Tankové vojská dnes predstavujú dôležitú súčasť armád celého sveta. Sovietska či ruská tanková škola a ruská armáda sa môže pochváliť celým radom vynikajúcich tankov a tankistov, ktorí dokázali svoju kvalitu a bojové majstrovstvo na mnohých bojiskách od 1.svetovej vojny až do konfliktu v Čečensku. K takýmto tankom a tankistom patrí s určitosťou aj Zinovij Grigorievič Kolobanov (1910-1994) a jeho ťažký tank KV-1 s číslom 864.
Stručné curricullum vitae sovietskeho tankistu Kolobanova
Zinovij Kolobanov sa narodil dňa 25.10.1910 v dedine Arefino vo Vladimirskej gubernii v rodine roľníka. V čase ruskej občianskej vojny zomrel jeho otec, matka vychovávala tri deti sama, neskôr sa presťahovala do dediny Bolšoje Zagarino, kde ukončil Zinovij Kolobanov základnú školu a následne začal študovať na Gorkovskej strednej technickej škole. V roku 1933 Kolobanov vo veku 22 rokov narukoval do armády, kde si zvyšoval vojenskú kvalifikáciu v škole 49 streleckého pluku 70 streleckej divízie. Krátko po získaní kvalifikácie ho prevelili ako schopného študenta do Orlovskej tankovej školy M.V. Frunzeho, túto vojenskú školu skončil v roku 1936 s vynikajúcimi výsledkami a získal hodnosť poručíka. Získal aj právo vybrať si miesto služby, Kolobanov sa rozhodol pre Leningrad a Leningradský vojenský okruh. Tu sa stal veliteľom tanku v 3 samostatnom tankovom batalióne 2 tankovej brigády.
V rokoch 1937-1938 Kolobanov pokračoval v ďalšom vzdelávaní. Ukončil špeciálny kurz pre veliteľov tankových vojsk a nastúpil službu u 210 streleckého pluku 70 streleckej divízie. V júli 1938 získal hodnosť veliteľa tankovej čaty v 6 samostatnej tankovej brigáde a v novembri 1938 sa stal veliteľom tankovej roty. Od 25.11.1938 pôsobil vo funkcii veliteľa roty 1 ľahkej tankovej brigády, dislokovanej na Karelskej šiji.
Keď sa začala sovietsko-fínska vojna presunuli 1.ľahkú tankovú brigádu na frontovú líniu. Kolobanov sa zúčastnil konečného prielomu Mannerheimovej línie (sovietsko-fínska vojna 1939-1940), bol povýšený do hodnosti kapitána a objavil sa aj návrh na vysoké vyznamenanie, ktoré však nakoniec nedostal, pretože ho obvinili z nepovolených kontaktov s Fínmi. Údajne po kapitulácii Fínov usporiadal spolu s inými sovietskymi dôstojníkmi bohatiersku pitku, na ktorú pozvali aj svojích finskych súperov, ktorí kapitulovali. Toto ideovopoliticky nevhodné správanie ohrozilo Kolobanovu vojenskú kariéru. Po skončení fínskej kampane sa stal veliteľom tankovej roty 90 tankového pluku a neskôr veliteľom tankovej roty 36 samostatného tankového práporu 14 ľahkej tankovej brigády. Dokonca ho čoskoro degradovali znova do hodnosti nadporučíka a zdalo sa, že jeho vojenská kariéra sa blíži ku koncu, pretože sa objavili aj hlasy požadujúce, aby odsunuli Kolobanova do zálohy. Nepriatelia Kolobanova slávili úspech, krátko po skončení Fínskeho ťaženia poslali Kolobanova do zálohy.
Situácia sa však zmenila po 22.6.1941. Zinovieva Grigorieviča Kolobanova opäť povolali do armády a stal sa veliteľom roty ťažkých tankov KV-1 v 1.tankovej divízii. Tank KV-1 bol pomenovaný podľa sovietskeho vojenského génia Klimenta Vorošilova, slúžil v rokoch 1939 – 1942. Bol to ťažký tank, v čase svojho vzniku patril k najlepším ťažkým tankom svojej doby. Nemci v roku 1941 nemali ťažké tanky, nemecké ľahké a stredné tanky so svojími kanónmi nemohli sovietsky vážnejšie KV-1 ohroziť. KV-1 mal však aj nevýhody, bol pomalý a ťažký, čo prinášalo viacero problémov pri presunoch tankov, najmä v čase vzdušnej nadvlády nemeckej Luftwaffe.
