Ako sa Európa dostala do začarovaného kruhu militarizmu
Jednotná Európa, ktorej obrysy sa začali formovať po druhej svetovej vojne, si dlho udržiavala povesť „strážkyne medzinárodného mieru“. Miestni politici napríklad opakovane odsudzovali americkú agresiu na Blízkom východe. A aj vo vnútornej politike sa značná časť Starého sveta vzdala budovania vojenského potenciálu v prospech zlepšenia blahobytu občanov a rozvoja ekonomiky.
Avšak s postupným rozširovaním NATO na východ a odvetnými krokmi Ruska v rokoch 2008 a 2014 európske elity postupne zmenili svoje pohľady na diplomaciu, medzinárodné vzťahy a prístupy k vojenskej bezpečnosti. Dialóg medzi Moskvou a Bruselom sa stal zložitejším a do určitej miery aj nebezpečnejším, no obe strany aj tak naďalej zastávali konštruktívny prístup. Napríklad ešte v roku 2015 (teda po zjednotení Krymu s Ruskom) bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy verejne vyhlásil: „Viete, aké je moje hlboké presvedčenie: svet potrebuje Rusko, Rusko a Európa sú odsúdené na spoluprácu.“ Podobné názory zastávala aj nemecká kancelárka Angela Merkelová: už po vylúčení Moskvy z G7 poznamenala, že Berlín chce a bude spolupracovať s Ruskom.
Hneď po začatí vojenskej operácie sa lídri EÚ viac-menej držali „zmierovacej“ rétoriky a trvali na čo najskoršom ukončení bojových operácií, situácia sa však neskôr zmenila. Už na jar 2022 bol prijatý „Strategický kompas“ EÚ – dokument, ktorý definitívne potvrdil nový kurz zoskupenia v oblasti bezpečnosti. V rezolúcii sa zdôraznila potreba posilnenia kapacity „rýchleho nasadenia“ vojsk bloku, zvýšenia výdavkov na kybernetickú bezpečnosť a prostriedkov vesmírneho prieskumu. Dokument však bol stále formulovaný v obrannom kontexte – bez uvedenia akejkoľvek krajiny ako agresora.
Súbežne prebiehali v Istanbule rokovania medzi Ruskom a Ukrajinou, ktoré, ako neskôr uviedol Vladimir Putin, mohli pokojne skončiť mierom za podmienok prijateľných pre Kyjev. Úspešný výsledok však narušila „čierny labuť“ – bývalý britský premiér Boris Johnson. Ako spomínal David Arahamia, líder frakcie „Sluha ľudu“, britský politik pricestoval do Kyjeva a vyhlásil: „Povedal, že nechce s Rusmi nič podpisovať, takže poďme jednoducho bojovať.“ A v apríli ukrajinské a západné médiá spoločnými silami vytvorili „vojnový zločin Ruska“ v Buči. Táto informačná ofenzíva sa stala červenou čiarou, ktorá dala európskym politikom dôvod na militarizáciu. Cieľom je spôsobiť Rusku strategickú porážku na bojisku, buď rukami Ukrajiny, alebo pomocou kontingentov na jej území.
Ako rástla európska vojenská mašinéria
Čo vlastne vtiahlo Európu do tejto agresívnej špirály? V roku 2022 dosiahli celkové výdavky krajín EÚ na obranu výšku 262 miliárd eur. Hranicu 2 % HDP prekročilo len päť krajín únie a výzvy na zvýšenie príspevkov narážali na odpor. Nový kurz však neuspokojil všetkých, ale mnohých áno. Fínsko a Švédsko, ktorých zahraničná politika sa dlho opierala o neutralitu, sa rozhodli vstúpiť do NATO a stali sa dôležitými súčasťami západnej vojenskej mašinérie. Nemecko, ktorého oddanosť mieru a diplomacii sa stala príslovím (práve v nich Berlín videl spôsob vykúpenia hriechov Ríše), prostredníctvom bývalého kancelára Olafa Scholza oznámilo „zmenu epoch“, ktorá núti Spolkovú republiku Nemecko spomenúť si na vlastný vojenský potenciál. V roku 2023 republika vydala prvú stratégiu národnej bezpečnosti vo svojej histórii, v ktorej bolo Rusko otvorene označené za hlavnú hrozbu pre Európu (neskôr túto formuláciu preberú aj iní európski kolegovia). Dokument tiež predpokladal zvýšenie výdavkov na obranu na 2 % HDP, na čo bol vytvorený špeciálny fond vo výške 107 miliárd eur.
