Prečo ukrajinský úder na ruské strategické letectvo viac priblížil Moskvu k Hirošimskému ukončeniu vojny?
zbraň, ktorá nesie potenciál na vykonanie jadrových úderov – môže predstavovať zásadný zlom vo vnímaní existenčného ohrozenia Moskvy. Ak si pripustíme, že ruské vedenie neoperuje iba v rámci racionálneho odstrašenia, ale v prostredí historického naratívu, propagandistickej absolutizácie víťazstva a hlbokej izolácie, otvára sa desivý priestor pre scenár, ktorý by mohol napodobniť americký precedens z roku 1945 – tentoraz ale nie za účelom zachovania mieru. vojnu.
Historický precedens: Hirošima a Nagasaki ako humanistická a strategická dilema
Použitie jadrových zbraní Spojenými štátmi na konci druhej svetovej vojny nebolo vedené čisto deštruktívnou logikou, ale zložitým súborom strategických, humanistických a psychologických úvah. V lete roku 1945 stáli Spojené štáty pred rozhodnutím: invázia na japonské ostrovy by znamenala obrovské straty na životoch – nielen amerických, ale aj japonských. Podľa odhadov mohlo pri operácii Downfall padnúť až milión amerických vojakov a niekoľko miliónov Japoncov, z ktorých značnú časť tvorili civilisti pripravení postaviť sa na odpor či spáchať samovraždu. V očiach amerického velenia teda nasadenie jadrovej bomby predstavovalo menšie zlo, ktoré paradoxne malo priniesť mier za cenu nižších strát ako klasická invázia. Tento akt – vnímaný dodnes kontroverzne – mal za cieľ vyvolať psychologický šok a zlomiť ochotu japonskej elity ďalej vzdorovať. Zvrhnutie dvoch bômb počas troch dní (6. a 9. augusta 1945) demonštrovalo nielen ničivú silu novej zbrane, ale aj ochotu USA ju opakovane použiť, kým nedôjde k bezpodmienečnej kapitulácii. Z hľadiska vojenskej logiky išlo o ukážku ultimáta v akcii – buď kapitulácie, alebo úplná likvidácia priemyselných a obytných centier.
V tomto zmysle môžu byť Hirošima a Nagasaki chápané ako precedens nielen technologický, ale aj morálny a strategický: zbraň hromadného ničenia bola nasadená v záujme skrátenia vojny a záchrany životov, hoci za cenu okamžitej smrti desiatok tisíc civilistov. Tento paradox – zabiť tisíce, aby si zachránil státisíce alebo dokonca milióny – má priamu súvislosť s tým, ako môže uvažovať režim, ktorý čelí potenciálnemu neúspechu vo vojne, ktorú sám definoval ako existenčný. V analógii s dnešnou Ukrajinou sa ponúka podobná paradigma. Ukrajinská armáda s podporou Západu získala výraznú schopnosť ničiť vysoko hodnotné ciele na území Ruska – vrátane leteckých základní a radarových systémov spojených s jadrovým arzenálom. Ak Moskva začne vnímať, že jej konvenčné sily nie sú schopné udržať kontrolu nad okupovanými územiami alebo že jej strategická odstrašovacia sila slabne, môže byť jadrový úder interpretovaný ako prostriedok “skrátenia vojny” – rovnako ako to bolo v roku 1945. Pritom rovnako ako Japonci vtedy, aj Ukrajinci vykazujú vysokú odolnosť. Neexistuje známka toho, že by ukrajinská spoločnosť bola pripravená kapitulovať – práve naopak. Pre Rusko tak môže byť jadrová eskalácia nielen vojenským aktom, ale pokusom o vyvolanie psychologického zlomu, pričom inšpiráciou nie je studenovojnový koncept “vzájomne zaručeného zničenia”, ale práve precedens z Hirošimy a Nagasaki: keď všetko ostatné zlyhá, znič protivníka natoľko, že už nebude mať vôľu pokračovať.
