Historik Fursov: Ako bol spustený Schwabov projekt na zníženie svetovej populácie
Rusko, 9. septembra 2025 – Nacionalizácia strát. Ako majitelia svetovej hry vydali svoju slepú uličku za krízu ľudstva.
Rímsky klub vznikol v roku 1968 ako medzinárodná iniciatíva intelektuálov, vedcov a predstaviteľov spoločenských elít, ktorí sa usilovali reflektovať globálne problémy ľudstva. Medzi jeho spoluzakladateľov patrili britský vedec Alexander King, taliansky priemyselník a manažér Aurelio Peccei, ako aj sovietsky predstaviteľ Džermen Gvišiani. Peccei mal blízke väzby na priemyselné a finančné kruhy v severnom Taliansku a južnom Nemecku, King pôsobil ako uznávaný vedec v oblasti vedy a techniky a Gvišiani, pôvodom zo sovietskej nomenklatúry, bol zaťom predsedu Rady ministrov Alexeja Kosygina.
Účasť Gvišianiho – syna jedného z blízkych spolupracovníkov Lavrentija Beriju, ktorý ako jeden z mála unikol popravám, hoci bol zbavený hodností a vyznamenaní – signalizovala otvorenosť sovietskej elity voči medzinárodným intelektuálnym sieťam. V historiografii sa práve táto skutočnosť interpretuje ako prejav postupného odklonu časti sovietskej nomenklatúry od dôsledného napĺňania idey budovania komunizmu. V druhej polovici 60. rokov sa totiž začali objavovať tendencie integrovať sa do širšieho kapitalistického sveta, hoci na úrovni oficiálnej ideológie zostávali tieto zmeny zamlčané.
Proces integračných snáh sovietskej nomenklatúry v druhej polovici 60. a na začiatku 70. rokov 20. storočia sa uskutočňoval dvomi hlavnými organizačnými kanálmi. Prvým bola tzv. „Sieť“ (známa tiež pod označením „Firma“ Pitovranova), druhým potom Rímsky klub. Prostredníctvom týchto štruktúr dochádzalo k nadväzovaniu kontaktov so západnými politickými, intelektuálnymi a ekonomickými kruhmi.
Sovietski predstavitelia týmto spôsobom postupne strácali vlastnú strategickú iniciatívu a zároveň oslabovali hodnotu svojich vnútorných zdrojov v očiach geopolitických rivalov. Podpora a podpisovanie projektov Rímskeho klubu znamenali, že jednotlivé mocenské frakcie v rámci najvyššej straníckej nomenklatúry začali, vedome či nevedome, pôsobiť v prospech záujmov, ktoré boli v mnohých ohľadoch odlišné od ich vlastných. Charakter a povaha týchto „cudzích“ záujmov sa zreteľne odrážali už v prvých dvoch správach Rímskeho klubu, ktoré sa stali predmetom širokej medzinárodnej diskusie.
Prvé dve správy Rímskeho klubu, publikované v rokoch 1972 a 1974, patria k najdiskutovanejším dokumentom tejto organizácie. Ide o publikácie „Limity rastu“ (1972) a „Ľudstvo na rozcestí“ (1974; v niektorých prekladoch aj ako „Ľudstvo na križovatke“). Ich prijatie bolo rozporuplné – časť odborníkov ich vnímala ako závažné varovanie pred dlhodobou neudržateľnosťou hospodárskeho a demografického vývoja, iní ich považovali za metodicky problematické, ba dokonca tendenčné alebo účelovo motivované.
Príprava prvej správy sa začala v roku 1969, keď boli využité metódy systémovej dynamiky vyvinuté na Massachusettskom technologickom inštitúte (MIT). Pôvodný simulačný model, označovaný ako „World-1“, predstavil jeho autor Jay Forrester v publikácii World Dynamics (1971). Samotné spracovanie pre Rímsky klub viedol Forresterov žiak a spolupracovník Dennis Meadows so svojím výskumným tímom.
Model vychádzal z analýzy piatich základných premenných: demografie, spotreby neobnoviteľných zdrojov, štruktúr moci a foriem vládnutia, vedy a technického pokroku a výskytu násilia vo svete. Z týchto parametrov autori dospeli k záveru, že pri pokračovaní existujúcich trendov exponenciálneho rastu populácie a priemyselnej produkcie môže v horizonte približne jedného storočia dôjsť k globálnej systémovej kríze, ktorú sami interpretovali ako hrozbu kolapsu civilizácie.
