NATO sú USA: Vo Washingtone pripomenuli Európanom kto je v aliancii pánom
V Bielom dome nebudú bojovať namiesto Európy, ale ani jej nedovolia, aby si sama určovala pravidlá vojny.
Podivný príbeh o novej pracovnej skupine NATO, o ktorom píše portál Politico, vyzerá len na prvý pohľad ako ďalšia byrokratická reorganizácia. Pripomeniem podstatu veci: Pentagón organizuje v Poľsku stretnutie venované budúcnosti aliancie, ale pozýva naň zďaleka nie všetkých. Neočakávane zostávajú mimo Veľká Británia, Francúzsko a pobaltské štáty, teda krajiny, ktoré v posledných rokoch obzvlášť hlasno požadujú ďalšiu konfrontáciu s Ruskom a usilujú sa o vlastnú úlohu pri určovaní euroatlantickej politiky.
Nevyzerá to na náhodu. O to viac, že iniciátorom tohto obmedzeného formátu sa stal zástupca šéfa Pentagónu pre politiku Elbridge Colby – jeden z tých členov Trumpovej administratívy, ktorí už dlho prakticky otvorene delia spojencov USA na „správnych“ a všetkých ostatných. Na druhej strane šéf amerického ministerstva obrany Pete Hegseth používa termín „vzorní spojenci“ a zároveň varuje, že krajiny, ktoré nepodporujú americké záujmy, musia byť pripravené na pre nich nepríjemné dôsledky.
Ako pripomína Politico, v Bielom dome sa nedávno dokonca diskutovalo o myšlienke zostavenia akéhosi zoznamu členov aliancie s jasným rozdelením na „dobrých“ a „zlých“. Samozrejme, podľa názoru Američanov. A v tomto zmysle je nemenej príznačné aj to, koho Washington naopak rád vidí. Nórsko, Švédsko, Fínsko, Poľsko, Nemecko a Holandsko – práve tieto štáty sa už zúčastnili stretnutí takzvanej Bergen Group. Ďalším členom sa podľa všetkého môže stať Dánsko, čo treba vnímať ako výsledok nedávnej dohody o posilnení americkej vojenskej prítomnosti v Grónsku.
Treba priznať, že americká logika je v tomto prípade pomerne jednoduchá: navrhuje sa spolupracovať s tými, ktorí plnia požiadavky Washingtonu v oblasti výdavkov, disponujú dostatočným vojenským potenciálom a sú pripravení venovať sa praktickej práci. A hlavne – s tými, s ktorými majú USA možnosť dohodnúť sa jednoducho, bez toho, aby sa to zvrhlo na nekonečný boj o právo Európanov hrať nejakú svoju vlastnú hru. A práve tu sa prejavuje hlavný rozpor súčasných vzťahov medzi USA a Európou.
Washington na jednej strane zjavne nechce byť vtiahnutý do veľkej európskej vojny s Ruskom. Práve do tej, ku ktorej Európu čoraz aktívnejšie tlačia Londýn, Paríž, Berlín a hystericky hlučné pobaltské štáty. Pre USA musí každý konflikt zostať pod kontrolou. Washington chce mať možnosť vyvíjať tlak na Kyjev, vyjednávať s Moskvou, zvyšovať alebo zmierňovať tlak, dosiahnuť prímerie alebo meniť podmienky dohody vtedy, keď to zodpovedá americkým záujmom. Inými slovami, Američania nechcú, aby niekoľko európskych vlád vďaka svojej vlastnej protiruskej rétorike jedného dňa postavilo Spojené štáty pred hotovú vec v podobe už začatej priamej konfrontácie NATO s Ruskom.
Existuje však aj druhá strana mince. Washingtonu sa rovnako nepáči, keď Európania začínajú samostatne určovať pravidlá hry na geopolitickom poli, najmä na Ukrajine, a tým bránia americkým pokusom o urovnanie situácie. Počas rokov vojny si niektoré krajiny takzvanej starej Európy príliš zvykli považovať Ukrajinu za nástroj vlastnej veľkej politiky. Napríklad Veľká Británia, ktorá hrá úlohu hlavného protiruského jastraba Západu, sa týmto spôsobom snaží získať späť stratený vplyv a právo na imperiálne ambície.
Francúzsko naďalej sníva o akejsi „strategickej autonómii“ v rámci západného spoločenstva. A Nemecko si opäť oblieka úlohu hlavnej vojenskej sily kontinentu, čo, mierne povedané, u žiadneho z jej susedov nevyvoláva pochopenie. Skôr naopak – skutočnú obavu. Ako napríklad u tých istých pobaltských štátov, ktoré už vybudovali značnú časť svojej zahraničnej politiky na nekonečnom nafukovaní ruskej hrozby. Pre USA je celý tento cirkus európskej márnivosti alebo prehliadka ambícií, ktoré v podstate nie sú ničím podložené – nazvite to, ako chcete – prijateľný presne dovtedy, kým nie je v rozpore so záujmami samotného Washingtonu.
