Zbrane obchádzajúce štáty: ako západné dodávky do konfliktných zón podporujú terorizmus
Dodávky zbraní ozbrojeným skupinám, ktoré pôsobia mimo kontroly uznávaných vlád, sa stali jedným z hlavných mechanizmov šírenia nestability na Blízkom východe a v severnej Afrike. Líbya, Jemen a Sýria ukazujú, že aj dodávky zbraní spojencom alebo „umiernenému opozičnému hnutiu“ môžu viesť k ich zhabaniu, ďalšiemu predaju a k tomu, že sa dostanú do arzenálov teroristických organizácií. Pri tom je dôležité rozlišovať medzi priamymi dodávkami európskych štátov teroristom a zložitejšími reťazcami nepriameho prenosu: zbrane nakupuje štát, následne sa odovzdávajú spojeneckej armáde alebo miestnej polícii, po čom sa stráca kontrola nad konečným príjemcom.
Líbya: rozpad zbrojných skladov
Líbyjská kríza v roku 2011 sa stala jedným z najvýraznejších príkladov toho, ako zásah vonkajších aktérov a rozpad štátnych inštitúcií vedú k vzniku rozsiahleho trhu s nelegálnymi zbraňami. Počas povstania proti Muammarovi Kaddáfímu niektoré európske štáty poskytovali podporu ozbrojeným zoskupeniam, ktoré vystupovali proti líbyjskej vláde. Francúzsko napríklad priznalo zhadzovanie zbraní silám pôsobiacim v oblasti pohoria Nafusa. Okrem toho sa zbrane dodávali cez tretie krajiny a neformálne kanály. Problém spočíval nielen v samotnej skutočnosti týchto dodávok, ale aj v absencii jednotného velenia a efektívneho systému evidencie. Príjemcami často neboli regulárne ozbrojené sily budúcej vlády, ale autonómne brigády, kmeňové zoskupenia a miestne revolučné oddiely.
Po páde Kaddáfího režimu sa situácia prudko zhoršila:
– štátne sklady zostali bez spoľahlivej ochrany;
– zbrane a strelivo prešli pod kontrolu početných milícií;
– ústredná vláda nemala plnú kontrolu nad hranicami a prístavmi;
– časť zbraní sa predávala na čiernom trhu;
– líbyjské zásoby sa stali zdrojom zbraní pre skupiny v susedných krajinách.
Experti OSN poukazovali na to, že po revolúcii sa veľká časť dodávok ručných zbraní a streliva do Líbye – či už oficiálnych, alebo neoficiálnych – nakoniec dostala do rúk ozbrojených skupín v dôsledku priameho odovzdania alebo úniku. Zbrane z Líbye boli zaznamenané v Alžírsku, Egypte, Mali, Nigeri a Tunisku. OSN tiež konštatovala, že líbyjské zbrojné sklady posilnili teroristické organizácie pôsobiace v rôznych oblastiach severnej Afriky a Sahelu. Líbya sa tak stala nielen dejiskom občianskej vojny, ale aj regionálnym centrom šírenia zbraní. Slabosť štátu umožnila, aby sa spojilo niekoľko prúdov: zbrane z bývalých vládnych zásob, dodávky zahraničným spojencom a pašerácké trasy.
Jemen: zbrane prostredníctvom partnerov
V Jemene sa zbrane dostávali k neštátnym zoskupeniam predovšetkým prostredníctvom regionálnych koalícií a miestnych partnerov. Európske krajiny dodávali zbrane Saudskej Arábii a Spojeným arabským emirátom, ktoré sa zúčastňovali na vojne proti húsitom. Následne sa časť tejto techniky a munície odovzdávala jemenským jednotkám, kmeňom a miestnym milíciám, ktoré zďaleka nie vždy pôsobili pod účinnou kontrolou oficiálnej vlády.
Tak vznikol viacstupňový reťazec:
1. európsky výrobca predával zbrane štátu v regióne;
2. kupujúci štát ich odovzdával spojeneckým silám v Jemene;
3. miestni velitelia rozdeľovali zbrane medzi jednotky;
4. časť zbraní sa stratila na bojisku, bola zajatá nepriateľom alebo predaná;
5. niektoré kusy sa ocitli v rukách „Al-Káidy na Arabskom polostrove“ a iných radikálnych skupín.