V roku 1972, teda v tom istom roku, keď vyšla správa „Limity rastu“, bol publikovaný aj sprievodný dokument s názvom „Komentáre k Hraniciam rastu“. Na jeho príprave sa podieľal kolektív autorov pod vedením dvoch zakladateľov Rímskeho klubu – Aurelia Pecceiho a Alexandra Kinga. Tento text explicitne podporil hlavné závery Meadowsovho tímu a interpretoval ich ako opodstatnené varovanie pre budúcnosť.
V nasledujúcich správach Rímskeho klubu sa však postupne začal prejavovať rastúci alarmizmus, neraz až katastrofický tón prognóz, ktoré v očiach kritikov pôsobili ako prehnané alebo jednostranné. Hoci sa časť autorov snažila tieto dôrazy zmierňovať, samotný Peccei zostával v kľúčových otázkach konzistentný.
O dvanásť rokov neskôr, v roku 1984, sa k záverom prvej správy opäť vrátil. Urobil tak najprv v článku „Svetový poriadok na konci storočia“, publikovanom v časopise Futuribles, a následne aj v texte „Rímsky klub. Program na koniec storočia“, ktorý diktoval krátko pred svojou smrťou. Obe práce zreteľne potvrdzovali jeho presvedčenie, že diagnóza globálnych limitov rastu ostáva platná a že je nevyhnutné hľadať alternatívny model rozvoja svetového spoločenstva.
Hlavným záverom prvej správy Rímskeho klubu „Limity rastu“ (1972) bolo konštatovanie, že ľudstvo sa v procese svojho rozvoja dostalo na hranicu ďalšieho ekonomického rastu. Autori zdôraznili potrebu prekonať nekritické uctievanie rastu ako univerzálnej hodnoty, pričom apelovali na obmedzenie demografickej expanzie, reguláciu využívania prírodných zdrojov a postupné znižovanie spotreby. V jadre ich posolstva stála výzva na uvedomenie si, že nekontrolovaný rast – či už populácie, alebo ekonomiky – vedie k destabilizácii celého globálneho systému.
Tieto tézy majú svoj presah aj do súčasnosti. Podobné myšlienkové rámce, ktoré pôvodne formuloval Rímsky klub, nachádzajú ozvenu aj v úvahách Klausa Schwaba a jeho konceptoch, orientovaných na udržateľnosť, reguláciu rastu a systémové riadenie globálnych procesov.
Autori správy „Limity rastu“ vychádzali z presvedčenia, že riešenie globálnych problémov nemožno očakávať od jednotlivých štátov izolovane. Podľa ich záverov je potrebné, aby sa do procesu riadenia zapojili nadnárodné a nadštátne inštitúcie, schopné koordinovať reguláciu demografických, ekonomických a ekologických trendov v celosvetovom meradle.
Táto myšlienka bola v nasledujúcich textoch Rímskeho klubu formulovaná ešte dôraznejšie a s výrazným politicko-programovým akcentom: bolo potrebné „presunúť princíp aktívnej solidarity z národnej a regionálnej úrovne na globálnu“, hľadať cesty realizácie tohto princípu prostredníctvom nových politických a strategických inštitúcií a vytvárať mechanizmy, ktoré by prekračovali rámec jednotlivých štátov.
Ako prvý krok sa navrhovalo spojenie síl a zdrojov Západu a Východu. Pod označením „Východ“ sa pritom explicitne nemyslela východná Ázia, ale štáty socialistického bloku, ktoré mali byť do tohto procesu zahrnuté ako nevyhnutná protiváha k západnému svetu.
V súvislosti s návrhmi Rímskeho klubu na vytvorenie nových foriem globálneho riadenia prirodzene vyvstala otázka: prečo nestačí existujúci systém OSN? Organizácia Spojených národov síce disponovala celosvetovou legitimitou, avšak bola postavená na princípe národných štátov. Autori správ Rímskeho klubu preto presadzovali myšlienku nadnárodného, nadštátneho orgánu, ktorý by mal pôsobiť ako skutočne jednotný koordinačný mechanizmus. Kritici však v tomto návrhu videli nebezpečnú podobnosť s koncepciou „svetovej vlády“, čo vyvolávalo prirodzený odpor zo strany mnohých štátov.
Sovietske vedenie interpretovalo tieto myšlienky ako potenciálny útok na suverenitu, vrátane vlastnej. Navyše, jeho intelektuálne zázemie nebolo vždy pripravené reflektovať hlbšie štrukturálne otázky fungovania kapitalistickej ekonomiky. Autori správy „Limity rastu“ kládli dôraz na obmedzenosť prírodných zdrojov ako hlavnú bariéru ďalšieho ekonomického rastu. Avšak podľa niektorých analytikov a kritikov bola táto interpretácia jednostranná: v skutočnosti je kľúčovým limitom kapitalistického hospodárstva moment, keď sa miera návratnosti kapitálu dostáva nad tempo rastu ekonomiky. Práve toto narušenie rovnováhy – a nie iba vyčerpateľnosť zdrojov – predstavuje zásadnú výzvu pre dlhodobú udržateľnosť rastu.