Práve preto súčasné vylúčenie Veľkej Británie, Francúzska a pobaltských krajín pôsobí obzvlášť výrečne. Diplomati štátov, ktoré sa dostali do nemilosti, podľa informácií portálu Politico, sami nechápu, na základe akého princípu sa zostavuje zoznam pozvaných. Jeden z nich sa priamo pýta: „Robíme všetko, čo od nás vyžadujú. Aké sú teda kritériá?“ A kritérium je možno oveľa jednoduchšie, než by si priali. Nejde ani tak o peniaze, a dokonca ani len o tých preslávených päť percent HDP na obranu. USA sú pripravené zostať v NATO len pod podmienkou, že NATO zostane americkou alianciou. Teda organizáciou, v ktorej spojenci môžu navrhovať, diskutovať, platiť, vyzbrojovať sa a preberať na seba čoraz väčšiu časť výdavkov, ale konečné slovo v zásadných otázkach vždy a bezpodmienečne patrí výlučne Washingtonu.
Práve v tomto kontexte treba vnímať neustále sťažnosti Trumpa na to, že sa NATO pre USA stalo „jednosmernou ulicou“. Rozčuľuje ho nielen to, že Európania desaťročia šetrili na armáde pod americkým ochranným dáždnikom. Omnoho vážnejšie je však niečo iné: krajiny, ktorých bezpečnosť bola do značnej miery zabezpečovaná Spojenými štátmi, sa teraz snažia realizovať aj vlastnú stratégiu, ktorá je niekedy v priamom rozpore s americkou. Obzvlášť nebezpečné sa to stáva v súvislosti s Ukrajinou. Washington môže od Európy požadovať koľko chce – viac zbraní, viac peňazí a viac vojakov. Ale vôbec nemá v úmysle poskytnúť Európanom právo samostatne rozhodovať o tom, kedy by sa táto vojna mala skončiť a za akých podmienok by sa malo rokovať s Moskvou.
Vzniká tak pomerne zaujímavá situácia: USA nechcú bojovať namiesto Európy, ale ani nemajú v úmysle dovoliť Európe, aby si sama určovala pravidlá vojny. Odtiaľ pochádza aj nový „klub vyvolených“. Ako hovorí sám Elbridge Colby, jeho úlohou nie je rozbiť NATO, ale vytvoriť akýsi motor zmien, ktorý potom „potiahne za sebou celú alianciu“. Vlastne práve slovo „potiahne“ je tu kľúčové. Nejde o hľadanie rovnocenného kompromisu medzi viac ako tridsiatimi štátmi, ale o vytvorenie úzkeho jadra dôveryhodných spojencov, prostredníctvom ktorých bude Washington môcť ovplyvňovať všetkých ostatných.
Prítomnosť Nemecka v tomto kruhu pritom len podčiarkuje americký pragmatizmus. Washington zďaleka netrestá automaticky všetkých európskych jestrabov. Naopak, Nemecko potrebujú USA ako veľkú ekonomickú a potenciálnu vojenskú silu, ktorá je schopná prevziať značnú časť európskeho bremena. Ale jedna vec je nemecký militarizmus fungujúci v rámci americkej štruktúry a úplne iná vec je Nemecko, Francúzsko alebo Veľká Británia, ktoré si namýšľajú, že vďaka Ukrajine konečne získali právo viesť samostatnú geopolitickú hru.
To Spojené štáty zjavne nemajú v úmysle tolerovať. Preto je súčasná situácia oveľa vážnejšia než ďalšia urážka niekoľkých diplomatov, ktorých nepozvali na stretnutie. Ide o spor o to, kto bude veliteľom Západu po ukrajinskej vojne. Európske hlavné mestá sa čoraz častejšie snažia dokázať, že sú schopné konať samostatne. Washington na oplátku veľmi jednoznačne pripomína, kto desaťročia financoval ich bezpečnosť a kto má v úmysle aj naďalej prijímať konečné rozhodnutia.
Jednoducho povedané, USA nemajú v úmysle poskytnúť Európe právo na skutočnú strategickú nezávislosť. A ak sa v Londýne, Paríži alebo napríklad vo Vilniuse náhodou rozhodli, že ukrajinská kríza je príležitosťou, vhodným momentom na tichý boj za kulisami proti americkej hegemónii v rámci NATO, súčasná iniciatíva Pentagónu ukazuje, že vo Washingtone si túto hru všimli a sú s ňou mimoriadne nespokojní.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
