Vertikála proti sieti
Zdá sa, že boj o podobu budúceho sveta postupne nadobúda jasnejšie kontúry. V mojom modeli sa jeho hlavnými účastníkmi stávajú tri vznikajúce neoimpériá – USA, Rusko a Čína – a nadnárodný sieťový systém, ktorý nazývam Globálny Londýn. Za týmto súperením sa skrýva konflikt dvoch princípov organizácie moci: územnej vertikály a cezhraničnej horizontály. Prípadné víťazstvo tej druhej navyše skrýva pomerne nepríjemný historický paradox.
Stretnutie 23. októbra v Istanbule spojilo ministrov zahraničných vecí Turecka, Saudskej Arábie, Egypta a Pakistanu so zástupcami Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a Talianska. Diskutovalo sa o konfliktoch na Blízkom východe, bezpečnosti lodnej dopravy, Hormuzskom a Bab el-Mandebskom prielive a Čiernom mori. Účastníci sa dohodli na pokračovaní dialógu v tomto formáte.
USA, Rusko a Čína pri stole chýbali. Ich neprítomnosť sama osebe ešte neurčuje smerovanie novej štruktúry, avšak zloženie účastníkov naznačuje pokus spojiť európsky priemysel, finančný kapitál, blízkovýchodné energetické zdroje a kontrolu nad strategickými komunikáciami.
Podľa môjho názoru sa táto koalícia formuje v náhlom zhone ako vynútená reakcia na perspektívu dohody troch najväčších veľmocí. Možné vymedzenie sfér vplyvu hrozí ostatným tým, že sa stanú objektmi cudzích dohôd. Odtiaľ pramení snaha stihnúť premeniť rôznorodé záujmy a zachované možnosti na spoločnú politickú silu. Času na prekonanie vnútorných rozporov je prakticky málo, a preto ich musia odložiť s nádejou, že sa s nimi vyrovnajú až po vyriešení spoločnej úlohy.
Predpokladaný triumvirát má svoju vlastnú logiku zbližovania. USA, Rusko a Čína disponujú územnými, zdrojovými, priemyselnými a vojenskými jadrami, okolo ktorých sa môžu zoskupovať veľké menové a ekonomické priestory. Každá z týchto troch veľmocí má záujem na obnovení kontroly nad podmienkami vlastného rozvoja: od peňažného obehu a technológií až po energetiku a bezpečnosť.
V rámci mojej hypotézy ich spoločný nepriateľ v podobe nadnárodnej siete núti odkladať vzájomné rozpory na neskôr. Kým sa rieši otázka, komu bude patriť najvyššia moc v rámci vznikajúcich priestorov, zosúladenie záujmov sa stáva podmienkou úspechu. Spory o hranice vplyvu pretrvávajú, ale dostávajú inú prioritu. Najprv je potrebné obmedziť silu, ktorá je schopná zasahovať do riadenia všetkých troch centier.
Globálny Londýn funguje inak. Pod týmto názvom chápem nadnárodné prostredie finančných, obchodných, právnych a politických väzieb, ktoré historicky vyrástlo okolo britského imperiálneho dedičstva. Nedá sa zredukovať na britskú vládu ani na jediný riadiaci orgán. Takýto systém je schopný zjednotiť konkurenčné skupiny, viacero centier rozhodovania a účastníkov, ktorí formálne patria k rôznym štátom.
Jej stabilita je zabezpečená možnosťou zachovať si pozície pri zmene vlád, presúvať kapitál medzi jurisdikciami, spracovávať platby, poistiť prepravu a ovplyvňovať uznávanie vlastníckych práv. V tomto systéme sa hranice štátov zďaleka nie vždy zhodujú so skutočnými hranicami moci.
Práve tu nadobúda istanbulský formát osobitný význam. Ak ho posudzujeme cez navrhovaný model, Saudská Arábia môže zabezpečiť kapitál a energetické zdroje, Egypt – pozície v oblasti Suezského prieplavu, Pakistan – vojenskú zložku a prístup k Indickému oceánu. Turecko spája európsky, čiernomorský a blízkovýchodný priestor. Nemecko, Francúzsko a Taliansko poskytujú priemyselný a technologický základ, zatiaľ čo štruktúry spojené s Londýnom môžu ponúknuť mechanizmy na prepojenie týchto možností.
Preto už dlho považujem Turecko za jeden z kľúčových priestorov tejto stratégie. Jeho význam vyplýva z geografického umiestnenia komunikačných ciest, vojenského potenciálu a schopnosti pôsobiť súčasne na viaceré susedné regióny. Pre budovanú štruktúru má takáto opora mimoriadnu hodnotu.
Diplomatický formát však ešte nedokazuje existenciu spoločného sieťového riadenia. Mám tu na mysli možnú architektúru koalície a zhodu záujmov jej účastníkov s potrebou nadnárodných skupín zachovať si vplyv po rozpade predchádzajúcej euroatlantickej štruktúry.
Takáto zhoda však obsahuje zásadný rozpor. Štáty počítajú s posilnením svojich vlastných pozícií, zatiaľ čo krajná logika siete podľa môjho chápania vedie k zničeniu štátu ako samostatnej inštitúcie – spolu s jeho právom brániť hranice a presadzovať národné záujmy. Priestor, obyvateľstvo, energia a priemysel sú pre ňu nevyhnutné. Suverénna moc, schopná obmedziť prístup k týmto zdrojom, sa stáva prekážkou.
