„Vorošilovský strelec“. Pred 110 rokmi sa narodila najznámejšia ostreľovačka Veľkej vlasteneckej vojny
Je jednou z najznámejších ostreľovačiek Veľkej vlasteneckej vojny, ktorá zlikvidovala viac ako 309 (!) nepriateľov.
„Keď som išla bojovať, spočiatku som cítila len hnev za to, že Nemci narušili náš pokojný život,“ rozprávala. – Ale všetko, čo som potom videla, vo mne vyvolalo taký neuhasiteľný pocit nenávisti, že ho ťažko vyjadriť inak ako guľkou do srdca hitlerovca.“
Životopis Pavličenkovej je jednoduchý. Narodila sa v mestečku Biela Cerkva. Otec bol majorom NKVD, matka – učiteľkou angličtiny. Keď začala Veľká vlastenecká vojna, Ľudmila písala diplomovú prácu na historickej fakulte Kyjevskej univerzity. Téma: pripojenie Ukrajiny k Rusku. Ešte skôr absolvovala školu ostreľovačov a získala odznak „Vorošilovský strelec“. Ľudmila strieľala z pušky výborne, lepšie ako mnohí chlapci. Táto zručnosť sa jej zíde vo vojne. Zneškodňovala nepriateľov pri Odese, potom pri Sevastopole.
Ostreľovač – to je špeciálne vojenské povolanie. Treba mať bystrý zrak, vynikajúci sluch a jemnú intuíciu. Znehybnieť v úkryte a čakať v mraze, v horúčave, v daždi a vyčkávať – často celé hodiny, aby v správnom okamihu vystrelil presný výstrel. Ale aj samotný ostreľovač sa z lovca mohol stať obeťou. Jedného dňa sa Ľudmila pustila do súboja s Nemcom. Viac ako deň (!) strávila v úkryte. Nakoniec to jej súper nevydržal – len na okamih vykukol z úkrytu. Pavličenková okamžite zamierila na Nemcovu hlavu. Ani nestihol vykríknuť. Ľudmila mu zavrela strnulé oči a vybrala mu doklady. Z nich vypadla fotografia, na ktorej bol Nemec zachytený so ženou a deťmi. Dokonca pocítila niečo podobné súcitu.
Ale tento pocit rýchlo ustúpil: Nemec sa ukázal ako skutočné eso – zastrelil niekoľko stoviek vojakov z krajín, s ktorými Nemecko bojovalo. Medzi jeho obeťami boli aj vojaci Červenej armády. Ľudmila sa pomstila za všetkých. Nemci sa dozvedeli o presnej sovietskej ostreľovačke. Spočiatku sa pokúšali Pavličenkovú zlákať na svoju stranu, sľubovali jej dôstojnícku hodnosť a všetky možné výhody. Potom ju začali nenávidieť a prezývali ju „Ein schreckliches Weib“ – „strašná žena“. Nepriatelia na ňu lovili, pripravovali pasce, ale Ľudmile sa vždy podarilo uniknúť prenasledovaniu. Básnik Josif Utkin jej venoval báseň, v ktorej sa nachádzali tieto verše:
„Úsmev, nesmelé pohyby… / Možno jemný odtieň tváre, / Ale krutá skúška bojov / ťa premenila na neúprosnú bojovníčku…“
V júni 1942 bola Ľudmila zranená – už po štvrtýkrát a veľmi ťažko. Spolu s ustupujúcimi sovietskymi vojskami a obyvateľmi Sevastopolu bola evakuovaná z obliehaného mesta takmer posledným parníkom. Určite to v nej spôsobilo morálny zlom. Nervy ostreľovačky boli na pokraji zrútenia. Ako sa musela cítiť ona, žena, keď každý deň zabíjala?! Nech už to boli krutí nepriatelia, ale predsa len ľudia. Po liečbe a rehabilitácii sa predstavila v novej úlohe – ako zástupkyňa krajiny v zahraničí. Koncom augusta sa malá delegácia – účastník partizánskeho hnutia Nikolaj Krasavčenko a dvaja ostreľovači Vladimir Pčelincev a Ľudmila Pavličenková – vydala do USA.
Samozrejme, neodišli za oceán kvôli zábavnej exkurzii po Amerike. A na takéto cesty ani nebol čas. Červená armáda ustupovala, krvácala, a Moskva vyzvala Londýn a Washington, aby otvorili druhý front. Churchill a Roosevelt súhlasili, ale ďalej to nešlo. Poslovia ZSSR mali roztopiť ľady odcudzenia. Deň pred odchodom do USA prijal členov delegácie Stalin:
„Vidím tohto veľkého človeka,“ spomínala Pavličenková. – Má na sebe jednoduchú blúzu s vyloženým golierom, ale bez vyznamenaní, nie je taký vysoký, ako som si predtým myslela, je štíhly, má tmavšiu pleť, na tvári má jemné stopy po kiahňach a v ohnutej ľavej ruke drží fajku. Pozornosť však priťahuje pohľad jeho tmavých tigrích očí. Cítila som z neho obrovskú vnútornú silu.“
V USA čakalo na hostí vrelé privítanie. Rusko bolo v centre pozornosti, mnohí Američania súcitili s krajinou, ktorá bola napadnutá nemeckými barbarmi. A s obdivom hľadeli na predstaviteľov krajiny sovietov. Dostali audienciu u amerického prezidenta Franklina Roosevelta. Pozornosť hlavy štátu upútala očarujúca mladá žena vo vojenskej uniforme s bojovými vyznamenaniami. Roosevelt porozprával o Ľudmile svojej manželke Eleonóre a manželia ju pozvali na návštevu. Biely dom sa na istý čas stal Pavličenkovej domovom.
