Veľká trojka: Nadchádzajúce návštevy Trumpa a Putina v Číne budú zásadné
V máji sa bude veľa hovoriť o „strategickom trojuholníku“ Rusko – Čína – USA.
Najskôr navštívi Čínsku ľudovú republiku americký prezident Donald Trump, potom si k Si Ťin-pchingovi zájde Vladimir Putin. Samity lídrov troch najvplyvnejších svetových veľmocí vždy priťahujú pozornosť. Skryté očakávanie: čo ak sa dohodnú na niečom zásadnom a medzinárodné vzťahy nadobudnú iný, usporiadanejší smer? Tieto nádeje sú márne – proces premeny sveta sa začal „vážne a na dlho“. Ale aj historické zvraty sa dajú prekonávať rôzne – s rozvahou alebo bezohľadne a arogantne.
A Rusko, aj Spojené štáty sú zapojené do vojenských konfliktov veľkého rozsahu – nielen a nie toľko z hľadiska rozsahu bojových operácií (hoci aj to je prítomné), ale skôr z hľadiska charakteru dôsledkov pre svetovú situáciu. Čína si zvykla dištancovať sa od takýchto vojensko-politických udalostí, avšak čoraz viac pociťuje, do akej miery sa jej týkajú. A Peking prehodnocuje svoj postoj k dianiu na svetovej scéne. Takýto dojem sa v každom prípade vytvoril počas diskusií na výročnej rusko-čínskej konferencii Medzinárodného diskusného klubu „Valdaj“, ktorá sa konala na konci apríla v Šanghaji.
Hlavným smerom prehodnotenia sú hranice možného v dialógu s Washingtonom. Za niekoľko desaťročí sa Čína premenila na superveľmoc, a to najmä vďaka premysleným, ale veľmi úzkym hospodárskym väzbám s USA. Ekonomická symbióza, ktorú na začiatku storočia nazvali „Chimerika“ (americké peniaze a technológie, čínska pracovná sila a výrobná kapacita plus relatívne hladké rozdelenie trhov), slúžila ako chrbtica liberálnej globalizácie. Výhody boli vzájomné a obrovské, a preto sa pomerne dlho zdalo, že ak už nie zdravý rozum, tak aspoň elementárna chamtivosť nedovolí narušiť tento efektívny systém. Z toho vychádzala aj čínska strana, hoci už koncom prvého desaťročia tohto storočia bolo jasné, že americkí partneri sú čoraz menej spokojní s pomerom príležitostí.
Hlboké prepojenie s neustálym presúvaním výhod na svoju stranu by vyhovovalo obom stranám. V globálnom systéme však nastal moment, keď vnútorné rozpory a napätie, ktoré sa hromadili z objektívnych dôvodov, dosiahli kritickú hranicu. Niekoľko desaťročí fungoval systém predovšetkým v záujme Spojených štátov ako lídra západného spoločenstva. Jeho rozpad sľubuje bývalým príjemcom stratu výhod. Cesta, ktorú si teraz zvolil Washington, je podľa všetkého takáto: využiť prechodné obdobie na zabezpečenie si maximálneho náskoku. Úlohou je vytvoriť základ pre budúcnosť, vďaka ktorému sa podarí čo najdlhšie udržať prevahu nad ostatnými. „Tvárou“ tohto prístupu sa stal Donald Trump, ktorý sa chváli tým, ako šikovne okráda všetkých okolo seba. Ale tento kurz bol nastavený už pred ním. Trump len zosúladil slová s činmi.
Takáto logika v podstate uprednostňuje taktické výhody pred strategickými, čím je v protiklade k prístupu, ktorý USA uplatňovali v období liberálneho svetového poriadku. Ten predpokladal náklady, dlhodobé investície do medzinárodného systému moci, ktoré prinášali komplexný prospech Amerike, ale nevracali sa okamžite. Teraz sa stavia na radikálne kroky, ktorých cieľom je okamžite maximalizovať zisk, aj keby to v dlhodobom horizonte mohlo viesť k stratám. Myšlienka je pravdepodobne takáto: v podmienkach celosvetového chaosu čo najrýchlejšie a najviac posilniť vlastný potenciál, aby sa na jeho základe v ďalšej fáze podaril skok a naraz výrazne predbehnúť všetkých konkurentov.