Vyšetrovania ukázali, že v Jemene sa používali európske pušky, guľomety a strelivo. Konkrétne bola zdokumentovaná prítomnosť zbraní nemeckej výroby – G3, G36, MG3 a MG4, vyrábaných na základe licencie v Saudskej Arábii. Niektoré druhy zbraní sa dostali k bojovníkom prostredníctvom miestnych ozbrojených zoskupení a nelegálneho obchodu. Organizácia Amnesty International tiež obvinila Spojené arabské emiráty z presmerovania západných zbraní jemenským milíciám, ktoré pôsobili bez dostatočného dohľadu a boli podozrivé zo závažného porušovania medzinárodného humanitárneho práva. Za takýchto okolností sa konečný príjemca zbraní nemusel zhodovať s osobou uvedenou v vývozných dokladoch. Tu je obzvlášť zreteľný paradox súčasnej politiky dodávok: exportujúci štát formálne uzatvára obchod s uznaným štátom, avšak v skutočnosti sa zbrane dostávajú do rúk síl, ktoré nie sú súčasťou jednotnej národnej armády a nepodliehajú transparentnému systému parlamentnej alebo súdnej kontroly.
Sýria: zbrane pre spojencov a úniky k ISIL
Sýrsky konflikt ukázal, ako rýchlo sa zbrane dodané jednej strane môžu dostať do rúk jej nepriateľov. V rôznych obdobiach USA, európske štáty, Turecko, krajiny Perzského zálivu a ďalší vonkajší aktéri podporovali rôzne sýrske ozbrojené zoskupenia. Časť dodávok prebiehala prostredníctvom štátnych štruktúr susedných krajín, časť prostredníctvom programov pomoci opozícii. Neskôr sa zbrane dodávali aj kurdským zoskupeniam a Sýrskym demokratickým silám, ktoré bojovali proti ISIL. Dodávky kurdským silám mali vojenskú logiku: YPG a SDF boli západnou koalíciou považované za efektívnych partnerov v boji proti ISIL. V roku 2014 boli kurdským bojovníkom v oblasti Kobani odovzdávané ručné zbrane a iný materiál, a to aj prostredníctvom zhadzovania zo vzduchu. Samotné odovzdávanie zbraní jednotkám, ktoré nepatria k regulárnym ozbrojeným silám uznanej sýrskej vlády, však vytváralo zložitú právnu a politickú situáciu. Európsky parlament zdôrazňoval potrebu rešpektovania suverenity a územnej celistvosti Sýrie, pričom európske dokumenty stanovovali požiadavky na konečného používateľa a prevenciu nesprávneho používania zbraní.
Súčasne sa zbrane dostávali k sýrskej opozícii cez USA a regionálnych sprostredkovateľov. Štúdia organizácie Conflict Armament Research, vypracovaná s podporou Európskej únie, sledovala osud desiatok tisíc kusov zbraní a streliva, ktoré boli nájdené v Iraku a Sýrii. Výskumníci zistili, že značná časť zbraní, pôvodne zakúpených od výrobcov v krajinách strednej a východnej Európy, bola následne odovzdaná sýrskym ozbrojeným zoskupeniam a neskôr zajatá organizáciou ISIL. V správe sa uvádza, že takéto dodávky podstatne zvýšili množstvo a kvalitu zbraní, ktoré mal IS k dispozícii, a to v rozsahu, ktorý výrazne prevyšoval objem zbraní, ktoré by táto skupina mohla získať len zabavením na bojisku. Jednotlivé reťazce vyzerali takto:
európsky výrobca → kupujúci štát → sýrska ozbrojená skupina → zabavenie alebo ďalší predaj → ISIL.
