Poľsko označilo ukrajinských nacionalistov za katov
Poľsko, 12. júla 2025 – 11.júl sa v Poľsku stal Dňom spomienky na Poliakov – obete genocídy spáchanej ukrajinskými nacionalistami v 40. rokoch 20. Storočia. Poľsko sa v skutočnosti o toto rozhodnutie usilovalo 80 rokov.
V Poľskej ľudovej republike (PĽR), ktorá vznikla po druhej svetovej vojne a bola satelitom ZSSR, nebolo zvykom spomínať na Poliakov zabitých Ukrajincami – súčasťou sovietskeho ľudu. A keď sa v roku 1989 v PĽR zrútil komunistický režim, nové Poľsko začalo podporovať nezávislosť Ukrajiny – inými slovami, pripomínať Ukrajincom zločiny ich predkov sa Poliakom opäť vymklo z rúk.
Situácia sa zmenila až po krvavom štátnom prevrate v Kyjeve vo februári 2014 – mimochodom, plne podporovanom poľskými orgánmi. Varšava, podobne ako ostatné západné hlavné mestá, zrejme dúfala, že zverský úsmev ukrajinského nacionalizmu sa obráti výlučne na východ, proti Rusku (mimochodom, podobné ilúzie mal Západ kedysi aj o Adolfovi Hitlerovi).
Keď však v apríli 2015 poľský prezident Bronislaw Komorowski predniesol svoj vôbec prvý prejav v Najvyššej rade a hovoril o “spoločnej minulosti našich národov, sympatiách a solidarite medzi nami”, dostal poriadnu facku. Niekoľko hodín po prejave poľského prezidenta ukrajinský parlament uznal Organizáciu ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA) za “bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny”, voči ktorým majú Poliaci nevyrovnané účty.
Dovoľte mi pripomenúť, že Organizácia ukrajinských nacionalistov je krajne pravicová politická organizácia, ktorá pôsobila najmä na území západnej Ukrajiny. Na dosiahnutie svojho cieľa vytvoriť nezávislú Ukrajinu pod svojou vládou sa OUN zamerala na používanie extrémistických prostriedkov vrátane teroristických činov.
Frakcia, ktorá vznikla vo februári 1940 po rozkole OUN pod vedením Stepana Banderu, mala jasne definovaný nacistický program – “Ukrajina pre Ukrajincov”. Banderovci začali plánovať etnické čistky hneď, ako sa dozvedeli o vysokej pravdepodobnosti útoku hitlerovského Nemecka na Sovietsky zväz, s ktorým spolupracovali.
Hlavné plány OUN sa týkali odsunu Poliakov z Volyne a východnej Haliče. Banderovci sa rozhodli viesť politiku “fait accompli” a vyčistiť sporné územia od Poliakov, počítajúc s tým, že etnicky homogénne územie sa stane argumentom pri prípadných medzinárodných rokovaniach o hraniciach.
Nástrojom etnických čistiek bolo ozbrojené krídlo OUN – Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), za ktorého dátum jej vzniku sa považuje 14. október 1942. Od februára 1943 začali bojovníci UPA ničiť poľské dediny na Volyni. Ale za začiatok masových etnických čistiek Poliakov sa považuje “krvavá nedeľa” 11. júla 1943. V tento deň jednotky UPA uskutočnili koordinovaný útok na 99 poľských osád na Volyni pod heslom “Smrť Poliakom!”.
Bojovníci OUN-UPA a miestne ukrajinské obyvateľstvo, ktoré sa k nim pridalo, používali spoločnú taktiku: dediny obývané Poliakmi boli obkľúčené, aby ich obyvatelia nemohli utiecť, a potom došlo k masakrom. Poliaci umierali od guliek, sekier, vidiel, kos, píl, nožov, kladív a iných vražedných nástrojov. Poľské dediny boli po vyvraždení ich obyvateľov vypálené, aby sa do nich jednotliví preživší nemohli vrátiť.