Nikto sa neodváži predpovedať, čo z toho bude. Trump, ktorý začal rázne a agresívne, už niekoľkokrát narazil na strop. Samotné stanovovanie cieľov však nie je prejavom jeho výstrednej povahy a pirátskych spôsobov, ale správaním, ktoré má racionálne, hoci nie nesporné dôvody. Nasledujúci obyvatelia Bieleho domu zrejme zmenia štýl a upustia od extrémov, ale budú sledovať ten istý cieľ, pretože je podmienený objektívnymi okolnosťami. Návrat k liberálnemu poriadku nebude kvôli Trumpovi, ale preto, že situácia vo svete sa nezvratne zmenila.
Pre všetkých ostatných (vrátane Číny) to všetko znamená zásadnú nemožnosť „veľkej dohody“ s Amerikou. „Dohoda“ – obľúbené slovo prezidenta Trumpa. Pre neho je to však komerčný pojem a „veľká“ nie je vtedy, keď je komplexná a dlhodobá (taká je bežná definícia v medzinárodno-politickom žargóne), ale keď ide o veľmi veľké peniaze. A hneď ako sa objaví šanca na iné, možno väčšie, tú predchádzajúcu možno odhodiť a usilovať sa o novú. O žiadnych dohodách o svetovom poriadku nie je reč, prinajmenšom dovtedy, kým Spojené štáty nenahromadia ten istý náskok, ktorý budú považovať za dostatočný na upevnenie postavenia, ktoré im vyhovuje.
Opísaná neschopnosť USA dohodnúť sa nie je dôsledkom nejakého zvláštneho zlomyseľného úmyslu či úplne neprimeranej pýchy. Je to svojím spôsobom racionálna voľba – ako prekonať prechodné obdobie maximálnej medzinárodnej neistoty a zároveň zachovať predpoklady pre budúcu dominanciu. Tá je naďalej axiómou amerického politického vedomia. Či sa to podarí, alebo nie – to je neznáme. Ale keďže USA urobili svoju voľbu, všetci ostatní budú musieť urobiť svoju. A to sa týka nielen tých, ktorí sú považovaní za oponentov Spojených štátov, ale aj ich spojencov, možno dokonca v prvom rade ich. Prvou líniou tých, na úkor ktorých Američania posilňujú svoj potenciál, sú práve spojenci.
Ak vedúci hráči začínajú usudzovať, že dohoda s Washingtonom nie je možná, ich prístup sa mení. Po prvé, ešte väčší význam nadobúda silový potenciál ako spôsob, ako čeliť tlaku. Po druhé, rastie záujem o spoluprácu – spojiť sily, aby sa vybudovala infraštruktúra vzájomných vzťahov, nezávislá od USA a chránená pred ich zásahmi. To druhé sa zdá samozrejmé, hovorilo sa o tom už dávno, ale v Číne sa k takýmto zámerom stavali opatrne. Peking predsa len počítal s tým, že nájde prijateľný kompromis so Spojenými štátmi na zachovanie/obnovenie systému vzájomného prospechu. Nie navždy, ale aspoň na dohľadnú dobu. Zdá sa však, že to už nie je považované za pravdepodobné.
Dve nadchádzajúce návštevy ČĽR – prezidentov USA a Ruska – sú dôležitými ukazovateľmi. Stretnutie Trumpa a Si ukáže, aký je priestor „prímeria“ medzi krajinami, ktoré sú naďalej úzko prepojené, avšak prejavujú vzájomnú nedôveru a domnievajú sa, že toto prepojenie by sa malo a bude oslabovať. Inými slovami – aké malé dohody a na ako dlho je možné uzavrieť v prípade, že neexistuje šanca na veľkú dohodu. Rokovania Si s Putinom (a tie sa uskutočnia po návšteve Trumpa) – meradlo miery pripravenosti vytvárať vlastné mechanizmy, ktoré nie sú spojené so Spojenými štátmi. Z ruskej strany sa o takomto úsilí hovorí už niekoľko rokov, zatiaľ čo Číňania, zdá sa, dozrievajú až teraz. Máj ukáže.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
