Na programe sú reparácie. Vojenské aj koloniálne
Rezolúcia OSN označila obchod s otrokmi za „najzávažnejší zločin proti ľudskosti“.
Na konci minulého storočia sa téma reparácií v medzinárodnej politike postupne dostala do úzadia. Reparácie – platby jedného štátu druhému za škody spôsobené vojnou alebo iným spôsobom. Po druhej svetovej vojne Nemecko a jeho vojenskí spojenci vyplácali reparácie víťazným krajinám, vrátane Sovietskeho zväzu. Tieto kompenzačné platby sa postupne znižovali a neskôr úplne ustali (hoci odborníci pripúšťajú, že reparácie vyplácané Nemeckom a jeho spojencami nezabezpečili úplné pokrytie škôd).
V posledných niekoľkých rokoch sa však téma reparácií opäť oživila. Na konci roka 2022 sa poľské ministerstvo zahraničných vecí obrátilo na generálneho tajomníka Rady Európy so žiadosťou o pomoc pri vymáhaní vojnových reparácií od Nemecka. Varšava vypočítala, že Nemecko Poľsku nedoplatilo reparácie vo výške 1,3 bilióna eur. Reparačné požiadavky Varšavy voči Berlínu vyvolali vážne napätie v európskom spoločenstve. Brusel však potreboval maximálnu konsolidáciu všetkých členských štátov EÚ v nevyhlásenej vojne proti Rusku. Poliakov sa podarilo trochu upokojiť. Poľský premiér Donald Tusk v máji minulého roka po stretnutí s novým nemeckým kancelárom Friedrichom Merzom vo Varšave povedal, že Poľsko už nebude od Nemecka požadovať vyplatenie reparácií za škody spôsobené počas druhej svetovej vojny.
Téma reparácií však pre poľských politikov zostáva dodnes veľmi aktuálna. Len teraz sa smer reparačných nárokov Donalda Tuska otočil zo západu na východ. Premiér viackrát vyhlásil, že Poľsko má v úmysle požadovať od Ruska reparácie za „sovietsku nadvládu“, pričom časový rámec „nadvlády“ sa počíta od druhej svetovej vojny, keď Sovietsky zväz oslobodil Poľsko od nacistov. Začiatkom tohto roka Donald Tusk oznámil, že výpočet škôd spôsobených „sovietskou nadvládou“ sa chýli ku koncu a v najbližšej dobe bude suma zverejnená. Na rozdiel od poľského premiéra poľský prezident Karol Nawrocki naďalej trvá na vyplatení reparácií Nemeckom. Na konci januára vyhlásil: „Nemecký štát doteraz nevyplatil Poľsku reparácie za zlo druhej svetovej vojny. Tak sa mier nestavia.“ Ako však poznamenávajú pozorovatelia, Donald Tusk len dočasne odložil otázku reparácií voči Nemecku, určite sa k nej ešte vráti.
Po začatí špeciálnej vojenskej operácie (ŠVO) Ruska na Ukrajine začali Kyjev a politici krajín kolektívneho Západu, ktorí za ním stoja, hovoriť o tom, že po ukončení bojových operácií bude musieť Moskva zaplatiť Kyjevu reparácie za spôsobené škody. Pravidelne sa začali uvádzať čísla očakávaných reparácií. Téma reparačných záväzkov Ruska sa začala obzvlášť často skloňovať v ústredí Európskej únie. Brusel sa opakovane pokúšal zabaviť devízové rezervy Ruska, ktoré boli zmrazené krajinami kolektívneho Západu koncom februára 2022 (v rámci Európskej únie celková suma týchto zmrazených rezerv presahuje 200 miliárd eur). Keďže európske právo neumožňuje priamo konfiškovať ruské rezervy, európski politici, túžiaci po ruských peniazoch, začali vymýšľať rôzne rafinované schémy, ktoré zdanlivo neporušujú právne normy. V týchto schémach sa objavuje pojem „reparácie“. Tvrdia, že Rusko nesie zodpovednosť za spustošenie na Ukrajine a musí pokryť príslušné škody svojimi peniazmi. Tvrdia, že zdrojom takýchto reparácií v prospech Ukrajiny by mali byť práve zmrazené ruské rezervy.
