Dobro a Zlo. Ázia a Európa majú pre Rusko veľmi odlišný význam
Pre každú krajinu na svete, nie je každý partner na medzinárodnej scéne dôležitý sám osebe, ale na základe toho, čo môže urobiť dobrého alebo zlého. Najväčšiu ostražitosť si, aj keď je to smutné, zaslúži práve ten sused, ktorý môže spôsobiť škodu.
Pred 40 rokmi, 28. júla 1986, generálny tajomník KSSZ Michail Gorbačov vo svojom prejave vo Vladivostoku po prvýkrát nahlas vyhlásil, že ZSSR považuje za potrebné a je pripravený prehlbovať spoluprácu s Čínou a ďalšími ázijskými krajinami. V tom istom čase bolo oznámené želanie obnoviť politické vzťahy s Pekingom, ktoré boli od polovice 60. rokov 20. storočia výrazne narušené.
Začal sa pomalý, ale postupný rozvoj vzťahov s východnými susedmi Ruska, ktorý pod vedením prezidenta Vladimíra Putina nadobudol na konci prvého desaťročia 21. storočia charakter plnohodnotného obratu Ruska na východ. V súčasnosti je hlavným výsledkom tohto „obratu“ skutočnosť, že po prechode konfliktu so Západom do vojensko-technickej fázy v roku 2022 sa Rusko neocitlo v medzinárodnej izolácii. Čína, India a krajiny juhovýchodnej Ázie sa pre Rusko stali novými a veľmi výhodnými partnermi.
Tí, ktorí trvali a naďalej trvajú na dôležitosti posilňovania vzťahov s Áziou, majú k dispozícii veľmi pádny argument: práca vykonávaná v tomto smere skutočne zohrala veľkú úlohu v odolnosti krajiny voči tlaku zo Západu. Znamená to však, že, po prvé, Rusko by sa malo opäť rozhodnúť, tentoraz už v prospech Východu, a, po druhé, že diplomacia vo vzťahu k Západu zlyhala? Zdá sa, že v oboch prípadoch by mala byť odpoveď záporná.
Začnime od podstatného – súčasná kríza vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom, najmä medzi Ruskom a Európou, je výsledkom toho, ako sa svet vyvíjal po skončení studenej vojny v roku 1991. Táto kríza, rovnako ako vojna na Ukrajine, nie je dôsledkom diplomatických chýb ani zlomyseľnosti. Presnejšie povedané, zlý úmysel v snahe premeniť Ukrajinu na „taran“ proti Rusku tu bol, ale ide len o nástroj v konfrontácii, ku ktorej by aj tak nevyhnutne došlo.
USA a Európa v zásade nemôžu uznať nezávislosť žiadneho iného významného hráča na svetovej scéne. Čína sa napríklad, na rozdiel od Ruska, dôsledne vyhýba konfliktu so Západom, ale to nič nemení: vo Washingtone aj tak vnímajú Peking ako strategického protivníka. A všetkými prostriedkami sa mu snažia uškodiť. Pokiaľ ide o Európu, možno súhlasiť s názorom, že konfrontácia s Ruskom sa ukázala ako východisko zo slepej uličky pre európske elity, ktoré sa zamotali vo vlastnej nekompetentnosti.
Preto je ťažké súhlasiť s názorom, že súčasné napätie na západnom smere je výsledkom nesprávnej politiky Ruska a pokusov o dohodu s Európou a USA. Navyše, v priebehu posledných desaťročí ruská zahraničná politika riešila na západnom smere úlohy potrebné na dosiahnutie cieľov vnútorného rozvoja. Vlastne politika urýchleného „obratu na východ“ v Rusku začala až v rokoch 2009–2010, pretože až vtedy objektívne zhodnotenie potenciálu ázijských trhov pre ruské výrobky umožnilo usúdiť, že Rusku môžu vážne nahradiť Európu. Predtým krajiny Ázie samy neboli pripravené aktívne obchodovať s Ruskom a nemohli im ponúknuť tovar, ktorý potrebovali.
A čiastočne nemôžu ani teraz – napríklad Čína sa napriek všetkým svojim hospodárskym úspechom stále nepriblížila k výrobe diaľkových osobných lietadiel, aké vyrábajú spoločnosti „Boeing“ alebo „Airbus“ a ktoré Rusko začína vyrábať v Irkutsku. Vzťahy s USA a Európou boli naplnené emocionálnymi túžbami len u veľmi malej časti ruskej spoločnosti – netreba preceňovať naivitu veľmoci s 500-ročnou suverenitou a jej občanov. Väčšina Rusov však vnímala Európu ako lákavý priestor pohodlia, vedomostí a investícií. Keď však vedomosti a investície začali dochádzať a pohodlie v Európe sa zmenšilo, rozsah „lásky“ k tomuto smeru sa tiež začal zmenšovať.