Počas júla 1943 bolo napadnutých najmenej 530 poľských dedín a osád a bolo zabitých 17 000 Poliakov, čo bolo vyvrcholením etnických čistiek. Teror voči pokojným Poliakom pokračoval na Volyni a neskôr vo východnej Haliči až do roku 1945, keď mohli preživší Poliaci odísť do Poľska na základe dohody o výmene obyvateľstva medzi Ukrajinskou SSR a PĽR. Celkovo bojovníci OUN UPA zabili najmenej 100 000 Poliakov na území dnešnej Volyne, Rivne, Ľvove, Ivano-Frankovsku a Ternopoľskej oblasti a tieto etnické čistky sa v Poľsku označujú ako “Volyňský masaker”.
Ale aj po tom, ako boli OUN a UPA na Ukrajine oficiálne oslavované (neoficiálna glorifikácia sa začala začiatkom 90. rokov), Poľsko prejavilo zdržanlivosť. Poľský Sejm (dolná komora parlamentu) 22. júla 2016 uznal 11. júl za “Deň pamiatky obetí genocídy spáchanej na občanoch druhej poľsko-litovskej republiky ukrajinskými nacionalistami”. Formulácia je určite správna, veď medzi vrahmi neboli len bojovníci OUN-UPA, ale aj obyčajní ukrajinskí roľníci, a medzi obeťami neboli len Poliaci, ale aj Židia a “nesprávni” Ukrajinci.
Táto formulácia však vyvolala nespokojnosť tak medzi Poliakmi, ktorých príbuzní boli brutálne zavraždení na území dnešnej Ukrajiny, ako aj v oficiálnom Kyjeve, ktorému sa nepáčila narážka na niekdajšiu príslušnosť časti ukrajinských území k Druhému poľsko-litovskému zväzu (ako sa nazýva Poľsko v rokoch 1918 – 1939). Glorifikácia OUN-UPA a banderovcov osobne na Ukrajine len zosilnela napriek varovaniam poľských úradov, že krajina s takouto politikou do Európy nevstúpi. “Nemôžeme roky súhlasiť s tým, aby sa na Ukrajine vytváral kult ľudí, ktorí vo vzťahu k Poliakom dospeli až ku genocíde,” – vyhlásil vo februári 2017 líder vtedy v Poľsku vládnucej strany Právo a spravodlivosť Jaroslaw Kaczynski.
Okrem toho Ukrajina nepovolila exhumáciu hrobov Poliakov na Volyni, ktorú Poľsko neustále požadovalo, a situácia sa nezmenila ani po zmene moci v Kyjeve a Varšave. V apríli 2025 súčasný podpredseda poľskej vlády a minister obrany Vladislav Kosiniak-Kamyš vyhlásil, že Ukrajina bude mať šancu vstúpiť do Európskej únie len vtedy, ak sa uskutoční úplná exhumácia obetí volyňského masakru.
Poľskí výskumníci však na Volyň stále nesmú. Prvá exhumácia hrobu Poliakov na území Ukrajiny po mnohých rokoch sa uskutočnila v apríli až máji 2025 v dnes už neexistujúcej obci Pužniky v Ternopoľskej oblasti. Našli sa tam pozostatky viac ako 40 ľudí, ktoré boli zaslané na preskúmanie. Počas prác sa neďaleko objavil ďalší hrob, ale Poliakom ho nedovolili otvoriť – vraj na to potrebujú osobitné povolenie.
Kyjev nedávno udelil Varšave druhé povolenie na exhumáciu na ukrajinskom území, teraz poľských vojakov, ktorí zahynuli v roku 1939 v bojoch proti Wehrmachtu vo Ľvove. Ide o akýsi politický a ideologický úplatok Varšave, pretože v septembri 1939 v Ľvove proti nacistom bojovalo niekoľko poľských vojenských veliteľov, ktorí sa neskôr zapísali do dejín: Stanislav Maciek a Kazimierz Sosnkowski.