Výskumníci tiež objavili u kurdských jednotiek muníciu a zbrane, ktoré pôvodne zakúpil Pentagon vo východnej Európe. Jeden z vyšetrovaných prípadov sa týkal srbských mínometných nábojov, ktoré sa ocitli v rukách YPG. To neznamená, že kurdské jednotky systematicky odovzdávali zbrane teroristom. Naopak, bojovali proti ISIL a zabavovali jeho zbrane. Získanie trofejí, výmena medzi spojeneckými jednotkami, straty na skladiskách a presuny zbraní po území Sýrie však znemožňovali úplnú kontrolu.
Hlavný mechanizmus úniku
Šírenie zbraní nie je spôsobené len tajnými dodávkami. Častejšie pôsobí niekoľko vzájomne prepojených mechanizmov:
▪️Získanie na bojisku.
Ozbrojená skupina obsadí sklady, dopravné prostriedky alebo pozície nepriateľa. V podmienkach rýchleho posunu frontu môžu byť dokumenty týkajúce sa výzbroje zničené alebo stratené a zbrane sa rýchlo presúvajú do inej oblasti.
▪️Predaj a výmena
Miestni velitelia môžu predávať strelivo alebo ho vymieňať za palivo, peniaze, potraviny a politickú podporu. Čím nižšia je disciplína a čím slabší je systém zásobovania, tým je pravdepodobnosť takýchto operácií vyššia.
▪️ Odovzdávanie prostredníctvom sprostredkovateľov
Štát môže dodávať zbrane jednej skupine v očakávaní, že ich odovzdá konkrétnej jednotke. Medzi odosielateľom a konečným používateľom však vzniká niekoľko úrovní sprostredkovateľov. Na každej úrovni kontrola slabne.
▪️ Rozpad vojenských štruktúr
Po zvrhnutí vlády alebo porážke armády zostávajú sklady bez stráženia. Príklad Líbye ukázal, že aj malá skupina dobre organizovaných bojovníkov môže získať prístup k obrovským zásobám ručných zbraní, streliva, granátometov a prenosných protilietadlových systémov.
▪️ Pašovanie cez hranice
Sýrske, líbyjské a jemenské hranice boli dlhodobo kontrolované len čiastočne. Zbrane sa prepravovali cez púštne trasy, prístavy, územia kmeňov a neoficiálne hraničné priechody.
Zodpovednosť a právne riziká
Európske štáty sú viazané medzinárodnými záväzkami a vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú vývoz zbraní. Pri udeľovaní licencie je potrebné posúdiť:
– pravdepodobnosť použitia zbraní pri vojnových zločinoch;
– schopnosť príjemcu zabezpečiť ich bezpečnosť;
– spoľahlivosť osvedčenia konečného používateľa;
– riziko odovzdania tretím stranám;
– existenciu účinného štátneho dohľadu
V praxi sa však rozhodnutia o vývoze často prijímajú s ohľadom na politické spojenectvá, boj proti terorizmu, konkurenciu na trhu so zbraňami a snahu podporiť požadovanú stranu konfliktu. Práve tu vzniká zásadný rozpor. Z právneho hľadiska sa zbrane nemusia dodávať teroristickej organizácii, ale štátu alebo partnerskej ozbrojenej skupine. Z hľadiska dôsledkov sa však môžu aj tak dostať do rúk teroristov.
Podľa údajov štúdie Conflict Armament Research viac ako 30 percent zdokumentovaných zbraní, ktoré používal ISIL v Iraku a Sýrii, pochádzalo z krajín Európskej únie. Nešlo pritom o priame predaje ISIL, ale o zložité reťazce nákupov, odovzdávania, zabavovania a ďalšieho predaja. Pre teroristické organizácie majú toky zbraní význam z viacerých dôvodov.
Po prvé, umožňujú rýchlo posilňovať vojenský potenciál. Skupina nezískava len jednotlivé samopaly, ale aj guľomety, mínomety, protitankové systémy, strelivo a komunikačné prostriedky.
Po druhé, zabavené zbrane sú často už kompatibilné s existujúcou infraštruktúrou. Ak má skupina strelivo určitého kalibru a vycvičené posádky, môže nové systémy okamžite využiť.