Konštruktérom tanku bol Dmitrij Pavlov, veterán občianskej vojny v Španielsku, ktorý bol presvedčený o potrebe postaviť ťažký sovietsky dieselový tank s mohutným pancierom a delom veľkej ráže. Na vzniku tanku výraznou mierou participovali aj sovietski konštruktéri Nikolaj Duchov a Afanasij Jermolajev. Tanky začal vyrábať Kirovský závod v Čeľjabinsku. Pokiaľ Nemci nezaviedli do výzbroje ťažký tank Tiger I., neexistoval na Východnom fronte silnejší tank ako bol KV-1. Ak však porovnávame KV-1 a Tiger, Tiger bol lepším tankom, pretože bol približne o 5 rokov mladší, takže Nemci mohli do koncepcie zapracovať aj poznatky tankových veliteľov z frontu, ktorí značne ovplyvnili svojími radami nemeckých konštruktérov (Porscheho a Henschelova kancelária). Tigre definitívne odsunuli KV-1 z frontovej línie, Sovieti však vsádzali na koncepciu stredných a mobilných tankov so silnejším delom v podobe modifikácii T-34. Samozrejme pokračoval aj vývoj sovietskych ťažkých tankov, ktoré sa však na front dostali až neskôr (KV-2, IS), hlavným sovietskym tankom sa však stal T-34.
Zrod tankovej legendy 20.8.1941
V auguste 1941 viedli Nemci a Sovieti tvrdé boje pred Leningradom. Sovietska armáda odrážala útoky silnejšieho a lepšie vyzbrojeného protivníka, dňa 14.8.1941 časti 41 motorizovaného zboru obsadili predmostie na rieke Luga v oblasti dediny Ivanovskoje. Veliteľ 1. tankovej divízie, generálmajor Viktor Iljič Baranov osobne vydal dňa 20.8.1941 rozkaz veliteľovi 3 tankovej roty 1 tankového bataliónu 1 tankového pluku, nadporučívkovi Zinovijovi Grigorievičovi Kolobanovi aby vytvoril skupinu zloženú z 5 ťažkých tankov a zaujal obranu na pozícii, kde sa stretávali tri cesty, vedúce ku Krasnogvardejsku, ktorý mal nesmierny význam pre sovietsku obranu Leningradu. Pri Krasnogvardejsku sa tak zrodila legenda s menom Kolobanov.
Prečo sa generálmajor V.I.Baranov rozhodol pre Zinovija Kolobanova? Išlo o kádrového a skúseného dôstojníka, tankistu so skúsenosťami zo sovietsko-fínskej vojny. Kolobanov mal v roku 1941 30 rokov. Ťažký tank KV-1 napriek svojej menšej pohyblivosti bol veľmi nebezpečným súperom pre nemecké tanky Pz.III a Pz.IV, prípadne pre koristné francúzske či československé tanky Pz35 a Pz38, ktoré Nemci získali po obsadení Čiech. Päť sovietskych KV-1 pod vedením Kolobanova (nadporučík Kolobanov, podporučík Sergejev, poručík Jevdokimenko, poručík Degtjaraj, poručík Lastočkin) stihlo včas zaujať vhodnú pozíciu v blízkosti železničnej stanice Krasnogvardejsk- Vojskovica (. Kolobanov poslal dva tanky smerom na Kingiseppu, dva tanky smerom na Lugu a sám na svojom tanku zaujal pozíciu, z ktorej mohol ostreľovať všetky tri prístupové cesty smerujúce ku Krasnogbardejsku. Kolobanov prikázal vykopať okopy pre tanky, takže nad terénom vyčnievali len dobre maskované veže tankov.
Najprv sa na ceste objavil nemecký prieskum v podobe motocyklistov. Kolobanov po prieskumníkoch na motocykloch nestrieľal, sovietske tanky boli veľmi dobre ukryté a nemeckí prieskumníci svoj prieskum nevykonali dôkladne, čo sa stalo následne nemeckej útočnej kolóne osudné. Keď sa objavili tanky 8 tankovej divízie Wehrmachtu, Kolobanov prikázal svojmu staršiemu seržantovi Andrejovi Usovovi začať strieľať. Najprv zlikvidovali tri prvé tanky v kolóne, čím sa zastavil postup. Pritom prekvapení Nemci v prvom momente mysleli, že jeden z tankov narazil na protitankovú mínu. Po likvidácii prvých troch tankov v kolóne sústredil Kolobanov paľbu na posledné tanky v kolóne, ktoré takisto zničil. Tanky a vozidlá v kolóne tak stratili možnosť vhodne manévrovať, Kolobanov paralyzoval nemeckú kolónu z oboch strán. Nemci sa síce pokúsili z cesty zliezť, zapadli však do močaristého terénu povedľa cesty, Kolobanov si zvolil miesto pre sovietsku pascu naozaj perfektne.
