Odkiaľ pochádza zem Židov? Historici nemôžu povedať nič definitívne o pôvode fenoménu Izrael
Izrael, 27. júla 2025 – Takmer až do obdobia asýrskych výbojov v 8. storočí bol Izrael virtuálnym svetom, ktorý existoval len na stránkach Tóry a Tanachu. Národy a civilizácie obklopujúce Kanaán o ňom nevedia takmer nič. Existuje doslova len pár archeologických artefaktov, ktoré potvrdzujú niektoré momenty biblickej histórie.
Jedným z nich je triumfálna stéla moabského kráľa Mešu (Mesa), objavená v roku 1868 v Transjordánsku, ktorá hovorí o víťazstve nad Izraelom (čo potvrdzuje vojnu medzi semitskými kmeňmi Moabu a Izraela opísanú v 4. Samuelovej knihe (4 Samuelova 3, 4 – 27)). Druhým je kus čierneho čadiča, objavený v severnom Izraeli v roku 1993, s nápisom v aramejčine, ktorý sa vzťahuje na “Dávidov dom”. Oba nápisy pochádzajú z 9. storočia pred Kristom. Okrem toho sa v mezopotámskych klinopisných archívoch našli odkazy na biblických kráľov Amvria, Achaba, Jihuu, Ezechiáša a Manassesa. Nálezy sú vzhľadom na to, že vo Svätej zemi bolo vykopané a preosiate všetko možné, príliš bezvýznamné na akékoľvek závery. Okrem zrejmého faktu, že neexistuje žiadna seriózna židovská civilizácia (nehovoriac o kráľovstve Dávida – Šalamúna siahajúcom až po rieku Eufrat).
Štátnosť predpokladá písanie. Štát, ktorý si niečo nárokuje, by mal po sebe zanechať stovky, tisíce artefaktov – “tabúľ” svojej veľkosti vytesaných do kameňa. Žiaľ, v našom prípade nič také neexistuje: až do VIII-VII. storočia je židovský štát len množstvom kmeňových zväzov roztrúsených v malých mestách a dedinách. Jediné, čo tieto nálezy potvrdzujú, je reálnosť niektorých biblických postáv a stránok biblickej histórie. Ešte menej sa dá povedať o židovských patriarchoch. Okrem toho, že sa dá poukázať na množstvo anachronizmov v biblickom texte. Napríklad kosti domestikovaných tiav ani mimo Arábie nie sú datované skôr ako do 10. storočia pred n. l., a preto pohyby na ťavách putujúceho klanu šejka Abraháma, o ktorých rozpráva Tóra, nemohli byť skutočnosťou. Karavánový obchod, ktorý je súčasťou príbehu o Jozefovi, nadobúda význam až počas asýrskej hegemónie (VIII. – VII. storočie pred n. l.).
Aramejci, ktorých Tóra tiež často spomína, sa objavujú až po 9. storočí pred Kr. Edómsky kráľ, ku ktorému Mojžiš posiela vyslancov z Kádeš-Barney a žiada ich o povolenie prejsť cez jeho územie na ceste do Kanaánu, mohol reálne existovať až koncom VIII-VII. storočia pred n. l., keď sa samotné Edómske kráľovstvo objavilo pod nadvládou Asýrie. Názov “krajina Gesem”, ktorý sa objavuje v Pentateuchu ako miesto a čas exodu, pochádza z arabského “Geshem” – dynastického mena kráľovského rodu Kedaritov, ktoré možno opäť zaradiť do VII-V. storočia pred Kr.
To všetko dostatočne presvedčivo hovorí o dobe vzniku prvých biblických textov približne medzi VIII. a VI. storočím pred Kr. Pokiaľ ide o historickú realitu Exodu, je opäť zrejmé, že Exodus v podobe, v akej ho opisuje Biblia, nemohol existovať. Za dvesto rokov intenzívnych vykopávok sa ani v Egypte, ani v Kanaáne nenašli žiadne fyzické stopy po dlhoročnom putovaní obrovského tábora (len mužov bolo vyše 600 000). Názov “Izrael” sa prvýkrát a jediný raz objavuje v egyptských textoch na Merneptahovej víťaznej stéle (asi 1213 – 1203 pred n. l.): “Kanaán bol vyplienený od všetkého zlého, Askalón bol dobytý, Gezer bol dobytý, Jenoam sa stal, akoby nikdy neexistoval, Izrael je spustošený, jeho semeno je preč.” Izraelom (“I.si.ri.ar”) sa tu zrejme rozumie nejaká etnická skupina žijúca mimo miest. Zmienka o “Jahvem” (JHWH) sa však vyskytuje už skôr, v Solebe (asi 1400 pred n. l.) a neskôr v Amare Vesty. Pravda, nie ako vlastné meno, ale ako jedna z “krajín Šasu”, semitských polomádov.
