboch stranách veľké straty nato, aby si toho nikto nevšimol. Okrem iného, to je jeden z účelov zbraňových systémov, prípadne munície, aby nepriateľa šokovali, alebo zabíjali.
Drony, ako sa zdá ukazujú v tomto konflikte svoj účel. Svet sa prezbrojuje a súčasne celá rada nových zbraní je k dispozícii. Turci tlačia na pílu na rôznych frontoch čo dáva dojem, že chcú za každú cenu vstúpiť na pole veľkých “neobíduteľných” hráčov ako je Rusko, Čína, alebo ešte nejakú dobu bude USA.
Turecký vojenský priemysel zaznamenáva svoj “boom”, ktorý sa nedá prehliadnuť. Priemyselníci v tejto brandži potrebujú okrem pár kontraktov v Ázii získať ďalšie. A niet lepšej cesty, ako ukázať celému svetu, ako práve ich zbrane fungujú. Ďalším krokom je zaviazanie si nejakej krajiny, alebo oblasti, aby zostali závislí na zbraniach od svojho spasiteľa. Niečo také, ako to robí Amerika s členskými krajinami NATO a v ďalších oblastiach sveta.
Sú to najmä azerbajdžanské sily, ktoré v tejto oblasti vykazujú pozoruhodnú účinnosť. K tomu publikovali veľké množstvo videí, ktoré ukazujú zničenie tankov, obrnených vozidiel, protilietadlových systémov a bunkrov. Je pravda, že tieto systémy majú výhodu v poskytovaní obrazovej spätnej väzby podporujúcej tento typ útokov. V skutočnosti majú vo svojom inventári niekoľko bezpilotných systémov schopných riadiť aj delostreleckú paľbu, alebo niesť ľahkú muníciu (vagabund). Podporu im prinášajú aj turecké ozbrojené sily a ich drony TB2, ale tiež bludná munícia, najmä Harop izraelskej IAI, ktorý podľa všetkého spôsobil medzi arménskymi silami veľký počet obetí.
Pojem bludná munícia môže zahŕňať niekoľko možností. V zásade a bez zachádzania do detailov, ide o vypustenie munície do vzduchu a do zóny prostredníctvom krídiel, alebo vrtuľového systému. Táto munícia má schopnosti samonavádzania (napr. GPS súradnice), prípadne riadeného navádzania pomocou operátora na diaľku (vizuálne riadenie). Je to už veľmi blízko k riadenému dronu, ktorý však na rozdiel od tohto systému sa musí vrátiť naspäť na svoju základňu. Túto muníciu možno nazvať aj kamikadze nakoľko jej účelom nemusí byť návrat naspäť na základňu, ale poskytnúť podporu pre pozemné vojská, prípadne podporiť letectvo zničením protivzdušnej obrany v oblasti. V jednoduchosti povedané, jej účel je vyhľadať cieľ, priblížiť sa a nechať vybuchnúť nálož, alebo muníciu ktorú nesie v účinnej vzdialenosti od cieľa tak, aby spôsobila čo najväčšie škody. K tomu môžeme priradiť schopnosť filmovať priebeh útoku a záznam odoslať na základňu ešte pred samozničením.
Z týchto viacerých správ a videí vysielaných počas týchto stretov je možné vyvodiť niekoľko poučení. Na prvom mieste sa zdá, že túlavé drony a strelivo majú určitú, akoby beztrestnosť. Dokážu sa totiž dostať relatívne hlboko, prípadne až kam chcú v rámci ich možného doletu. Preto nerušene môžu operovať v zónach, v ktorých by iné lietajúce zariadenia neboli len tak bez povšimnutia. Arménske sily majú veľa moderných protilietadlových systémov, ako napríklad Tor M2 získaných z Moskvy, ale v provincii Náhorný Karabach boli nasadené iba oveľa staršie systémy, ako napríklad SA-8 OSA. Teraz je zrejmé, že tieto systémy majú problémy s detekciou dronov a Harop, vzhľadom na množstvo videí v ktorých je vidieť zničenie arménskych systémov OSA údermi azerských dronov.
