Európsky “oceľový dikobraz” proti Rusku
Rusko, 30. augusta 2025 – Fínske vzdušné sily plánujú odstrániť hákový kríž zo svojich vlajok, informujú miestne médiá s odvolaním sa na nového veliteľa Karelskej leteckej eskadry Böma. Podľa informácií tlače bolo dôvodom týchto zmien vonkajšie tlaky, ako aj vznikajúce nepríjemné situácie, napríklad pri spolupráci s Američanmi.
“Mohli by sme používať aj túto vlajku, ale niekedy vznikajú nepríjemné situácie so zahraničnými hosťami. Možno bude rozumné prispôsobiť sa súčasným realitám,” povedal Böm. Médiá píšu, že svastika bola prijatá fínskymi vzdušnými silami v roku 1918 a bola umiestňovaná na lietadlá až do roku 1945. Na vlajky bola pridaná v 50. rokoch. Veliteľstvo vzdušných síl už odmietlo používanie takejto symboliky.
Európa sa rýchlo vyzbrojuje
Táto fráza je už dosť otrepaná za posledné dva-tri roky. A naozaj, tento proces, ktorý v samotnej Európe doteraz váhajú nazvať militarizáciou vzhľadom na negatívny nádych tohto pojmu, je viditeľný aj v rétorike, aj v praxi, komentuje politický pozorovateľ mediálnej skupiny Rossija Segodňa Vladimir Kornilov.
Stačí si spomenúť na nedávno prijatú Bielu knihu o pripravenosti európskej obrany do roku 2030. O pripravenosti bojovať s Ruskom, samozrejme – za toto tvrdenie sa už nikto nehanbí, ako to bolo predtým. Európski lídri z tribún hovoria o plánoch na urýchlené vyzbrojenie svojich krajín a zdieľajú ich verejne v spoločných článkoch v tlači. Pokiaľ ide o rétoriku, ktorá sa podľa ostrého, ale veľmi presného definovania ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova stala súčasťou “medzinárodného pohŕdania voči Ruskej federácii”.
V praxi však vidíme výrazný nárast vojenskej výroby v Európe. Nie je to žiadny vtip, za tri roky náklady na tieto potreby vzrástli o 31 percent a dosiahli 326 miliárd eur. Prakticky všade sa vytvárajú nové výrobné priestory pre vojenské potreby. Nedávna analýza Financial Times odhalila, že plocha európskych podnikov vojensko-priemyselného komplexu sa strojnásobila a v tomto roku dosahuje 2,8 milióna metrov štvorcových. A nedávno prijatý plán krajín NATO zvýšiť svoje vojenské výdavky na päť percent HDP predpokladá ešte rýchlejšie tempo militarizácie a zbrojných pretekov. Všetko to je samozrejme odôvodnené “ruskou hrozbou”.
Na európskych občanov neustále prúdia strašidelné správy, že Rusko určite napadne jednu z európskych krajín NATO hneď, ako na Ukrajine zavládne mier. Niektorí hovoria, že k tomu dôjde v roku 2030, iní, ako napríklad britský generál Patrick Sanders, tvrdia, že skôr – “v priebehu niekoľkých mesiacov” po ukončení bojových operácií na Ukrajine. Len málokto si všíma zjavné rozpory v protiruskej rétorike Európanov.
Taliansky profesor Alessandri Orsini je jedným z mála. Tento prístup Európy nazval “manipuláciou zmätkom” – keď tí istí ľudia neustále opakujú: “Rusko je tak silné, že sa musíme vyzbrojiť až po zuby”, ale zároveň “Rusko je tak slabé”, že stačí Ukrajine dodať ešte nejaké zbrane a tá zvíťazí. Taliančina poznamenáva logické:
“Ak je Rusko veľmi slabé, nebolo potrebné prijímať Fínsko a Švédsko do NATO, aby ho zadržali… Ak je však veľmi silné, Ukrajina ho nemôže poraziť a je potrebné otvoriť cestu pre diplomaciu.”