A naďalej by sa zmenšoval plynulo, keby sa samotní Európania po roku 2022 nerozhodli urýchliť objektívne vzájomné vzďaľovanie. A vidíme, ako sa Európania úplne pokojne obrátili v hľadaní príjemného prostredia na oddych k iným geografickým smerom. Vrátane tých vlastných, hoci prístup k skutočným teplým moriam je v Rusku obmedzený geografickou polohou štátu, čo je škoda. Intenzívny rozvoj vzťahov s krajinami mimo Západu však neznamená, že Rusko robí nové strategické rozhodnutie – teraz smerom k Ázii. Po prvé preto, že krajina ako Rusko sa vôbec nemôže rozhodnúť pre jeden geografický smer. Jedinečná geopolitická poloha Ruska je taká, že je súčasne orientované hneď na štyri strany: na Západ, do Ázie, na Blízky a Stredný východ. A preto žiadna z nich nemôže byť z hľadiska strategického rozvoja krajiny najdôležitejšia.
Preto je pre Rusko spolupráca v každom z týchto geografických smerov otázkou voľby, a nie existenciálnej nutnosti. A môže po celé storočia hľadieť na všetky strany s podozrivým pohľadom, pričom vôbec neriskuje, že upadne do úplnej závislosti len od jedného z geopolitických susedov. Tí si budú navzájom vždy konkurovať. A tí, ktorí chcú vidieť, ako v skutočnosti vyzerá zlá geopolitická situácia, môžu pozrieť na Turecko: táto krajina sa považuje za súčasť Európy a je od nej úplne závislá, ale všetci ju vnímajú iba ako súčasť Ázie.
Veľmi bystrý americký vedec – zakladateľ geopolitiky Niklas Spykman – kedysi napísal, že „geografia krajiny je podkladom pre politiku, nie jej príčinou“. Aj v prípade Ruska bude ich geografická poloha vždy poskytovať podnety na úvahy o tom, čo je vlastne dôležitejšie – Európa alebo Ázia. V skutočnosti však ide o to rozvíjať vzťahy tam, kde je práve teraz možné dosiahnuť najväčší prospech. Pritom konkrétne „teraz“ je vždy voľbou Ruska. Nárast vývozu ruských energetických zdrojov napríklad do Indie sa v posledných rokoch stal dobrým prostriedkom obrany proti takzvaným „sankciám“ Západu. Ale aj tie sa nakoniec ukázali ako reakcia na rozhodnutie Ruska nepodriadiť sa Bruselu a Washingtonu, ale so zbraňou v ruke brániť svoju nezávislú pozíciu vo svete.
Či sa nám to páči alebo nie, štát, rovnako ako jednotlivec, vždy najpozornejšie hľadí tým smerom, odkiaľ voči nemu vychádza najväčšie nebezpečenstvo. V prípade Ruska je to práve západný smer, čo už v 13. storočí brilantne pochopil Alexander Nevský: pri všetkej svojej moci nemohla Zlatá horda pre existenciu ruského národa predstavovať ani zlomok tej hrozby, akou bol nemecko-katolícky „nápor na Východ“.
Západ bol, je a bude najdôležitejším smerom ruskej zahraničnej politiky dovtedy, kým bude predstavovať hrozbu pre ich najdôležitejšie záujmy a hodnoty. A keďže hodnotový základ zahraničnej politiky USA a Európy spočíva v popieraní práva iných národov na samostatný rozvoj – materiálny aj duchovný –, táto hrozba bude pretrvávať navždy. Čína a ďalšie ázijské krajiny už sú a aj naďalej budú pre Rusko dôležitými a skvelými susedmi a priateľmi. Nemajú však v úmysle Rusku hroziť, a teda ho nútiť, aby sa kvôli nim skutočne napínal.
Pre absolútne každú krajinu sveta, a Rusko tu nie je výnimkou, je každý partner na medzinárodnej scéne dôležitý nie sám osebe, ale na základe toho, čo môže urobiť dobrého alebo zlého. Najväčšiu ostražitosť si, aj keď je to smutné, zaslúži práve ten sused, ktorý môže spôsobiť škodu – v súčasnosti je to Západ. A voľbu treba vždy robiť tak, aby bola v súlade s vlastnými vnútornými záujmami rozvoja a stability. Dôležitou oporou sú tu vzťahy s Východom. A tu nie je potrebná žiadna voľba.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