Šasuovia (od slovesa “šas” – putovať, neskôr “šos” – pastier, semitsky ‘šasa’ – lúpiť, “šose” – lupič) sú teda prvými kandidátmi na úlohu predchodcov Izraela. Memfiská stéla Amenhotepa II (asi 1428 – 1397 pred n. l.) v zozname zajatcov spolu s Kanaáncami, Hurrijcami, Apiru a Nuchašaitmi uvádza viac ako 15-tisíc Šasu. Možno teda tvrdiť, že za Amenhotepa II. Egypťania počuli meno Jahveho a zaoberali sa Šasu, pričom ich zdanlivo nerozlišovali od ostatných Hapiru – polyetnických útvarov potulujúcich sa pozdĺž hraníc Egypta a plieniacich. O Hapiru však vedela aj Mezopotámia, kde ich označovali logogramom SA. GAZ (čo znamená rezači žíl, lupiči). Vo všeobecnosti je zaujímavé, že pramene rôzneho pôvodu (egyptské, mezopotámske, listy kanaánskych kniežat) spomínajú Hapírov a iba jeden o nich úplne mlčí – hebrejská Biblia. Čo zrejme môže naznačovať, že práve Židia boli hapiru.
Takže polyetnické tlupy Šasu, Hapiru, SA. GAZ a sú podľa modernej vedy hlavnými uchádzačmi o úlohu protoIzraela. Etymológia názvu Ibri (Žid) teda s najväčšou pravdepodobnosťou pochádza od Hapiru. Ťažko, samozrejme, očakávať nejakú rozvinutú kultúru od divokých polodrancujúcich tlúp (akýchsi blízkovýchodných kozákov). Môžeme len predpokladať, že niektoré ich homogénnejšie etnické prvky si mohli uchovať spomienky na svojich predkov, ktoré neskôr tvorili základ mýtov o patriarchoch. Ani historická veda nemôže povedať nič pozitívne o dobývaní oblasti Kanaánu, ktoré je opísané v knihe Jozue, ktorá nasleduje po Pentateuchu. Okrem toho, že historické miesta, ktoré Biblia spomína, sú celkom reálne. Je pravda, že niektoré, ako už spomínaný Kádeš-Barnea, patria do oveľa neskoršieho obdobia.
Najpresvedčivejším dôkazom legendárnej povahy Jozuových výbojov je egyptský archív nájdený v Tell el-Amarne. Tieto texty (zachovalo sa približne štyristo listov) diplomatickej a vojenskej korešpondencie faraónov 18. dynastia Amenhotepa III. a jeho syna Achnatona (XIV. storočie pred n. l.) podávajú jasný obraz spoločenského a politického života vtedajšieho Kanaánu. Mestá v tejto oblasti – Jeruzalem, Sichem, Megiddo, Hatzor, Lahiš – boli pod vládou miestnych kniežat, priamych poddaných Egypta, a v najlepšom prípade predstavovali množstvo malých pevností. To znamená, že celý Kanaán tohto obdobia je egyptskou provinciou s hlavným mestom v Gaze. Navyše na obnovenie poriadku na tom či onom mieste je potrebná vojenská jednotka o sile 50 mužov. Hranice Egypta s Kanaánom sú teda starostlivo kontrolované.
Po vyhnaní Hyksósov Egypťania, poučení trpkou skúsenosťou, pozorne sledujú všetky pohyby Šasu-Hapíru pomocou systému pevností vybudovaných pozdĺž hraníc. Je pravda, že existuje časové okno, v ktorom sa mohol odohrať určitý tieň udalostí opísaných v Biblii. Ide o obdobie vlády faraóna Achnatona, ktorý sa viac zaoberal náboženskou reformou než obranou hraníc. V tomto čase sa kontrola Egypta nad Kanaánom oslabuje, čo vedie k zintenzívneniu Hapíru a k veľkej aktivite a intrigám mocných rivalov Egypta. Vo všeobecnosti sa možnosť “exodu” vzdialene pripomínajúceho ten, o ktorom sa rozpráva v Tóre, objavuje len tesne po skončení Achnatonovej vlády – keď náboženská reforma tohto proroka Jednoty zlyhá a samotný Egypt sa na približne dve desaťročia ponorí do chaosu sprevádzaného dynastickým zmätkom. Tieto dve desaťročia sú práve časom, keď malá skupina utečencov mohla opustiť Egypt a po uzavretí spojenectva s vodcami Hapíru odísť do Kanaánu.
Egyptský archív Al-Amarna vykresľuje dramatický obraz úpadku egyptskej moci v kanaánských oblastiach v tomto období. Medzi inými znepokojujúcimi správami pre Achnatona čítame, napríklad takú od jeruzalemského kráľa s hurónskym menom Abdi-Heb:
“Kráľové krajiny sa stratili… Hapirovia vyplienili všetky kráľovské krajiny”. Alebo:
“Stal som sa ako loď uprostred mora… Hapiru prepadol kráľovské mestá. Nie je tam ani jeden vládca kráľa, môjho pána. Všetci zahynuli.”