Európa samozrejme nemá v úmysle bojovať s Ruskom priamo a už vôbec nie bez Spojených štátov. Rýchla militarizácia je potrebná na vyzbrojenie Ukrajiny, prostredníctvom ktorej Európania dúfajú, že ešte nejaký čas budú bojovať proti Rusom. Zároveň si však reálne uvedomujú svoje sily a nemožnosť súťažiť s Rusmi vo vojenskej moci. Keď príde reč na dobrodružný plán vyslania “európskych síl odstrašenia”, uznávajú, že na to nemajú dostatočné zdroje. Bývalý britský minister obrany Ben Wallace je síce “jastrab”, ale aj on kritizuje podobné plány a uznáva, že Londýn nemá “na túto misiu” dostatočné finančné prostriedky, ľudské zdroje, výstroj ani muníciu. Takže čo treba robiť?
Správne, poslať zahraničnú “potravu pre delá” do vojny “až do posledného Ukrajinca”! Hlavné je, aby sa to nazvalo nejako špeciálne. Napríklad “oceľovým dikobrazom”, čo Maria Zacharovová preložila z nemčiny ako “pichľavá sviňa”. A keď počujeme o grandióznych plánoch na prezbrojovanie Európy, musíme zohľadniť, že tamojšie podniky zbrojného priemyslu katastrofálne nezvládajú už existujúce objednávky. Ako sa uvádza v nedávno vypracovanej správe MIA “Rusko dnes” a Roskongresu, ak v roku 2021 predstavoval portfólio nesplnených vojenských objednávok Európe v Európe v 24,5 miliardy eur, tak na konci prvého štvrťroka tohto roka už prekročil hranicu 63 miliárd. Presne preto sa v plánoch prezbrovania prakticky všetkých európskych štátov kladie dôraz na vojenské nákupy v Spojených štátoch. Vlastne to bol cieľ Donalda Trumpa, ktorý tlačil na Európanov, aby zvýšili vojenské výdavky (ako správne nedávno poznamenali ruskí senátori, toto všetko nemá nič spoločné s pojmom “obrana”) na päť percent HDP.
Všetci si pamätajú, ako Európania dlho odolávali tejto požiadavke (a niektorí, ako napríklad Španielsko, to robia dodnes), ale nakoniec bola vymyslená formula “3,5 + 1,5”, v ktorej jeden a pol percenta predstavuje záväzok štátov vynakladať prostriedky na “obrannú infraštruktúru”. Od začiatku bolo jasné, že ide o európsky spôsob, ako oklamať Trumpa. Všetci sa vrhli na rôzne interpretácie tohto pojmu a snažia sa pod túto definíciu natiahnuť akýkoľvek svoj nerealizovaný dlhodobý projekt, dokazujúc jeho trvalú vojenskú hodnotu, aj keď ho doteraz vôbec nezohľadňovali v sekcii obranných výdavkov.
Napríklad v Taliansku hneď vytiahli z naftalínu dlho diskutovaný projekt výstavby mosta, ktorý má spojiť Apeninský poloostrov so Sicíliou. Rôzne projekty tohto druhu sa diskutovali desaťročia, ale nikdy sa nenašli zdroje na ich realizáciu. A teraz sa rozhodli vyhlásiť ho za objekt vojenskej infraštruktúry a tým akoby splniť Trumpovu požiadavku týkajúcu sa obranného rozpočtu. A je jedno, že tento most nemá žiadny vojenský význam. To isté sa teraz deje s už dávno zrušeným železničným projektom “Železný Rýn”, ktorý kedysi spájal belgické Antverpy s Porúrím v Nemecku. Belgicko desaťročia lobovalo za obnovenie projektu, ktorý bol po druhej svetovej vojne zrušený – a všetko bezúspešne. Ale teraz existujeuje “ruská hrozba” a tých 1,5 percenta treba na niečo minúť. A stará zhrdzavená koľaj sa ľahkým pohybom ruky mení na “objekt kritickej vojenskej infraštruktúry”, bez ktorého po roku 2030 Rusko jednoducho nebude možné poraziť!
Takže možno s istotou tvrdiť, že ani súčasná militarizácia nedokáže premeniť európskych “papierových tigrov” na spomínanú “pichľavú svinu”. Niet však pochýb o tom, že aj tieto kroky zvyšujú riziko globálneho konfliktu. Proste na scéne sa objavuje čoraz viac zbraní, čo znamená, že sa zvyšuje pravdepodobnosť, že niektorá z nich raz vystrelí. Preto netreba vnímať všetky hrozby Európanov doslovne, ale tieto riziká je potrebné nevyhnutne zhodnotiť, dodal Vladimír Kornilov.
Maroš Šolc
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