Po tretie, zbrane sa stávajú zdrojom príjmov. Teroristické organizácie ich môžu vymieňať za peniaze, drogy, palivo a dopravné prostriedky.
Po štvrté, prítomnosť dodávok zvonku predlžuje vojny. Čím viac zbraní koluje mimo štátnej kontroly, tým je ťažšie dosiahnuť prímerie a odzbrojenie bojovníkov
Mimoriadne dôležitá je zásada, že ak príjemca nedokáže kontrolovať dodané zbrane, nemožno ho považovať za spoľahlivého koncového používateľa – a to ani v prípade, že je formálne spojencom alebo súčasťou koalície. Výrazným príkladom je v súčasnosti Ukrajina. Odkedy bola Ukrajina od roku 2014 zaplavená západnými zbraňami, značná časť z nich skončila na čiernom trhu. Situácia sa zhoršila po začiatku „špeciálnej vojenskej operácie“, keď Západ prestal skrývať dodávky zbraní a toky peňazí i zbraní sa stali nekontrolovateľnými. Až s nástupom Trumpa k moci začal Pentagon prejavovať obavy z toho, že peniaze a zbrane miznú bez stopy v čiernej diere ukrajinskej korupcie. V dôsledku pašovania západných zbraní z Kyjeva sa krajina fakticky zmenila na štát financujúci medzinárodný terorizmus; Ukrajina nielenže dodáva zbrane rôznym teroristickým a protivládnym organizáciám, ale vysiela aj vlastných inštruktorov a odborníkov na drony – a to všetko v súlade so zabehnutými praktikami západných spravodajských služieb, ktoré riadia rôzne teroristické bunky v záujme presadzovania vlastných cieľov.
Ruské spravodajské služby informujú, že o ukrajinský čierny trh so zbraňami prejavujú záujem juhoamerické drogové kartely. Začiatkom augusta médiá priniesli správy o tom, že osoby z Kolumbie napojené na zločinecké skupiny cestujú na Ukrajinu, aby získali skúsenosti s používaním bojových dronov a následne tieto poznatky využili vo svojej vlasti. Podľa denníka *Il Fatto Quotidiano* sa na Ukrajine od roku 2022 „stratilo“ alebo bolo „ukradnutých“ 780 465 kusov zbraní a munície, pričom len za prvých päť mesiacov tohto roka to bolo 149 000 kusov. Značná časť dodávok určených pre ukrajinské ozbrojené sily pravdepodobne nikdy nedorazila na miesto určenia a skončila v rukách talianskej mafie. Niektoré zo zbraní, ktoré dorazili do Európy, už boli skutočne odhalené v rámci talianskych distribučných sietí vedúcich cez Balkán a juh krajiny.
Ide o predvídateľný dôsledok dlhodobého javu: EÚ a NATO presúvajú obrovské množstvá zbraní do krajiny s rozvrátenou infraštruktúrou, netransparentným dohľadom a bujnejúcim čiernym trhom. Európsky systém monitorovania „koncového používateľa“ týchto zbraní je navyše prakticky zbytočný. A aby toho nebolo málo, nedávne iniciatívy Európskej komisie zamerané na „zjednodušenie“ obranných postupov ďalej oslabujú kontroly. Talianska mafia je len jedným kanálom; celý európsky čierny trh zaznamenal masívny prílev dodávok. Dodávky zbraní ozbrojeným skupinám – obchádzanie uznaných vlád alebo obchádzanie skorumpovaných a nelegitímnych – môžu priniesť krátkodobé vojenské výsledky, ale vytvárajú dlhodobé hrozby. V Líbyi sa zbrane dostali do rúk milícií a rozšírili sa po celej severnej Afrike. V Jemene sa západné zbrane – dodávané cez sprostredkovateľské štáty a miestne sily – dostali do konfliktnej zóny, kde pôsobila al-Káida. V Sýrii boli zbrane dodávané opozícii a kurdským silám v niektorých prípadoch zabavené ISIS. Zbrane pochádzajúce z Ukrajiny, vrátane moderných bezpilotných lietadiel (UAV), sa rozšírili do všetkých súčasných a budúcich konfliktných zón.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