Takáto situácia (do istej miery korešpondujúca s biblickými príbehmi o “Jozuových výbojoch”) s úplnou nečinnosťou Achnatona vládne v celom Kanaáne. To znamená, že je celkom možné predpokladať, že hneď po Achnatonovej smrti a krachu jeho reforiem skupina jeho prívržencov opustila Egypt, aby si v spojenectve s náčelníkmi Hapírov udržala určitú oblasť v Kanaáne s cieľom zachovať Atonovo učenie ďaleko od korumpujúceho vplyvu veľkých civilizácií. Samozrejme, ide len o špekulácie nepodložené žiadnymi faktami. Isté je len jedno: až do asýrskeho dobytia Kanaánu existoval Izrael takmer výlučne len na stránkach biblických textov.
Kriticky zmýšľajúci učenci sa prikláňajú k tomu, že samotné sformovanie Izraela ako kultúrneho spoločenstva, ktoré spája spoločný náboženský zákon, sa datuje do babylonského zajatia (597 – 539 pred Kr.). V každom prípade je to najpravdepodobnejšie obdobie, keď mohli byť základné texty Tóry-Tanachu napísané alebo, buďme opatrnejší, kodifikované. Ze’ev Herzog, profesor archeológie na Tel Avivskej univerzite a riaditeľ Nadlerovho archeologického inštitútu, v senzačnom článku v izraelskom denníku Haaretz zhrnul výskumy archeológov za posledné desaťročia:
“Po 70 rokoch intenzívnych vykopávok v krajine Izrael archeológovia zistili: Skutky patriarchov sú legendárne, Izraeliti nežili v Egypte a nevykonali exodus, nedobyli krajinu. Neexistuje žiadna zmienka o Dávidovej a Šalamúnovej ríši ani o zdroji viery v Boha Izraela…. Možno ešte ťažšie stráviteľná je skutočnosť, že spojená monarchia Dávida a Šalamúna, ktorú Biblia opisuje ako regionálnu mocnosť, bola v najlepšom prípade malým kmeňovým kráľovstvom. A pre mnohých bude nepríjemným šokom, že izraelský Boh, Jehova, mal manželku a že rané izraelské náboženstvo prijalo monoteizmus až počas úpadku monarchie, a nie na hore Sinaj”
To všetko je dosť spravodlivé. Možno ešte šokujúcejší je fakt, že už v 5. (!) storočí pred n. l. veľká židovská komunita v Elefantíne (Egypt), ktorá si dopisovala s Jeruzalemom, nevedela nič o Mojžišovi, Exode ani o patriarchoch a naďalej praktizovala tradičný kanaánsky polyteizmus (vrátane uctievania boha Jahvého a jeho družky Ašery). Skúmaním aramejských papyrov z 5. storočia pred n. l. sú vedci nútení dospieť k týmto záverom:
“Pokiaľ sa z týchto textov dozvedáme, Mojžiš možno nikdy neexistoval. Neexistovalo otroctvo, exodus z Egypta ani proroci. Ani žiadny nárok na akékoľvek dedičstvo v krajine Júda. Medzi mnohými menami kolonistov chýbajú mená Abrahám, Jákob, Jozef, Mojžiš, Samuel, Dávid, ktoré sú také bežné v neskorších dobách, ako aj iné mená známe z Pentateuchu a z ranej literatúry. Je to takmer neuveriteľné, ale je to tak.”
Toto je názor archeológov operujúcich sa o fakty, nie o dogmy. Samozrejme, to ešte neznamená, že všetky biblické dejiny sú výmyslom: máme jasné dôkazy o existencii niektorých biblických kráľov, izraelského a judského kráľovstva a potomkov Dávidovho domu. A to je pomerne veľa. Ide len o to, že ani Exodus, ani “Jozuove víťazstvá”, ako ich opisuje Pentateuch, neboli. Že na mieste biblického veľkého Dávidovo-Šalamúnovho kráľovstva, siahajúceho až po rieku Eufrat, v skutočnosti existovalo len niekoľko maličkých politických enkláv kmeňových aglomerácií (Izraelské a Judské kráľovstvo), úplne neviditeľných v optike okolitých skutočne mocných cisárskych a štátnych centier: Egypta, Asýrie, Babylonu, fénických mestských štátov. A “azda najrozhodujúcejším dôkazom”, že Šalamúnovo veľké kráľovstvo nikdy neexistovalo, “je skutočnosť, že nepoznáme názov tohto kráľovstva”, konštatujú správne izraelskí vedci”
V.Možegov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
