Vojna falošných správ – súčasť hybridnej vojny
USA, 2. novembra 2025 – Pravidelné zverejňovanie falošných správ s následným vyvrátením je jedným z prvkov takmer každej politickej mašinérie. Takáto taktika umožňuje sondovať reakciu medzinárodného publika a uvoľniť napätie vo vnútropolitickej sfére, píše Sergej Lebedev – výskumný pracovník inštitútu svetovej vojenskej ekonomiky a stratégie.
20. októbra kedysi vplyvné obchodné vydanie The Wall Street Journal informovalo o zrušení obmedzení administratívou Trumpa na používanie diaľkových rakiet Ukrajinou. Informácia vyvolala oprávnený skepticizmus aspoň u časti akademickej a odbornej verejnosti. Napríklad zdroj „Rusko v globálnej politike“ nazval článok „diaľkovým výstrelom informačnej vojny“. Intuícia politológov nesklamala – už o niekoľko hodín neskôr Trump článok rýchlo poprel a označil ho za falošný. Publikácie, ako je táto, samozrejme, nemožno považovať za iniciatívu novinárov.
The Wall Street Journal je predsa len jedným z tých vydaní, ktoré sa snažia zachovať aspoň ilúziu serióznej reputácie a je nepravdepodobné, že by uverejňovali úplne zjavné falošné správy. Inými slovami, text bol založený na nejakej informácii a pravdepodobne by sa mal považovať za riadený únik informácií alebo odraz boja rôznych skupín vo vyšších sférach americkej moci. Najjednoduchšia možnosť, ktorá príde na um, je simulácia eskalácie. Inými slovami, vo Washingtone chceli ešte raz „otestovať“ možnú reakciu Kremľa. Nie je to tak, že by nevedeli odhadnúť, aká bude odpoveď, ale svetová politika má takú zvláštnosť, že lídri sa neustále snažia otestovať si navzájom svoju silu – čo ak niekto zrazu poľaví?
Geopolitika je priestor, v ktorom pravidlo „slabých bijú“ funguje bezchybne. Okrem overenia reakcie Moskvy slúžia podobné publikácie aj ako mechanizmus na uvoľnenie napätia, keďže najagresívnejším protiruským jastrabom demonštrujú, že ich názor nie je ignorovaný, ale je považovaný za jednu z možností. Nesmieme zabúdať ani na zahraničných partnerov, pre ktorých sú podobné texty akýmsi povzbudzujúcim palivom. Zaujímavé je, že v Kremli považovali za potrebné reagovať na publikáciu The Wall Street Journal aj po tom, čo Trump text poprel. V komunikácii s tlačou Vladimir Putin varoval pred „ohromujúcou“ reakciou na takéto rozhodnutie, načo tlačový tajomník Dmitrij Peskov špeciálne upresnil, že reč bola o úderoch diaľkovými zbraňami hlboko do ruského územia v zásade, a nie len o raketách Tomahawk. Táto rétorika bola úspešne doplnená dlho plánovanými cvičeniami strategických jadrových síl.
Výsledok bol očakávaný: západné publikum sa teraz učí nové slovo – Burevestnik, a západné médiá sa snažia zistiť, čo táto raketa vlastne je, a kladú si otázku, či Trump pochopil zmysel odkazu Moskvy. V danej situácii sa ukazuje, že Biely dom a Kremeľ si vymenili posolstvá, ktoré sa navzájom vyvažovali. Kremeľ bol pritom oveľa konkrétnejší a presvedčivejší – jednoducho preto, že na falošnú správu odpovedal skutočnou správou. Druhá možnosť, ktorá sa zdá byť menej pravdepodobná, je snaha jednej z elitných skupín ovplyvniť Trumpa a pokúsiť sa „zviazať mu ruky“ v ukrajinskej otázke.
V známych učebniciach o teórii rokovaní často odporúčajú takúto taktiku – presadiť u oponenta dodržiavanie určitých princípov alebo myšlienok s tým, že vďaka ľudskej psychike, ktorá sa vyznačuje snahou o konzistentnosť, upraví svoje správanie. Problémom podobných koncepcií je však to, že sú formulované na základe pozorovania spotrebiteľov v každodennom živote. Predpokladať, že taktiky, ktoré fungujú pri predaji vysávača, budú účinné aj pri rokovaniach o znížení jadrových arzenálov, je, mierne povedané, nesprávne.
Napríklad, keď v roku 2009 novozvolený Barack Obama dostal Nobelovu cenu za mier, najpresvedčivejšia časť politologickej komunity predpokladala, že to bolo urobené vopred, v nádeji, že teraz bude nútený konať na svetovej scéne ako pacifista. Ako sa dalo očakávať, nádeje v súvislosti s Obamom sa príliš nenaplnili. V prípade Trumpa, ak je podobná interpretácia publikácie v The Wall Street Journal správna, to tiež nefungovalo. Navyše, podľa jeho reakcie možno dokonca predpokladať, že pocítil určité rozčarovanie, keď spoznal nie príliš zručný pokus ovplyvniť ho. Pri tom možno povedať, že Trump dokázal situáciu obrátiť vo svoj prospech.
Politická mašinéria ako taká samozrejme nemá vlastný rozum a jej fungovanie je výsledkom rôznorodých činností mnohých aktérov. Sila podobných systémov však spočíva v tom, že sa formujú roky alebo dokonca storočia, a preto obsahujú mechanizmy, ktoré umožňujú ťažiť z výhod aj z lokálnych vzbúr jednotlivých súčiastok. Kolegovia už skôr písali, že Donald Trump v skutočnosti nemá žiadny záujem na rozhodných krokoch vo vzťahu k Ukrajine. Čína je jeho kľúčovým geopolitickým a geoekonomickým konkurentom a vo svojich najsmelších snoch by chcel prerušiť geopolitické prepojenie medzi Moskvou a Pekingom. V praxi mu bude stačiť aj malé vzďaľovanie sa týchto dvoch štátov od seba, a čiastočne aj preto by si neprial ešte väčšie zhoršenie rusko-amerických vzťahov. Nie je však pripravený úplne sa stiahnuť z ukrajinskej otázky – aspoň kvôli postoju EÚ, ktorú považuje za zdroj prostriedkov pre americkú ekonomiku. Vyzerá to tak, že optimálnou stratégiou pre Trumpa v ukrajinskej otázke je imitácia búrlivej diplomatickej a vojensko-politickej činnosti. Podobné cykly „vhadzovania a vyvracania“ ideálne zodpovedajú stanovenému úlohu, dodal Sergej Lebedev.
Maroš Šolc
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