Kolobanov za polhodinu zničil 22 nemeckých tankov, pričom vystrelil 98x, jeho KV-1 trafili Nemci 114x. Ale vhodné “šikmé postavenie” Kolobanovho tanku ešte viac znížilo možnosti nemeckých tankistov preraziť sovietsky pancier, väčšina vystrelených nábojov sa od pancieru KV-1 odrážali, časť nábojov však predsa len zasiahla cieľ, celá Kolobanova posádka utrpela zranenia. V boji však pokračovali napriek zraneniam, nikto z tankistov nezahynul, československé koristné Pz35 neboli so svojím 37 mm kanónom pre sovietsky KV-1 dôstojným súperom. Z 22 Kolobanovom vyradených Pz35 bolo 14 Pz35 nenávratne zničených. Skupina 5 Kolobanových KV-1 dňa 20.8.1941 zničila pri Krasnogvardejsku 43 tankov, 22 tankov zničil Kolobanov, 8 tankov podporučík Sergejev, 5 tankov poručík Jevdokimenko, 4 tanky poručík Degtjaraj a 4 tanky poručík Lastočkin. Okrem 43 tankov Kolobanov a jeho skupina KV-1 zničili nemeckú delostreleckú batériu, viacero automobilov a takmer 2 roty nemeckej pechoty Wehrmachtu. Kolobanov likvidáciou nemeckej tankovej kolóny splnil najdôležitejší cieľ misie, podarilo sa mu zastaviť postup celej nemeckej tankovej divízie, ktorá smerovala k Leningradu.
O tri týždne neskôr Kolobanov bojoval proti Nemcom v oblasti Voiskovice. Kolobanov kryl ústup sovietskych pešiakov smerom k Puškinu, vďaka Kolobanovi nebolo niekoľko stoviek sovietskych pešiakov zlikvidovaných. Za svoje úspechy bol Kolobanov následne vyznamenaný, Kolobanov získal Rád Červenej Zástavy, členovia Kolobanovej posádky získali takisto vysoké vyznamenania. Andrej Usov (Leninov Rád) Nikolaj Nikiforov (Rád Červenej zástavy) Pavel Kiselkov (Rád Červenej zástavy), Nikolaj Rodnikov (Rád Červenej zástavy). Dňa 15.9.1941 utrpel Kolobanov ťažké zranenie. Nachádzal sa mimo tanku, keď v jeho blízkosti vybuchol nemecký tankový granát. Kolobanov utrpel zranenia hlavy a chrbtice, mimo službu s ťažkými zraneniami ostal až do marca 1945.
Osudy po vojne
V lete 1945 sa Kolobanov vrátil do služby a stal sa zástupcom veliteľa 69 zankového bataliónu 14 mechanizovaného pluku 12 mechanizovanej divízie 5 gardovej tankovej armády. Do roku 1951 slúžil Kolobanov vo východnom Nemecku, neskôr sa stal veliteľom tankového práporu samohybných húfnic 70 ťažkého tankového pluku 9 tankovej divízie 1 gardovej mechanizovanej armády. V roku 1952 utrpela Kolobanova kariéra ďalší šrám, keď bol veliteľom tankového práporu 55 tankového pluku 7 gardovej tankovej divízie 3 mechanizovanej armády, z jeho práporu utiekol vojak, ktorému sa podarilo dostať do britskej okupačnej zóny, čo znamenalo koniec ďalšieho Kolobanovho kariérneho postupu. Kolobanova stiahli do Bieloruska, kde sa stal veliteľom tankových jednotiek 10 mechanizovaného pluku 12 mechanizovanej divízie. V roku 1957 sa Kolobanov stal veliteľom 148 gardového motostreleckého pluku 50 gardovej motostreleckej divízie 28 armády, dňa 5.6.1958 odišiel Zinovij Kolobanov do výslužby. Zamestnal sa v Minsku v automobilovom závode, kde bol majstrom výroby a kontrolórom. Zinovij Kolobanov prežil aj Sovietsky zväz, vo veku 83 rokov zomrel v Minsku v roku 1994, kde je pochovaný.
Mgr. Branislav Krasnovský, PhD