Po druhé, je jasné, že obrnené vozidlá, či už ťažké ako tanky T-72, alebo ľahšie ako BMD a BMP-2, sú veľmi ľahko zraniteľné voči útokom dronov, dokonca aj s relatívne ľahkou muníciou implementovanou do tureckých TB-2. Tradičný výkop pre skrytie tanku neposkytuje takmer žiadnu ochranu pri tomto type útoku, nakoľko ide o útok zhora a tie prichádzajú zatiaľ vo väčšine prípadov nepozorovane. Ich účinnosť je preto mimoriadne vysoká aj napriek malej hmotnosti náloží. Ale akonáhle sú nasadené moderné protivzdušné prostriedky, tieto drony ako aj túlavá munícia sú ľahkým cieľom. Ich rýchlosť presunu je veľmi pomalá a môžu byť zostrelené niekedy aj len dobre mierenou dávkou s guľometu, ak sú aj dostatočne nízko.
Napríklad T-72 je ťažký tank, ale koncepčne relatívne starý. Tanky tejto generácie boli všetky mimoriadne jednoducho zničiteľné úderom z hora. Pancierovanie bolo s dôrazom ukladané obzvlášť do frontálnej časti. Rovnako, relatívne jednoduché pancierovanie, alebo žiadne bolo na bokoch v oblasti pásov. Zadná časť bola zvyčajne bez pancierovania. Preto pri možnosti streľby na tank z boku nebolo nutné rozbiť na prvý krát celý tank jeho výbuchom v celej integrite. Stačí jeho imobilizácia a k tomu bolo napríklad postačujúce strieľať do pásovej časti, ak to bolo možné. Znehybniť tank rozbitím nosných kolies, alebo pásov je tiež spôsob, ako ho pripraviť o dôležitú bojovú kapacitu, ktorou je práve mobilita. Stojaci tank je už len dosť ľahkou korisťou.
Ďalšia vec je posádka tanku. Pokiaľ aj protitanková strela neprenikne do vnútra, výbuch nálože na povrchu mohol spôsobiť vážny šok u členov posádky a teda neschopnosť viesť ďalší boj. Môže ísť o efekt ohlušenia ako pri útočných granátoch, ktorých hluk pri výbuchu ochromí sluch, stredné ucho a človek zostáva minimálne pár sekúnd úplne imobilizovaný. Z praxe viem, že je to mimoriadne účinný spôsob neutralizovania nepriateľa bez nutnosti zabíjať. Obzvlášť účinné sú ohlušujúce granáty v uzavretých priestoroch. Človek padne na zem, v ušiach píska, alebo silne zvoní a telo je na chvíľu paralyzované. Je to mimoriadne nepríjemný pocit, ktorý som okrem iného aj osobne zažil.
Takže posádka tanku je vystavená minimálne riziku šoku z ohlušenia po výbuchu nálože pri kontakte protitankovej munície na jeho povrchu. Ten môže preto posádku paralyzovať dočasne, prípadne úplne. Dnešné moderné systémy aktívnej ochrany dokážu dosť účinne chrániť tank pred takýmito protitankovými zbraňami. V boji však mnohé systémy prestávajú fungovať, nakoľko nie je možné všetko opraviť na bojisku. Skutočné bojisko je zákerné a žiadne supermoderné technológie závislé na nejakom zdroji energie nemôžu dlhodobo fungovať, ak nebudú mať možnosť obnovenia zdroja energie. Dôležité je zbaviť agresora prístupu k pohonným hmotám, zdrojom energie a podobne. Už tento fakt spôsobí návrat bojových schopností nepriateľa o niekoľko technologických generácii naspäť. O mojich zážitkoch aj z frontu píšem v sérii kníh Legionárove zápisky, ktorej prvý diel práve v týchto dňoch vychádza.
Pamätajte, že drony a tulácka munícia použité v tomto konflikte nie sú ťažké zariadenia pracujúce vo vysokých nadmorských výškach, ale relatívne ľahké a veľmi lacné systémy fungujúce v nízkych, alebo stredných výškach. Ale kvôli svojej malej veľkosti, nízkej tepelnej stope a ich počtu predstavujú veľmi veľkú hrozbu, ktorú systém SA-8 OSA nedokáže zvládnuť. Tento systém bol vyvinutý na ochranu pred vrtuľníkmi, alebo lietadlami, ale nie pred týmito malými a v radare neviditeľnými systémami. SA-8 je dobrý systém aj napriek svojmu koncepčnému veku. Avšak pri nasadení malých dronov najmodernejšej generácie nedokáže reagovať. Jeden by povedal, že by stačilo zmeniť radary schopné nájsť aj tieto malé zariadenia. Z toho vzniká otázka kompatibility a schopnosti systémov prijať iný radarový systém a podobne. A nemusí ísť len o výmenu RAM-ky v PC za väčšiu, alebo rýchlejšiu. SA-8 OSA je vďaka preukázanej prevádzkovej efektívnosti veľmi častou používaný v Sýrii, Líbii.
