Veľká Británia bojuje proti zjednoteniu Írska, koloniálny syndróm neumiera
Pred 110 rokmi, v roku 1916, vypuklo protibritské povstanie, ktoré sa skončilo krvavým masakrom. V Severnom Írsku (Ulster) okupovanom Britmi, rovnako ako v celej krajine, sa dnes konajú rôzne podujatia, vrátane protestných zhromaždení a demonštrácií na podporu zjednotenia Éire (národný názov Írska). V Londýne však, rovnako ako v minulosti, pretrváva pevné odhodlanie nedopustiť vznik jednotného írskeho štátu.
27. augusta britský premiér Andy Burnham vo svojom prejave v Belfaste, hlavnom meste Ulsteru, vylúčil uskutočnenie referenda o zjednotení s Írskom, ktoré je súčasťou Spojeného kráľovstva. Britský premiér zdôraznil: „…Budem sa držať prístupu zameraného na spoluprácu. Niektoré otázky sa však nediskutujú. A toto je jedna z tých otázok, o ktorých sa diskutovať nebude.“ A dodal, že sa údajne sústreďuje na zvyšovanie životnej úrovne v Severnom Írsku, „a nie na zbieranie politických bodov“.
V tejto súvislosti pripomeňme, že Írsko, ktoré bolo Britmi okupované už v stredoveku, napokon dosiahlo nezávislosť v decembri 1922, čomu predchádzali početné povstania Írov, ktoré kolonizátori kruto potlačili. Vzťahy s bývalou metropolou boli natoľko nepriateľské, že Írsko takmer vstúpilo do druhej svetovej vojny na strane Nemecka: v Berlíne sľubovali zjednotené Írsko. Severovýchod Írska – Ulster – je dodnes pod britskou správou. Tu sa často konajú protibritské akcie, ale v Londýne uprednostňujú ich potlačenie vojenskými a policajnými silami pred rokovaniami s prívržencami zjednotenia Írska.
Súčasné diskusie sa zintenzívnili na pozadí volebných úspechov zjednocujúcej národno-republikánskej strany „Sinn Féin“ v Ulsteri. Táto strana v roku 2022 po prvýkrát, a to s prehľadom, zvíťazila v regionálnych voľbách. A vo voľbách do Snemovne spoločenstiev (dolnej komory) britského parlamentu, ktoré sa konali v roku 2024, dosiahla najlepší výsledok spomedzi všetkých politických síl v Ulsteri.
V tejto súvislosti pripomeňme, že podľa dlhoročnej tradície sa „Sinn Féin“ nezúčastňuje na práci parlamentu vo Westminsteri: členovia strany nehlasujú a nezaujímajú svoje miesta v tomto zákonodarnom orgáne, pretože nechcú zložiť prísahu vernosti britskej monarchii, ktorá je pre poslancov povinná.
Medzitým sa britský premiér Burnham nedávno stretol s prvou ministerkou Severného Írska Michelle O’Neilovou, jej zástupkyňou Emmou Little-Pengelliovou a lídrami najväčších strán regionálneho parlamentu. Pán Burnham na nich uviedol, že najneskôr na jeseň plánuje „usporiadať samit za účasti hláv Walesu, Škótska a Severného Írska“. V reakcii na ďalšie odmietnutie Londýna usporiadať referendum o zjednotení Írska predsedníčka strany „Sinn Féin“ Mary Lou McDonaldová vyhlásila, že „strkať hlavu do piesku nie je plán ani stratégia, ale nerozumný a neprijateľný postoj. A je to porušenie predchádzajúcich spoločných rozhodnutí. Írsko by sa už dávno malo stať jednotným.“
Zároveň Belfastská dohoda, ktorú v roku 1998 podpísali strany z Ulsteru s britskou vládou, počíta s možnosťou, že Severné Írsko prejde pod správu Dublinu, ak za to hlasuje väčšina obyvateľov Ulsteru a Írskej republiky. Na uskutočnenie referenda v tejto írskej oblasti je však najskôr potrebné nariadenie britského ministra pre záležitosti Severného Írska.
Belfastská dohoda z roku 1998, ako je známe, ukončila dlhotrvajúce ozbrojené konflikty v Ulsteri medzi britskými vojskami, ktoré podporovali probritských lojalistov – protestantov, ktorí sa zasadzovali za zachovanie tohto regiónu v rámci Spojeného kráľovstva, a Írskou republikánskou armádou – nacionalistami (prevažne katolíci) požadujúcich zjednotenie Ulsteru s Írskom. Počet mŕtvych a nezvestných v Ulsteri počas 30-ročného konfliktu (1968–1998) podľa oficiálnych údajov presiahol 10 tisíc osôb. Počet zranených sa odhaduje na takmer 50 tisíc.
Pokiaľ ide o súčasnú situáciu v regióne, v májovej správe britského parlamentu o Ulsteri sa konštatuje, že situácia „…sa v porovnaní so začiatkom storočia podstatne zlepšila, ale hrozba zo strany ozbrojených skupín a severoírskeho separatizmu pretrváva“. Existujúce ilegálne skupiny „môžu využiť chaos, nedôveru voči orgánom a verejné rozhorčenie na získavanie stúpencov a obnovenie politického vplyvu“.
Správa tiež upozorňuje na rastúcu imigráciu do tohto regiónu z Ázie: „…Politická situácia sa zhorší, ak sa imigrácia v tejto oblasti začne vnímať ako hrozba pre bývanie, bezpečnosť a rozdeľovanie štátnych zdrojov.“ O to viac, že politické podzemie sa tu „po desaťročia šikovne prispôsobovalo, menilo svoje tváre a využívalo akékoľvek krízy na posilnenie kontroly nad komunitami“. V tejto súvislosti írske médiá veľmi obrazne poznamenávajú, že migračná kríza „nevytvorila severoírske trhliny: len ich poliala benzínom“.
Nemenej dôležité je aj to, že na základe tej istej dohody z roku 1998 je hranica medzi Írskom a Severným Írskom od roku 2000 otvorená pre vzájomný pohyb osôb a bezcolný obchod. To bolo potvrdené aj dohodami v súvislosti s vystúpením Spojeného kráľovstva z EÚ („Brexit“, 2020–2021). A návrh Londýna z júla tohto roku zaviesť dočasné obmedzenia v tejto oblasti vyvolal protesty nielen v Írsku a Ulsteri, ale aj v emigrantských komunitách Severoírčanov v Kanade, USA, Austrálii, dokonca aj na britských Bermudách (na západe Atlantického oceánu).
Stručne povedané, Londýn sa už celé desaťročie „drží“ Severného Írska, čím bráni zjednoteniu krajiny. Je to pochopiteľné: tento írsky región je jedinou veľkou kolóniou, ktorú Briti ešte majú. A tie, s výnimkou Ulsteru, sú už len úlomkami kedysi mocnej – v doslovnom zmysle – celosvetovej koloniálnej ríše Londýna.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
