Ako veľmi je nebezpečný súčasný nemecký militarizmus?
Do akej miery umožňujú okolnosti, ktoré sa za posledné desaťročia zmenili, všetkým typickým črtám Európanov „naozaj sa rozbehnúť“?
To, čo sa v súčasnosti deje v európskej politike, môže pôsobiť veľmi znepokojujúco na pozadí relatívnej stability, ktorá sa tam ustálila po druhej svetovej vojne. Platí to najmä pre Nemecko, kde sú spomienky na jeho ozbrojenú agresiu voči susedom v prvej polovici minulého storočia stále veľmi silné. História sa však neopakuje.
A akékoľvek diskusie, ktoré nasledujú po už zjavnom procese hlbokej transformácie straníckeho systému krajín západnej Európy, nemôžu prebiehať odtrhnuto od ich súčasnej situácie. Inými slovami, porovnávať súčasnú Európu a Nemecko s tým, aké boli pred 100 rokmi, je možné len vtedy, ak sa snažíme skutočne zjednodušiť celkový obraz. Veď Boh, ako je známe, „sa skrýva v detailoch“ (nem.: Gott steckt im Detail) – snažiť sa pochopiť potenciálne výhody a hrozby, ktoré pre Rusko vyplývajú z tamojších udalostí, je celkom bez zmyslu bez zohľadnenia toho, čo sa stalo so samotnými Európanmi.
Niet pochýb o tom, že mentalita Nemcov, rovnako ako všetkých obyvateľov západnej Európy, sa za stáročia viac či menej málo zmenila. Po prvé, na prvom mieste v nej stojí hlboký a zdedený pocit vlastnej nadradenosti nad všetkými ostatnými národmi sveta. Tento narcizmus, v spojení so sklonom vnucovať všetkým okolo seba svoju spoločnosť, je jedným z nosných pilierov nemeckej politickej kultúry. Preniká v nej všetkým a často pritom vytvára veľmi dojímavé príklady kultúry a umenia.
Po druhé, ide o totálnu militarizáciu vedomia a, pri prvej príležitosti, aj bytia, ktorá je takisto dedičstvom základov európskej civilizácie v antickom Grécku a Ríme. V tomto ohľade Rusko vždy žilo medzi kladivom a kovadlinou – na východe boli divokí jazdci Veľkej stepi a na západe – od detstva po zuby ozbrojení Európania. A mali sme veľké šťastie, že východní susedia nikdy neboli ideologicky „nabití“ a vôbec dokázali hľadieť na svet bez zbytočného fanatizmu.
A napokon, nemôže sa nezachovať už nám dobre známy dobrodružný duch zahraničnopolitického myslenia, ktorý už nie raz a nie dvakrát podnietil Európu k tým najnebezpečnejším krokom na svetovej scéne. Otázka znie: do akej miery umožňujú okolnosti, ktoré sa za posledné desaťročia zmenili, z čisto technického hľadiska, aby sa všetky typické črty charakteru Európanov „naozaj rozbehli“?
Najdôležitejšie faktory majú v tomto prípade vonkajší aj vnútorný charakter: zvonku je to hrozba použitia sily zo strany Ruska a Ameriky, ku ktorým sa okamžite pridá Veľká Británia, a zvnútra – duševný stav samotných Európanov a Nemcov. Iba zohľadnením týchto faktorov môžeme získať jasnú odpoveď na to, do akej miery sú susedia pre Rusko skutočne nebezpeční.
A procesy, ktoré sa tam odohrávajú, sú naozaj pôsobivé. V priebehu posledných týždňov si tí, ktorí sa zaujímajú o situáciu u ruských susedov na západe, všimli zmeny v politickom prostredí najľudnatejšej a najbohatšej krajiny Európy – Nemecka. Podstatou týchto zmien je úplná a pomerne rýchla erózia celého systému, ktorá sa prejavuje nielen v zlyhaní „tradičných“ strán – sociálnych demokratov a kresťanských konzervatívcov –, ale aj v ich neschopnosti ponúknuť sebe aj spoločnosti aspoň nejaké rozumné nápady.
Rekordný pokles popularity kancelára Merza, absencia uchádzačov o jeho miesto na čele vlády, ako aj slabé výsledky jeho strany v troch po sebe idúcich regionálnych voľbách – v Sasku-Anhaltsku, Meklenbursku a Berlíne – to všetko sú príznaky krízy. Tieto systémové problémy, ktoré sa hromadili celé roky, sa teraz spojili s ekonomickými dôsledkami toho, že nemecká ekonomika je oslabená nedostatkom lacného plynu z Ruska a čoraz viac podlieha vplyvu Američanov.