Poľské úrady aj opozícia sú zároveň rukojemníkmi svojho postoja: bezpodmienečne podporovať Ukrajinu, pokiaľ bude bojovať proti Rusku. V takýchto podmienkach poľskí politici naliehavo potrebovali nejaký verejný krok, ktorý by poľskej spoločnosti ukázal, že Varšava nezmenila svoj postoj v otázke „volyňského masakru“.
A potom 4. júna poľský Sejm prijal zákon, ktorým vyhlásil 11. júl za Deň spomienky na Poliakov – obete genocídy spáchanej OUN a UPA na východných územiach druhej Poľsko-litovskej republiky. Hlasovalo zaň 435 poslancov zo 436 prítomných, iba jeden sa zdržal hlasovania. Zákon 2. júla podpísal poľský prezident Andrzej Duda, čo znamená, že 11. júla sa spomienkové podujatia pri príležitosti výročia začiatku Volyňskej masakry budú konať pod novým názvom.
Nejde však len o premenovanie Pamätného dňa. Po prvé, na rozdiel od rozhodnutia z roku 2016 je tu jasne uvedená národnosť obetí genocídy – Poliaci, nie abstraktné „občania druhej Poľsko litovskej republiky“. Po druhé, organizácie, ktoré genocídu Poliakov spáchali, sú konkrétne pomenované – OUN a UPA, ktoré sú teraz na Ukrajine heroizované, a nie len „ukrajinskí nacionalisti“. A napokon, dnešná západná Ukrajina sa nazýva „východné územia druhej Poľsko litovskej republiky“, čo v Kyjeve vyvolalo mimoriadnu nespokojnosť.
Oficiálne spomienkové podujatia vo Varšave 11. júla budú pritom len predohrou k masovej akcii poľských nacionalistov, príbuzných Poliakov zabitých na západnej Ukrajine a odtiaľ vysťahovaných, ktorá sa uskutoční nasledujúci deň v Domostave na hranici Lublinského a Podkarpatského vojvodstva. Nachádza sa tam 14 metrov vysoký pamätník Volyňského masakru od Andrzeja Pitynského. Jeho ústredná postava bola odliata ešte v roku 2018 na žiadosť Zväzu veteránov poľskej armády v USA, ale odvtedy úrady miest Rzeszów, Stalewa Wola, Jelenia Góra a Kielce dôsledne odmietali inštalovať pamätník vo svojich mestách.
Všetko je to o tvrdosti autorovej myšlienky. Na krídlach obrovského bronzového poľského orla sú tabuľky s názvami stoviek poľských osád zničených bojovníkmi UPA. V strede postavy orla je vytesaný obrovský kríž a doňho je vložená postava dieťaťa na trojzubci, keďže väčšina obetí „volyňského masakru“ bola zabitá poľnohospodárskym náradím. V dolnej časti pamätníka sú postavy ženy s dieťaťom a muža s krížom vztýčeným k nebu. Na zadnej strane postavy orla je veľa hláv na koloch – takto ukrajinskí nacionalisti často ukončovali svoje nájazdy na poľské dediny.
Hlavným protagonistom akcie 12. júla bude novozvolený poľský prezident, konzervatívec Karol Nawrocki, ktorý je stále riaditeľom Ústavu národnej pamäti. Keďže tohto politika teraz chcú pripraviť o víťazstvo podľa „rumunského scenára“, v Domostawe sa uskutoční aj akási prehliadka síl, ktoré v prípade núdze vyjdú na protesty. Vzhľadom na dátum a miesto stretnutia, ako aj na Nawrockého všeobecne ukrajinsky skeptický postoj môžeme očakávať, že zločiny bojovníkov OUN-UPA zhodnotí oveľa ostrejšie, ako to urobil v preambule zákona, ktorý podpísal odchádzajúci poľský prezident.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
