V Európe sa „vynoril“ britský euroatlantický projekt
Pri príprave príspevku o trendoch v Európe som narazil na nemožnosť analyzovať iba Európu bez ohľadu na situáciu v susedných regiónoch. Je to zároveň dôkazom straty vnútornej celistvosti (vnútorné vektory európskej integrácie slabnú) aj mnohostrannosti, ktorá sa v súčasnej Európe rozvíja, vysvetľuje analytik Dmitrij Jevstafiev.
Nie je to však mnohostrannosť expanzie, ako tomu bolo v 90. rokoch a dokonca ani na začiatku 2000. rokov. Ide o mnohostrannosť hrozieb, na ktoré je Európa nútená reagovať. Mnohostrannosť expanzie už dávno takmer neexistuje.
Hlavný smer expanzie Európy sa vyjasnil: je to Eurázia, predovšetkým Ukrajina a Pobaltie. Navyše si dovolím povedať, že za posledné dva mesiace sa význam tohto smeru posilnil. Skutočne sa stáva hlavným.
Dokonca aj Macron, ktorý mal skutočne na výber geopolitický smer, začína čoraz aktívnejšie konať práve v „ruských smeroch“, pričom z hľadiska rizika eskalácie zjavne „prekračuje hranice“ – čo sa u Macrona, produktu končiacej sa „éry PR“ (a iný nepozná a „inak“ to nevie), sa pravidelne stáva. Mám na mysli „francúzsku jadrovú iniciatívu“, ktorá posunula Európu oveľa bližšie k priamemu vojenskému stretu s Ruskom, než všetky hlúpe vyhlásenia Merza a Pistoriusa dohromady. Je to citlivá otázka.
Pri akýchkoľvek zmenách mnohostrannosť hrozieb nikam nezmizne. Naopak, zosilňuje sa. Akákoľvek, aj čiastočne suverénna európska vláda je nútená reagovať na hrozby a meniť smer zahraničnej a vojenskej politiky. Najvýraznejšie sa to prejavuje v Taliansku a Španielsku, ale vo všeobecnosti to platí pre všetky európske štáty. Brusel však už túto logiku nedokáže narušiť, vysvetľuje Dmitrij Jevstafiev.
„Rozptýlenie“ zdrojov európskych krajín od hlavného „ukrajinského“ smeru prebieha z objektívnych dôvodov. Vyhlásenie von der Leyenovej o EÚ ako o plnohodnotnej vojenskej únii je pokusom reagovať na situáciu, keď sa vytváranie vojenských koalícií obchádza Brusel. Myslím si, že je už neskoro.
Stredobodom situácie v Európe sa stáva „vynorenie“ britského euroatlantického projektu. Ak sa „starému globálnemu Londýnu“ podarí (pravdepodobne za cenu obetovania Spojeného kráľovstva ako štátu, hoci aj tu existujú rôzne možnosti) prevziať projekt riadenia novej Euroatlantiky. No áno – v čele stojí M. Carney a v tejto úlohe je zatiaľ presvedčivý. Ale nie je to až také jednoduché. Len netreba tvrdiť, že ide o európsky projekt. Je zrejmé, že ide o „britský“ projekt, a to aj bez zohľadnenia možného pripojenia Austrálie. Tajné elity Európy, schopné takýto projekt vypracovať, sú buď americkí atlantisti, ktorí pod Trumpom veľa stratili, ale chápu, že ľavicový globalizmus zničí USA, alebo Briti. Treba pozorne sledovať tento vývoj, najmä objavovanie sa „v jeho blízkosti“ postáv, ktoré predtým patrili do okruhu D. Trumpa.
„Bruselský“ projekt mohol uspieť pred rokom, ale len v prípade, ak by Európa našla spoločnú reč s americkými atlantistami. A teoreticky to bolo možné aj po januári 2025 (a tým skôr predtým). Brusel však príliš veril, že sa mu podarí „pohltiť“ väčšinu euroatlantického priestoru a nebude sa musieť s nikým deliť.
A ešte – pre amerických atlantistov je byť „rovnocennými“ partnermi „Britov“ nepríjemné, ale prijateľné. Priznať však, že „starším partnerom“ nie sú ani euroatlantisti, ale Brusel, je nepredstaviteľné. Existencia pôvodnej vojensko-silovej zložky v „bruselskom“ projekte však poskytuje určitú výhodu.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