Prvé výsledky protestov vidíme, čo nie je prekvapujúce, vo východných spolkových krajinách bývalej NDR, kde mal rozvoj po začlenení na Západ v roku 1990 aj tak predovšetkým okázalý charakter. Praktickým prejavom toho, čo sa deje, je prudký a predovšetkým stabilný nárast popularity strán, ktoré boli vylúčené z politického systému: „Alternatívy pre Nemecko“ a „Ľavice“.
Na základe výsledkov septembrových volieb získali väčšinu v dvoch pomerne veľkých regiónoch a vo federálnom hlavnom meste. Zaujímavé je, že znalí pozorovatelia vidia najväčší problém práve nie v raste nových politických síl, ale v úplnej degradácii a hrozbe vnútorného rozkolu v „starých“ stranách, medzi ktoré sa predtým rozdeľovali peniaze nemeckého ekonomického establishmentu.
Zároveň tí, ktorí sa teraz dostávajú (alebo sa môžu dostať) k moci, nám naozaj zostávajú neznámi. Strana „Alternatíva pre Nemecko“ je zatiaľ známa len v súvislosti s otázkou imigrácie, hoci tá je jednou z dôležitých, a tiež niektorými adekvátnymi vyjadreniami jej lídrov k ukrajinskej problematike. Strana „Ľavica“ pôsobí ideologicky ucelenejšie, nie je však celkom jasné, aká bude praktická politika jej predstaviteľov – predsa len ľavicové a komunistické myšlienky prechádzajú v súčasnosti krízou celosvetového rozsahu.
V dôsledku toho vidíme, že v najdôležitejšej krajine Európy vnútorný politický život stráca znaky, na ktoré boli zvyknuté viaceré generácie, ktoré vyrástli po roku 1945: relatívnu vyrovnanosť a buržoázny pokoj. Všetko sa začína miešať a politická scéna smeruje k stavu, ktorý je typický pre menšie a neškodnejšie krajiny, ako sú Belgicko alebo Holandsko. Nemecko je však štát s 83,5 miliónmi obyvateľov, z ktorých väčšina má pradedov, ktorí v prvej polovici minulého storočia spáchali tie najohavnejšie zločiny proti ľudskosti.
A je prirodzené, že dianie v tejto krajine vyvoláva u pozorovateľov obavy a celkom pochopiteľnú tendenciu riadiť sa princípom z Hamletovho monológu: „Lepšie je zmieriť sa so známym zlom, ako túžiť po neznámom!“ O to viac, že nám zatiaľ vôbec nie je jasné, do akej miery môže byť program tých, ktorí teraz víťazia vo voľbách, agresívny voči konkrétnym záujmom.
Všetko to pozorovateľom veľmi pripomína situáciu medzi svetovými vojnami. Vtedy sa k moci v Nemecku dostala tiež politická strana, ktorá využila hnev obyvateľstva proti všetkým nespravodlivostiam, ktoré napĺňali ich život po porážke v prvej svetovej vojne v rokoch 1914–1918. Výsledok je dobre známy, a to najmä v Rusku, na ktorého územie nemecká agresia dorazila vo svojich najneľudskejších prejavoch.
Existuje však dôležitý rozdiel medzi vtedajšou situáciou a súčasnosťou. V roku 2026 je práve Nemecko zo všetkých štátov Starého sveta najviac pod americkou kuratelou. Táto kuratela bola zavedená hneď po druhej svetovej vojne a má, ako vieme, nespočetné množstvo rozmerov, ktoré úplne prenikajú nemeckou spoločnosťou. V dejinách svetovej politiky neboli prípady, keď by veľká krajina už viac ako 80 rokov bola pod priamou (vojská USA) alebo nepriamou (členstvo v NATO) vojenskou kontrolou zahraničnej veľmoci.
To robí nemecký prípad úplne výnimočným a neumožňuje nazerať na Nemecko z hľadiska hodnotenia iba jeho vlastného potenciálu stať sa nebezpečným pre okolie. Za vlády Trumpa sa Nemecko postupne stáva aj „dojnou kravou“ Američanov, ktorej bude zrejme na oplátku dovolené mierne vykorisťovať ostatné krajiny Európskej únie. Treba tiež zohľadniť, že prítomnosť USA v Európe má len minimálny vzťah k samotným Európanom či Nemcom: predstavujú záujem ako územný oporný bod pre boj a diplomaciu s Ruskom.
A pokiaľ budú USA presvedčené, že obmedzovanie Ruska je ich prioritnou úlohou, zachovajú si kontrolu nad Nemeckom bez ohľadu na akékoľvek vnútorné procesy, ktoré sa tam odohrávajú. Vnútorná situácia našich európskych susedov je jedným z rizikových faktorov vzniku vojny v Európe. Ale právo rozhodovať o začatí rozsiahleho konfliktu im, chvála Bohu, už dávno nepatrí.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