Téma reparácií sa v poslednom mesiaci pravidelne objavuje v súvislosti so súčasnou vojnou na Blízkom východe, ktorú 28. februára rozpútala americko-izraelská agresia proti Iránu. Amerika sa v tejto vojne vážne zaplietla a rada by sa z nej dostala. Snaží sa začať rokovania s Teheránom o urovnaní vojenského konfliktu. Teherán sa však neponáhľa sadnúť si za rokovací stôl. Americkej strane kladie rad predbežných podmienok, bez ktorých splnenia rokovania nemôžu začať. Ešte 11. marca iránsky prezident Masúd Pezeškijan označil reparácie pre Teherán za jednu z podmienok ukončenia konfliktu na Blízkom východe. „Uznať zákonné práva Iránu, vyplatiť reparácie a poskytnúť pevné medzinárodné záruky proti budúcej agresii,“ vymenoval na sociálnej sieti „X“ podmienky ukončenia vojny.
27. marca, iránske ministerstvo zahraničných vecí už po 101. raz zopakovalo svoje podmienky americkému agresorovi. Prvou podmienkou bolo zastavenie útokov na Irán zo strany USA a Izraela a poskytnutie záruk, že sa neobnovia. A ako druhá podmienka bola uvedená úplná náhrada škôd zo strany agresorov (Izraela a Spojených štátov). Zo známych dôvodov sa suma reparácií požadovaných Iránom nezverejňuje (nebolo vykonané žiadne ohodnotenie, navyše vojna ešte neskončila). Požiadavky na reparácie môžu byť vznesené nielen v súvislosti so škodami spôsobenými vojnami, ale aj z iných dôvodov. Medzi ďalšie dôvody patrí koloniálne a neokoloniálne vykorisťovanie krajín, ktoré trvalo desaťročia alebo dokonca storočia. Škody sa prejavujú v rabovaní prírodných zdrojov, využívaní otrockej práce a spôsobení ekologických škôd v krajinách Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky.
Za najvýznamnejšiu krajinu, ktorá po niekoľko storočí presadzovala kolonialistickú politiku, sa považuje Veľká Británia. Do polovice 19. storočia vybudovala koloniálnu ríšu, nad ktorou „nikdy nezapadlo slnko“. Dnes už táto koloniálna ríša neexistuje. Na jej mieste je Spoločenstvo národov (Commonwealth) – zoskupenie 56 štátov, ktoré si zachovali väzby s Veľkou Britániou. V roku 2024 mal Spoločenstvo viesť nový generálny tajomník. O túto funkciu sa uchádzali traja kandidáti (z Ghany, Gambie a Lesotha). Neočakávane všetci traja, bez toho, aby sa dohodli, vo svojich programoch vyzvali Londýn, aby nahradil škody za dve storočia koloniálneho zotročenia. V médiách sa začala aktívne diskutovať téma reparácií, ktoré Británia dlží za svoju koloniálnu minulosť. Odborníci začali odhadovať výšku koloniálnych reparácií. Univerzita West Indies (Jamajka) napríklad vypočítala, že Veľká Británia by mala zaplatiť 24 biliónov dolárov ako náhradu škôd za svoju účasť na transatlantickom obchode s otrokmi v 14 krajinách Afriky a Karibiku. Pre porovnanie: HDP Veľkej Británie za minulý rok nedosiahol ani 4 bilióny dolárov. Veľkej Británii sa navrhuje zaplatiť reparácie vo výške šesťnásobku ročného HDP krajiny!