S súčasnosti nemá žiadna armáda také množstvo obranných systémov proti týmto zariadeniam. Potenciálny nepriateľ USA, alebo ktorejkoľvek Európskej armády sa môže preto urýchlene dozbrojiť týmto typom zbraní. Zo skúseností viem, že agresori ako sú Američania, alebo ich mopslíci z NATO môžu byť odstrašení takýmito prostriedkami obrany, ktorá je veľmi lacná a javí sa mimoriadne účinná. US armáda, alebo Francúzska armáda majú vo zvyku vyvážať konflikty mimo svojho územia a tým sa súčasne chrániť. Pokiaľ by však krajina, ktorú idú prepadnúť disponovala takýmito jednoduchými zariadeniami, straty na strane agresora by mohli byť v úplne iných číslach a agresori by mohli byť viac zdržanliví pri dodávaní dôkazov so zafarbenou vodičkou v ampulke, ktorej obsah priamo v teréne u takzvaného nepriateľa nikdy nikto nenašiel.
Francúzske armády určite majú pechotné protilietadlové rakety Mistral 3, ktoré sú vynikajúcimi zbraňami na boj z blízka proti vrtuľníkom, alebo stíhačkám. Na druhej strane tieto systémy nie sú spojené ani s radarom, ani s optickým detekčným systémom umožňujúcim sledovať oblohu ako celok. Tento systém je použiteľný priamo zo zeme a vyžaduje si operatívca s ďalekohľadom pre pozorovanie oblohy.
Bojové skúsenosti z okupačných vojen ukazujú, že celý obvod nasadenia svojich vojsk na okupovanom území musí byť chránený pred týmito hrozbami. To si vyžaduje dostatočný počet systémov detekcie a obranných systémov, schopných rýchleho nasadenia, ktoré dokážu medzi sebou účinne komunikovať, pretože pri veľkom počte takýchto munícii vo vzduchu, by mohlo prísť k preplneniu systému obrany a tým k jeho možnému znefunkčneniu. To by ohrozilo vojská na zemi a obranca by sa tak mohol dostať možno až do nepriateľských nervových centier lokálneho riadenia agresie (poľné štáby).
Je zrejmé, že je potrebné zahájiť na národnej, alebo európskej úrovni vývoj nového mobilného protivzdušného obranného systému krátkeho dosahu, ktorý bude schopný čeliť tradičným hrozbám od riadených striel po ľahké drony a munície vagabund. Nový systém by mal byť tiež schopný brániť sa proti jeho saturácii v prípade nasadenia veľkého počtu dronov kamikadze (munícia vagabund), alebo saturácii pri útoku elektronickými prostriedkami.
Americká armáda pochopila toto riziko a vyvinula IM-SHORAD, ktorý na obrnenom podvozku Stryker skombinoval 30 mm kanón, 4 infračervené riadené strely Stingers a 2 strely Hellfire, všetky pilotované radarom face up RADA ponúkajúci 360 ° pokrytie a elektro-optický zameriavací systém. Rusko vyvinulo svoj vysoko účinný systém Pantsir kombinujúci dva 30mm kanóny s protilietadlovými strelami krátkeho a stredného dosahu. Vo vývoji sú aj ďalšie programy, založené najmä na použití zbraní s riadenou energiou, napríklad M-SHORAD americkej armády. Ak si chcú Európania, najmä Francúzsko, udržať schopnosť projekcie sily v budúcnosti, je nevyhnutné čo najskôr zahájiť práce na návrhu, výrobe a dodaní systému SHORAD ozbrojeným silám.
Na záver článku toľko, že tieto malé drony sa môžu na základe týchto, v boji preukázaných schopností stať rýchlo súčasťou rôznych armád sveta ako mimoriadne účinný systém obrany, ako aj útoku. Výhodou je ich nízka cena a veľmi vysoká účinnosť, pre obranu ako stvorené, ale aj pre agresora použiteľné v oblastiach s malou, alebo slabou obranou proti takýmto systémom.
A možno aj preto sa môže zdať, že tento konflikt je len ďalšou výkladnou skriňou nových, zatiaľ len málo poznaných bojových systémov, ktoré, aby sa kruh uzavrel si budú vyžadovať investície aj do nových obranných systémov.
Aktuálne sa nachádzame v čase krízy a svet môže pripomínať niečo ako sud s pušným prachom, nad ktorým krúži celá rada už horiacich zápaliek.
Adam Riečanský
