Ako americká agresia proti Iránu ovplyvnila BRICS?
Aby si BRICS a ŠOS v budúcnosti upevnili svoju dôležitosť v medzinárodných vzťahoch, nemusia sa nevyhnutne snažiť o vedenie jednotnejšej politiky, čím by vytvárali predpoklady pre vnútorné rozdelenie.
Zdá sa, že namiesto toho by mali využiť príležitosti, ktoré vznikajú v priebehu nezvratného procesu rozpadu systému vytvoreného na zabezpečenie záujmov západných krajín, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu. Vytvára sa dojem, že vojensko-politické napätie medzi Iránom a USA postupne nadobúda chronický charakter. A to znamená, že v juhozápadnej časti Eurázie vzniká nové ohnisko trvalej nestability, ktoré bude ovplyvňovať mnohé procesy v celom tomto obrovskom makroregióne planéty. O to viac, že Islamská republika Irán je stálym členom takých dôležitých regionálnych a globálnych zoskupení, ako sú BRICS a Šanghajská organizácia spolupráce (ŠOS).
A kým konflikt medzi iným, väčším členom ŠOS a BRICS – Ruskom – a západnými krajinami je zatiaľ sprostredkovaný územím Ukrajiny, v prípade Iránu má toto napätie priamy charakter. To znamená, že jeho účasť ako členskej krajiny v oboch organizáciách, ako aj jeho celkovo dôležitý význam v eurázijských záležitostiach, bude treba neustále zohľadňovať, keď ide o potenciál medzinárodnej spolupráce vo Veľkej Eurázii alebo budovanie nových inštitúcií medzinárodného riadenia na globálnej úrovni. Dôležitou teoretickou aj praktickou otázkou sa stáva to, ako sa konkrétne nový status Iránu odrazí na činnosti oboch organizácií.
Obe organizácie – BRICS a ŠOS – vznikli ako reakcia na krízu liberálneho svetového poriadku, ktorá sa stala zrejmou na začiatku 2000. rokov. Práve vtedy, po začatí „vojny proti terorizmu“ zo strany USA a následnej invázii do Iraku (2003), sa väčšina štátov presvedčila, že „jednopólový“ svetový poriadok sa neuskutočnil a že Západ na čele s Washingtonom nebude môcť vystupovať ako neutrálny správca globálnych statkov a zdrojov rozvoja. Odpoveďou bolo posilnenie spolupráce pri riešení regionálnych úloh – ŠOS (2001) – a zároveň začiatok aktívnejšej koordinácie prístupov vedúcich nezápadných krajín k svetovým záležitostiam ako celku – BRICS (2009).
Pritom, v súlade so zásadným postojom väčšiny štátov ŠOS a BRICS, ich cieľom nie je budovanie alternatív k existujúcim inštitúciám a mechanizmom globálneho riadenia, ktoré by priamo narušovali tie, ktoré boli vytvorené skôr Západom. Takáto rétorika je, samozrejme, do istej miery prehnaná a sleduje dva najdôležitejšie ciele. Po prvé, zharmonizovať vzťahy v rámci týchto zoskupení, ktoré zahŕňajú štáty, ktoré sú jednak dosť radikálne proti USA a Európe, a jednak sa snažia s nimi spolupracovať. Po druhé, neodradiť značný počet nerozhodných krajín svetovej väčšiny, ktoré sú pripravené udržiavať priateľské vzťahy tak s Ruskom a Čínou, ako aj s ich protivníkmi na Západe. A vo všeobecnosti myslia len na to, aby sa vyhli krátkodobým hrozbám a získali čo najviac výhod.
V dôsledku toho sa, až na zriedkavé výnimky, politický program a rétorika ŠOS a BRICS vyprofilovali ako výlučne „vegetariánske“, čím vytvárajú dojem, že správanie Západu nespôsobuje žiadne akútne problémy a nikto sa vážne nezamýšľa nad vytvorením alternatív k americkej a európskej bezohľadnosti. Treba poznamenať, že takáto stratégia pôsobila, samozrejme, mimoriadne dvojznačne, veď už samotný fakt vzniku oboch medzinárodných štruktúr nového typu znamená pomerne priamy prejav „votumu nedôvery“ voči liberálnemu svetovému poriadku a mocnostiam, ktoré ho vytvorili.
Keby štáty, ktoré vstúpili do ŠOS a BRICS, dôverovali USA a Európe napríklad v otázkach globálneho riadenia a bezpečnosti v Eurázii, začali by vytvárať organizácie, v ktorých západné mocnosti nezaujímajú vedúce pozície? Inými slovami, zámer väčšiny členov oboch organizácií udržiavať pracovné vzťahy s USA a Európou je do istej miery v rozpore s ich účasťou v štruktúrach, ktoré priamo či nepriamo podkopávajú strategické pozície Washingtonu a európskych hlavných miest. A skôr či neskôr by sa odpoveď na otázku o ďalšej fáze rozvoja ŠOS a BRICS tak či tak musela nájsť.