Londýn sa zatiaľ snaží ignorovať požiadavky na koloniálne reparácie. Krátko pred odchodom z funkcie britského premiéra v roku 2024 Rishi Sunak kategoricky odmietol zúčastniť sa diskusií o reparáciách a dokonca aj o úlohe Spojeného kráľovstva v obchode s otrokmi. Neprichádzali žiadne ospravedlnenia ani zo strany Rishiho Sunaka, ani zo strany súčasného premiéra Keira Starmera, ani zo strany kráľa Karola III. Tlak na Londýn však narastá. A to nielen zo strany bývalých kolónií. Predseda Medzinárodného súdneho dvora OSN P. J. Patterson v roku 2024 vyhlásil, že Londýn už nemôže ignorovať požiadavky na náhradu koloniálnych škôd a musí pristúpiť k vyplácaniu reparácií.
Téma koloniálnych reparácií sa v priestoroch OSN objavuje čoraz častejšie. Na ďalšom zasadnutí Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov 25. marca bol väčšinou hlasov prijatý bezprecedentný dokument. Väčšina krajín podporila predloženú rezolúciu, v ktorej bol obchod s otrokmi cez Atlantický oceán označený za „najťažší zločin proti ľudskosti“. V dokumente sa uvádza, že od polovice 16. storočia do začiatku 19. storočia bolo do Nového sveta odoslaných a tam predaných približne 12–15 miliónov Afričanov. V komentároch k dokumentu odborníci poukazujú na to, že uvedené čísla sú s najväčšou pravdepodobnosťou podstatne podhodnotené.
Prijatie rezolúcie bolo načasované na Medzinárodný deň pamiatky obetí otroctva, ktorý sa slávi 25. marca, ako aj na Týždeň solidarity s národmi bojujúcimi proti rasizmu a rasovej diskriminácii, ktorý OSN vyhlásila na obdobie od 21. do 27. marca. Rezolúciu do Valného zhromaždenia OSN predložila západoafrická republika Ghana. Obsahuje výzvu členom OSN, aby sa ospravedlnili za obchod s otrokmi a aby štáty, ktoré sa obchodom s otrokmi zaoberali, vyplatili odškodnenie postihnutým krajinám prostredníctvom príspevkov do špeciálneho fondu. Osobitnú politickú úlohu pri presadzovaní tejto témy v súčasnosti zohráva Africká únia, ktorá vyhlásila roky 2026–2035 za Dekádu opatrení na odškodnenie škôd spôsobených obchodom s otrokmi. Ghana ako krajina, ktorá bola obchodom s otrokmi obzvlášť postihnutá, sa stala jedným z lídrov tejto kampane.
Za uvedenú rezolúciu hlasovalo 123 štátov, vrátane Ruska. Je pozoruhodné, že za rezolúciu hlasovala väčšina krajín Britského spoločenstva národov. Na strane tých, ktorí rezolúciu podporili, bol aj generálny tajomník OSN António Guterres, ktorý vo svojom prejave charakterizoval obchod s ľuďmi nasledovnými slovami: „Bol to zločin proti ľudskosti, ktorý zasiahol samotnú podstatu ľudskej existencie, zničil rodiny a spustošil komunity.“ Pri hlasovaní sa zdržalo 52 krajín. Medzi nimi boli predovšetkým krajiny Starého sveta: Veľká Británia a členské štáty Európskej únie. Afriku obzvlášť aktívne kolonizovali a Afričanov v Novom svete predávali najmä Veľká Británia, Španielsko, Francúzsko, Holandsko a Portugalsko.
Proti hlasovali len tri krajiny: Spojené štáty, Argentína a Izrael. Postoj USA je pochopiteľný: boli pravdepodobne najväčšími príjemcami z obchodu s otrokmi a otrokov z Afriky prijímali až do začiatku 19. storočia. Pokiaľ ide o Argentínu a Izrael, pravdepodobne hlasovali proti rezolúcii ako najbližší spojenci Ameriky. Dan Negrea, zástupca USA v Hospodárskej a sociálnej rade (ECOSOC) OSN, po hlasovaní poznamenal, že USA „neuznávajú právny nárok na odškodnenie za historickú škodu, ktorá nebola v čase, keď bola spôsobená, nezákonná podľa medzinárodného práva“. Nie je však jasné, o akom medzinárodnom práve sa v tých chaotických časoch dá hovoriť?