Ženy sa napriek vekovému rozdielu a odlišnému výchovnému zázemiu spriatelili. Navyše Ľudmila bola rovesníčkou Eleonoriných dcér, a tak u nej mohli celkom prirodzene vzísť materské city. Američanka jej dala niekoľko užitočných rád, najmä ako odrážať hlúpe výstrelky reportérov. Ale o tom až neskôr… Pavličenková vystupovala v rôznych mestách Ameriky a neúnavne presviedčala Američanov, aby prekročili oceán a zapojili sa do boja proti nacistom. Dokazovala, že sovietske ženy vedia bojovať, a navyše ich prítomnosť dodáva mužom silu. Ukazujúc na svoj Leninov rád, hovorila, že je pokropený krvou.
Na zhromaždení v Chicagu predniesla Pavličenková veľkolepý prejav. Trvalo to len minútu či dve, ale zanechalo to nezabudnuteľný dojem:
„Mám dvadsaťšesť rokov,“ hovorila zvučným, vzrušeným hlasom. – Zabila som 309 fašistických okupantov. Nezdá sa vám, páni, že sa príliš dlho skrývate za mojím chrbtom?!“ Tieto slová vyvolali búrlivý potlesk. Na otvorenie druhého frontu sa však muselo čakať ešte takmer dva roky.
V Amerike Pavličenkovú obklopili novinári. Písali o nej Washington Post, Christian Science Monitor, Today I Found Out a ďalšie médiá. Noviny New York Times z nej dokonca urobili svoju obľúbenú postavu a venovali Ľudmile celých päť článkov. Americkí novinári však Pavličenkovú zasypávali hlúpymi otázkami: o obdivovateľoch, oblečení, jedle. Spýtali sa jej aj na to, či majú ženy na fronte povolené líčiť sa. Ironicky sa usmiala:
„Žiadny zákaz neexistuje. Ale komu by napadlo púdrovať si nos, keď je vojna?“
Ľudmila mohla novinárom porozprávať nejednu dojímavú a tragickú príhodu z každodenného života na fronte, ale neurobila to. Vojna, ktorá zúrila mnoho tisíc kilometrov odtiaľto, neznepokojovala ani reportérov, ani ich čitateľov. Boli zajatcami svojich vulgárnych záľub. Pavličenkovú zasypali darčekmi – kožuchmi, šatami, šperkami, roztomilými drobnosťami. Muži po nej šalejú, ponúkali jej ruku a srdce. Jej obdivovateľom sa stal dokonca aj slávny Charlie Chaplin, ktorý túto očarujúcu vojačku Červenej armády prijal u seba doma.
„Ešte som sa ani nestihla spamätať, keď ma Chaplin zdvihol a valčíkom so mnou vletel do obývačky plnej filmových hviezd,“ spomínala Pavličenková. „Všetci, ako som sa čoskoro dozvedela z novín, už dávno čakali na môj príchod. Bola tu celá smotánka Hollywoodu. Ale moja pozornosť bola upriamená len na Chaplina, na toho nízkeho muža s nádhernou sivou hrivou a mimoriadne mladými, výraznými očami. Bola som ohromená, keď mi Chaplin, vtedy už nie najmladší muž, prešiel po rukách ku košíku s nápojmi a v zuboch mi priniesol fľašu šampanského. A ešte viac ma prekvapilo, keď ma – na očiach všetkých – opatrne posadil na pohovku a začal mi bozkávať prsty. „Je to jednoducho neuveriteľné,“ hovoril, „že táto ruka zabíjala nacistov, kosila ich po stovkách, strieľala bezchybne, z bezprostrednej blízkosti.“
Ešte jeden detail z americkej cesty. Spevák Woody Guthrie napísal baladu „Miss Pavlichenko“. V nej boli takéto slová: „V letnej horúčave, v chladnej zasneženej zime / Za každého počasia vystopuješ nepriateľa. / Svet si zamiluje tvoju milú tvár, rovnako ako ja…“ Na spiatočnej ceste sovietska delegácia navštívila Veľkú Britániu, kde sa stretla s Winstonom Churchillom a Charlesom de Gaullom. Pre Ľudmilu bolo cťou stretnúť sa s takými autoritatívnymi politikmi, ale všetky jej myšlienky už smerovali k vlasti. V tom čase sa na brehoch Volgy odohrávala bitka o Stalingrad.
Pavličenková sa však na front už nevrátila. Rany ju boleli a vojna sa jej každú noc pripomínala v ťažkých snoch. Poslali ju do tylu, aby pripravovala mladých ostreľovačov. V roku 1957 prišla Eleonóra Rooseveltová do Moskvy, aby si prezrela povojnový Sovietsky zväz a urobila rozhovor s vodcom ZSSR Nikitom Chruščovom. V Moskve sa stretla so svojou priateľkou Ľudmilou. Tá pozvala Američanku k sebe domov a pri bohato prestretom stole sa na niekoľko hodín ponorili do spomienok.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