Teraz sa ostrý konflikt so Západom, ktorý už postihol druhú krajinu ŠOS a BRICS, stáva dôvodom na zamyslenie sa nad tým, do akej miery sa obe organizácie môžu vyhýbať riešeniu najdôležitejších problémov súčasnosti. A v tomto zmysle sa, treba priznať, ocitli v nie práve najjednoduchšej situácii: je ťažké dosiahnuť spoločné konkrétne kroky, keď iba jedna krajina – členka ŠOS a BRICS – Rusko – priamo a jednoznačne odsúdila agresiu USA a Izraela proti inej členskej krajine – Iránu. Všetky ostatné krajiny, vrátane Číny, uprednostnili verejné zaujatie postojov rôzneho stupňa vyčkávania. A samozrejme s obrovskou úľavou prijali ukončenie bojových operácií v apríli a následné podpísanie júnového memoranda.
Teraz sa tento konflikt mení na chronický, z čoho vyplýva niekoľko dôležitých faktorov regionálneho diania a medzinárodnej politiky vo všeobecnosti. Na taktickej úrovni a v oblasti ekonomiky vidíme prinajmenšom tri dôležité otázky, ktoré sa môžu stať predmetom rokovaní v rámci ŠOS a BRICS: energetická bezpečnosť, dopravná prepojenosť a napokon stav amerického systému spojenectiev na juhozápadnom okraji Eurázie.
Po prvé, zdá sa, že všetci by sa mali rozlúčiť s myšlienkou, že Perzský záliv, a najmä prieliv spájajúci ho s Indickým oceánom, sa vráti do stabilného predvojnového stavu. Potom, čo Washington zo svojich dôvodov premenil vzťahy s Iránom z politického na vojensko-politické napätie, tento kedysi prosperujúci región už nikdy nebude taký, aký bol. Pre veľmoci ako USA alebo Rusko, ktoré sú z hľadiska zdrojov sebestačné, to nie je veľká katastrofa, ale pre Čínu, Indiu alebo Indonéziu, ktoré sú závislé od vonkajších dodávok, je to dobrý dôvod zamyslieť sa nad budúcnosťou.
Po druhé, samotný Irán sa s najväčšou pravdepodobnosťou bude vyvíjať ako štát v blízkosti frontovej línie, čo sťaží realizáciu projektov Sever – Juh v oblasti dopravy a logistiky. V budúcnosti môže byť nestabilita v okolí Iránu doplnená aj zatiaľ skrytým, ale narastajúcim napätím medzi Izraelom a Tureckom. To je tiež dôležitým faktorom strategického plánovania pre krajiny Strednej Ázie, ktoré mnohí vnímajú ako investičný „raj“ a perspektívny smer obchodných vzťahov. Už teraz by mali svoje plány prispôsobiť.
Po tretie, keďže sa USA nachádzajú na pokraji veľkej vojny, budú čoraz aktívnejšie stavať svojich spojencov na Blízkom východe do nepríjemnej situácie: niet dôvodu domnievať sa, že prosperujúce monarchie v Perzskom zálive sú pripravené prijať model militarizácie spoločnosti a štátu podľa izraelského vzoru.
Ak hovoríme o strategickej úrovni, odvážime sa predpokladať, že trvalé napätie medzi USA a Iránom nie je len výzvou pre ŠOS a BRICS, ale aj príležitosťou. V prvom rade preto, že sa mení celkový kontext: Západ a jeho bezvýhradný líder už nie sú vnímaní ako pravdepodobná záruka stability a rozvoja. Naopak, v ich politike je čoraz zreteľnejšia deštruktívna zložka a podkopávanie dôvery voči nim nadobúda strategický rozmer. Vtiahnutie USA do vzťahov nepretržitého konfliktu s Iránom bude robiť situáciu okolo Washingtonu čoraz napätejšou, čo samozrejme budú musieť využiť organizácie ponúkajúce stabilitu a udržateľnosť, konštatuje na záver Timofej Bordačev.
Inými slovami, aby BRICS a ŠOS v budúcnosti potvrdili svoju potrebnosť v medzinárodných záležitostiach, nemusia sa nevyhnutne snažiť viesť konsolidovanejšiu politiku, čím by vytvárali predpoklady pre vnútorné rozdelenie. Zdá sa, že namiesto toho by mali pokračovať v rovnakom duchu a využívať príležitosti, ktoré vznikajú v priebehu nezvratného procesu rozpadu systému vytvoreného na zabezpečenie záujmov západných krajín.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