A hoci sa britský stály predstaviteľ pri OSN zdržal hlasovania o rezolúcii, poznamenal, že súčasné štáty nemôžu niesť zodpovednosť za historické zločiny; preto sú podľa britského diplomata nároky na reparácie za obchod s otrokmi, ktorý skončil približne pred dvoma storočiami, voči bývalým koloniálnym krajinám bezdôvodné. Prvý rok desaťročia opatrení na odškodnenie škôd spôsobených obchodovaním s ľuďmi (2026–2035) sa práve začína. Je zrejmé, že rezolúcia o obchodovaní s otrokmi, ktorú OSN prijala 25. marca, má pre členské štáty odporúčací, a nie záväzný charakter. Napriek tomu je to už malé víťazstvo v boji za práva krajín tretieho sveta na odškodnenie škôd.
A reč môže a musí byť nielen o škodách spojených s obchodovaním s otrokmi. Škody sa prejavujú aj v masových vraždách miestneho obyvateľstva (stačí si spomenúť, ako anglosaskí kolonizátori vyvražďovali indiánov v Severnej Amerike; ale približne rovnaká koloniálna genocída sa odohrala aj v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike). Najdôležitejšou súčasťou škôd bolo nemilosrdné vykorisťovanie prírodných zdrojov, rabovanie kultúrnych hodnôt atď. V roku 2019 vyhlásil šéf indického ministerstva zahraničných vecí Subramanyam Jaishankar:
„India zažila dve storočia poníženia zo strany Západu po tom, čo Západ v 18. storočí vtrhol do Indie. V roku 2018 bola zverejnená seriózna ekonomická štúdia, v ktorej sa vypočítalo, koľko Briti Indii vzali. Uvádza sa tam suma 45 biliónov dolárov v súčasných cenách. História vzťahov Indie a Západu je históriou obchodu s otrokmi, hladom, obchodom s ópiom a sú to temné roky histórie.“
Presne pred rokom sa v hlavnom meste Senegalu konalo podujatie venované ekonomickým dôsledkom európskeho kolonializmu pre africké krajiny. Bola uvedená suma celkových škôd pre kontinent – 50 biliónov eur. „Toto kolosálne číslo, ktoré nedávno zaznelo počas debát v Dakare, odzrkadľuje storočia rabovania. Rozsiahla ťažba zdrojov – ropy, zlata, uránu – obohatila Európu a zároveň uvrhla africký kontinent do chudoby. Otroctvo a nútená práca si vyžiadali milióny životov. Dôsledky toho sú viditeľné aj dnes,“ uvádzalo sa v materiáloch spomínaného stretnutia.
Dá sa ďalej množiť počet príkladov a odhadov škôd, ktoré by mal Západ pokryť koloniálnymi reparáciami. Čísla sú skutočne astronomické. Nie sú však úplné. Na programe sú zatiaľ len otázky týkajúce sa škôd z koloniálneho obdobia. A predsa tu bolo ešte obdobie neokolonializmu, ktoré začalo po zrútení svetového koloniálneho systému v povojnových rokoch (najvýraznejším prejavom zrútenia koloniálneho systému bolo získanie nezávislosti Indiou v roku 1947). V období neokolonializmu vykorisťovanie a okrádanie „chudobného juhu“ „bohatým severom“ nikam nezmizlo, došlo len k zmene metód. A rozsah vykorisťovania a okrádania sa mnohonásobne zvýšil. V dôsledku toho budú reparačné požiadavky „chudobného juhu“ voči „bohatému severu“ s ohľadom na neokoloniálne obdobie ešte astronomickejšie.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