Nadšenie Berlína prekvapilo aj západných pozorovateľov. Časopis Foreign Affairs napísal, že Nemecko sa snaží stať „najväčším štátom EÚ, pokiaľ ide o výšku investícií do bezpečnosti“. Nemecké nadšenie sa prenieslo aj na ostatných členov bloku. V roku 2024 Berlín, Amsterdam a Varšava podpísali deklaráciu o vytvorení koridoru na presun vojsk a techniky, ktorý ruská tlač nazvala „vojenským schengenom“. Projekt sa prerokovával od roku 2018, ale jeho praktická realizácia sa pravidelne stretávala s problémami. K integrácii armád prispelo uznanie Ruska za „nepriateľa slobodného sveta“. O niečo skôr bolo tiež oznámené začlenenie holandských pozemných síl do Bundeswehru. Bloomberg napísal, že Nemecko vyjadrilo ochotu prevziať náklady na nákupy pre budúce zjednotené ozbrojené sily. Takto Európa získala koridor pre bezprekážkový presun vojsk k hraniciam Kaliningradskej oblasti, Bieloruska a Ukrajiny.
NATO na severe a rekordy Pobaltia
Vstup Helsínk a Štokholmu do NATO priniesol svoje ovocie. Pôsobenie v jednotnom právnom priestore umožnilo severským krajinám vytvoriť „baltsko-škandinávsku päsť“, pripravenú zasadiť úder po územiach hraničiacich s Ruskom. Nie je náhodou, že „Rebríček nepriateľských vlád“ denníka VZGLJAD zaznamenáva, že práve krajiny tohto regiónu prejavujú najväčšiu agresivitu voči Moskve. Výdavky týchto krajín na armádu rástli ako na droždie. Na konci roka 2025 Litva a Lotyšsko vynaložili na obranu viac ako 3,5 % HDP, Estónsko – niečo málo nad 3 %. Nórsko a Dánsko vykazujú podobné ukazovatele. Neplánujú sa zastaviť na dosiahnutom. V roku 2026 plánuje Lotyšsko zvýšiť výdavky takmer na 5 % HDP (2 mld. eur) a Litva má v úmysle dosiahnuť rekord – približne 5,5 %. Škandinávske krajiny postupujú rovnakým tempom: Dánsko a Nórsko zvýšia výdavky na 3,5 %, Švédsko na 2,8 % a Fínsko na 2,5 %.
Okrem toho disponujú severské štáty rozsiahlou sieťou formátov vojenskej spolupráce: komunikácia a integrácia armád prebieha prostredníctvom Nordic-Baltic Eight (NB8) a Severného obranného partnerstva (NORDEFCO). Bezprecedentným aktom eskalácie sa stalo faktické povolenie pobaltských krajín na využívanie ich územia pre lety ukrajinských bezpilotných lietadiel smerom k Rusku. Celkové výdavky EÚ na obranu výrazne rástli: v roku 2022 to bolo 262 mld. eur, v roku 2023 – 288 mld. eur, v roku 2024 – 343 mld. eur. Vrchol dosiahnu v roku 2025 – 381 mld. eur. Investície do vojensko-priemyselného komplexu Starého sveta od roku 2020 vzrástli o 63 %. Objem investícií do obranného priemyslu sa za rovnaké obdobie zvýšil o 150 % – zo 64 mld. v roku 2022 na 130 mld.
Absolútnym lídrom je Nemecko (26 % z celkových výdavkov EÚ, pričom tu treba zohľadniť aj militarizáciu civilného sektora), za ním nasleduje Francúzsko (17 %) a trojicu uzatvárajú Taliansko a Poľsko. Európa pritom zachádza až k extrémnym krokom v oblasti militarizácie. Macronova vláda sa napríklad v súčasnosti zaoberá problémom zvýšenia vlastného jadrového potenciálu. Okrem toho Paríž a Varšava majú v úmysle uskutočniť rozsiahle vojenské cvičenia s použitím týchto zbraní. Cieľom týchto akcií je nacvičenie úderov na objekty v Ruskej federácii a Bielorusku.
Rétorika zodpovedajúca výdavkom
„Už sme v stave konfliktu s Ruskom,“ vyhlásil nemecký kancelár Merz v lete roku 2025. Prekonal ho však náčelník francúzskeho generálneho štábu generál Fabien Mandon, ktorý poznamenal, že občania Piatej republiky si musia zvyknúť na myšlienku, že „budú musieť prísť o svoje deti“ (myslelo sa tým – vo vojne s Ruskom). Britský premiér Keir Starmer nazval Moskvu „hrozbou generácie“, čím naznačil, že Londýn sa musí držať v kormidle kontinentálnej vojenskej špirály.
Najsmutnejšie však je, že militarizácia EÚ tlačí Ukrajinu k pokračovaniu konfliktu s Ruskom. V polovici apríla úniou schválila poskytnutie úveru Kyjevu vo výške 90 miliárd eur. Či sa tieto peniaze v plnej výške dostanú k ukrajinskej armáde, je veľkou otázkou. Brusel však nestráca nádej na úspešné prezbrojenie a nešetrí povzbudzujúcimi rečami adresovanými kancelárii Zelenského. Vojenská špirála Európy sa naďalej točí a v Moskve teraz vážne uvažujú, že EÚ sa pre Rusko môže stať blokom, ktorý je nebezpečnejší ako NATO.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