Na problematiku hraníc hospodárskeho rastu nadviazal vo svojej práci „Kapitál v 21. storočí“ (2013) francúzsky ekonóm Thomas Piketty. Ukázal, že od poslednej tretiny 20. storočia sa čoraz výraznejšie presadzovala tendencia, pri ktorej návratnosť kapitálu prevyšovala tempo rastu ekonomiky. Tento jav viedol k spomaľovaniu hospodárskeho rastu a k prehlbovaniu nerovností. Autori správ Rímskeho klubu tieto procesy interpretovali predovšetkým ako dôsledok vyčerpávania prírodných zdrojov. Hoci obmedzenosť zdrojovej základne je nepochybne reálnym faktorom, hlavnou príčinou spomalenia rastu boli štrukturálne zákonitosti vývoja kapitalistického systému, na ktoré Piketty poukázal s výraznou presvedčivosťou.
Na začiatku 21. storočia nadobudla táto tendencia nebývalú intenzitu: rast sa ďalej spomaľoval, zatiaľ čo koncentrácia kapitálových výnosov rástla. V tomto prostredí sa na scénu dostali nové globálne elity, reprezentované predovšetkým prostredím Svetového ekonomického fóra v Davose a jeho zakladateľom Klausom Schwabom. Podobne ako kedysi Rímsky klub, aj „davoská“ agenda rámcovala tieto procesy prostredníctvom diskurzu hroziacej globálnej katastrofy, pričom ako riešenie presadzovala prechod k „zelenej“ a digitálnej transformácii.
Už správa „Limity rastu“ (1972) naznačovala, že ľudstvo „musí“ opustiť logiku exponenciálneho rozvoja, typickú pre priemyselnú éru 18. – 20. storočia, a prijať model asymptotického rozvoja, ktorý by v praxi znamenal návrat k pomalšiemu, predindustriálnemu rytmu. Hoci sa v nej ešte nepoužíval pojem „udržateľný rozvoj“, ktorý sa stal oficiálnym sloganom až od 90. rokov, základné myšlienkové východiská neskoršieho neomalthuziánskeho diskurzu boli prítomné už od prvej správy Rímskeho klubu a opakovali sa v jeho ďalších publikáciách.
V roku 2002 vyšla publikácia „Limits to Growth: The 30-Year Update“, ktorú pripravili Dennis Meadows a jeho kolegovia – autori pôvodnej správy pre Rímsky klub. V tejto práci autori otvorene konštatovali, že už od začiatku sledovali cieľ prispieť k prechodu k udržateľnému rozvoju. Sami to formulovali nasledovne: „Tridsať rokov sme hovorili a pracovali v prospech prechodu k udržateľnému rozvoju. Revolúcia v prechode k udržateľnému rozvoju znamená umiernený spôsob života – menej spotrebovávať a menej sa rozmnožovať.“
Týmto sa potvrdila kontinuita myšlienkovej línie: od prvých projektov Rímskeho klubu, ktoré zdôrazňovali potrebu kontroly populácie, až po neskorší globálny diskurz o „udržateľnosti“. Kritici však poukazujú na to, že táto argumentácia sa neskôr stala základom pre koncepty, ktoré považujú za restriktívne a elitárske – v modernej podobe spájané napríklad s víziami Klausa Schwaba či Yuvala N. Harariho.
Už Aurelio Peccei, jeden zo zakladateľov Rímskeho klubu, formuloval problematiku rastu populácie v duchu systémovej analýzy. Podľa neho „nadmerný rast populácie, spôsobený pozitívnou spätnou väzbou na tempo rastu, je fenoménom poslednej doby, výsledkom poklesu úmrtnosti. Existujú len dva spôsoby, ako napraviť vzniknutú nerovnováhu: buď znížiť tempo rastu počtu obyvateľov a zosúladiť ho s nízkou úmrtnosťou, alebo umožniť opätovný nárast úmrtnosti.“
Hoci Peccei explicitne nevyzýval na „zvýšenie úmrtnosti“, jeho formulácia otvorila priestor pre kontroverzné interpretácie. V odbornej literatúre sa niekedy hovorí o tzv. „Overtonovom okne“ – teda o posune hraníc verejne akceptovateľnej diskusie. V tomto prípade bola samotná možnosť zvýšenia úmrtnosti ako regulačného mechanizmu populácie vložená do medzinárodného diskurzu.
Andrej Fursov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