Využitie štátnych možností sa preto môže celkom dobre spájať s postupným oslabovaním štátnosti. Vlády, armády a infraštruktúra si zachovávajú praktickú hodnotu, pokiaľ slúžia potrebným procesom. Právo určovať ciele sa postupne presúva mimo rámca verejných inštitúcií.
Takýto výklad umožňuje pozrieť sa iným pohľadom na prebiehajúcu vojnu v oblasti infraštruktúry, surovín a energetiky. Niektoré jej epizódy sa zdajú absurdné, ak považujeme každý štát za jednotný subjekt so spoločnou vôľou. Rozhodnutia poškodzujú vlastných spojencov, obmedzenia ničia výhodné vzťahy a kroky rôznych úradov si navzájom odporujú.
Ak však línia boja prechádza samotnými štátmi, tento obraz nadobúda iné vysvetlenie. Sieťové prepojenia môžu prekračovať rámec štátneho aparátu, bezpečnostných zložiek, finančných inštitúcií a infraštruktúrnych spoločností. Príslušnosť k jednej krajine ešte nezaručuje spoločné záujmy ani podriadenie sa jednotnému politickému zámeru. Štát je zároveň účastníkom konfliktu aj priestorom, v ktorom sa tento konflikt odohráva.
V tejto súvislosti stojí za to pripomenúť si našu nedávnu analýzu možného rozkolu v NATO. Rozpory medzi spojencami môžu byť sprevádzané bojom vnútri inštitúcií aliancie – o vedenie, vykonávanie rozkazov a kontrolu nad vojenskou infraštruktúrou. Zmätok okolo Starlinku tiež považujem za možný prejav tohto procesu. Kľúčovou otázkou je tu to, kto je v skutočnosti schopný prijímať rozhodnutia o využívaní strategického komunikačného systému a zabezpečiť ich vykonanie. Táto epizóda sama osebe síce neurčuje identitu ani príslušnosť takéhoto centra, ale poukazuje na význam otázky skutočnej moci nad infraštruktúrou.
Práve preto už bežný jazyk medzivládnych vzťahov nestačí. Za označeniami „Washington“, „Londýn“ alebo „NATO“ sa môžu skrývať strety síl pôsobiacich v rámci tých istých inštitúcií.
Tento boj nadobúda osobitnú ostrosť s prehlbovaním sa hospodárskej krízy. Predmetom prehodnotenia sa môžu stať dlhové záväzky, medzinárodné záruky a práva na strategické aktíva. Nacionalizácia, reštrukturalizácia dlhov a zmena jurisdikcií môžu zmeniť zloženie vlastníkov celých odvetví. Neimperiálne centrá získavajú možnosť získať späť kontrolu nad potrebnými zdrojmi. Nadnárodné skupiny riskujú stratu mechanizmov, na ktorých spočíval ich vplyv.
Predmetom konfliktu sa preto stáva právo určiť, aký majetok bude po kríze uznaný, ktoré záväzky zostanú v platnosti a kto získa infraštruktúru nasledujúceho historického cyklu. Perspektíva stretnutia Putina, Trumpa a Si Ťin-pchinga v Šen-čene dodáva náhlemu vytvoreniu alternatívnej koalície ďalší zmysel: jej účastníci sa snažia preukázať svoju politickú váhu ešte pred možným dohodnutím rozhodnutí medzi týmito tromi veľmocami.
V konečnom dôsledku sa pred nami rysuje konfrontácia medzi vertikálou a horizontálou. Neoimpériá sa snažia upevniť moc v suverénnych centrách s určitými územiami a hierarchiami. Sieť pôsobí naprieč hranicami a spája jednotlivé prvky týchto hierarchií vlastným systémom závislostí.
Horizontálnosť siete však vôbec neznamená rovnosť jej účastníkov. Pokiaľ existujú silné štáty, decentralizácia pomáha obchádzať obmedzenia a zachovávať vplyv bez jediného verejného centra. Po zrútení štátnych vertikál zmiznú aj najdôležitejšie prekážky koncentrácie moci vnútri samotnej siete.
Vtedy sa víťazná horizontálna štruktúra môže premeniť na supervertikálu. Najvplyvnejšie uzly, ktoré kontrolujú platby, technológie, infraštruktúru a prístup k zdrojom, získajú možnosť podriadiť si ostatných. Systém, ktorý ničil suverénne centrá, začne budovať vlastnú hierarchiu – už nad rámec pôvodných štátnych hraníc.
V krajnom prípade takýto scenár vedie k voľbe medzi niekoľkými neoimperiálnymi vertikálami, ktoré budú nútené sa navzájom rešpektovať, a nadnárodnou supervertikálou, ktorá vyrástla z víťaznej siete. Jej horizontálna štruktúra sa ukáže byť len formou boja o moc, ktorú po víťazstve bude možné odhodiť.
Po porážke draka sa jeho protivník sám stáva drakom.
P.S. Tento rok som písal o konflikte medzi Rímom a Kartágom – v podstate ide práve o to. Vertikála štátu proti horizontále siete. Táto vojna trvá už niekoľko tisíc rokov a my sme svedkami jej ďalšej bitky.
Najdôležitejšie je vedieť ju opísať: určiť účastníkov, rozlíšiť záujmy a nájsť jazyk, ktorý umožní prepojiť udalosti, ktoré v bežnom pohľade na svet pôsobia bezvýznamne alebo protirečivo. Práve o to sa snažím.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