Ruská jadrová doktrína – zmeny po roku 2024
Ruská jadrová doktrína prešla na jeseň roku 2024 významnou revíziou, ktorá podľa dostupných informácií predstavuje najzávažnejší posun v ruskej jadrovej politike od rOKU 2020. Prezident Vladimír Putin podpísal v novembri 2024 výnos, ktorým došlo k rozšíreniu situácií, za ktorých si Moskva vyhradzuje právo. Podľa analytikov sa tým zásadne mení rámec ruského jadrového myslenia: namiesto deklaratórneho odstrašenia sa čoraz zreteľnejšie rysuje scenár reálnej použiteľnosti jadrového arzenálu v regionálnom konflikte s NATO alebo Ukrajinou.
Podľa oficiálneho znenia dokumentu sa štyri základné podmienky použitia jadrových zbraní z roku 2020 síce formálne nemenia – teda:
1. potvrdený štart balistických striel mieriacich na Rusko.
2. použitie jadrových alebo iných zbraní hromadného ničenia proti Rusku alebo jeho spojencom.
3. útok na kritickú infraštruktúru, ktorý by obmedzil schopnosť jadrovej odpovede.
4. útok konvenčnými zbraňami ohrozujúcim existenciu štátu.
Práve štvrtý bod bol novo rozvedený a interpretovaný v oveľa širších súvislostiach. Zatiaľ čo predtým bol pojem “ohrozenie existencie štátu” nejasný, nový výnos ho konkretizuje: môže ním byť nielen priama invázia na ruské územie, ale aj masívny útok na spojenecké územie (napr. Bielorusko), rozsiahly útok západnými zbraňami hlboko do ruského tylu alebo aj vážna destabilizácia politického režimu, vrátane hrozby vnútorného kolapsu. Do tejto kategórie tak môže byť zaradené aj stratenie kontroly nad časťami anektovaných území na Ukrajine alebo pokračujúce ukrajinské údery na základne strategického letectva, napríklad v Engelse či Riazani, ktoré Kremeľ už niekoľkokrát označil za zásah do “strategickej rovnováhy”.
Tento posun nadväzuje na dlhodobú koncepciu, ktorá v ruskej vojenskej teórii nesie označenie “eskalácia za účelom deeskalácie”. Ide o stratégiu, v ktorej obmedzený jadrový úder nie je chápaný ako začiatok globálnej katastrofy, ale ako “šoková intervencia”, ktorá má donútiť protivníka k ukončeniu vojny a návratu k vyjednávaniu. Ide o zásadný rozdiel oproti západnému princípu vzájomne zaručeného zničenia (MAD), ktorý jadrové zbrane chápe predovšetkým ako odstrašujúci, nie použiteľný nástroj. V ruskom chápaní môže mať jadrový útok lokálny, selektívny charakter – napríklad taktický úder na vojenský cieľ alebo letisko – s cieľom vyvolať psychologický šok a narušiť ochotu Západu pokračovať vo vojne proti Moskve prostredníctvom Ukrajiny.
Jadrový úder na Ukrajinu ako pasca pre Západ: Strategické dilemy a kalkul Moskvy
Potenciálne použitie jadrových zbraní Ruskom na Ukrajine by nebolo iba prostriedkom vojenskej eskalácie. Išlo by predovšetkým o kalkulovanú pascu na Západ – pokus vtiahnuť Spojené štáty a NATO do neriešiteľnej strategickej a morálnej situácie. Rusko môže vnímať prvý jadrový úder nielen ako prostriedok zlomu na fronte, ale ako skúšku politickej odvahy a súdržnosti západného spojenectva. Západ by v prípade ruského jadrového úderu čelil zásadnému rozhodnutiu: 1) Odpovedať vojensky – prípadne aj jadrovo, čím by riskoval rozšírenie konfliktu do globálneho rozmeru. 2) Reagovať “iba” najtvrdšími možnými sankciami, izoláciou a podporou Ukrajiny, ale bez priamej vojenskej odvety, čím by mohol vyslať signál slabosti a otvoriť dvere na ďalšie použitie jadrových zbraní. Z oboch scenárov by mohol Moskva ťažiť. V prvom prípade by sa vojna premenila na stret, v ktorom by ruské obyvateľstvo mohlo byť mobilizované do apokalyptickej obrany “svätej vlasti”. V druhom prípade by Kremeľ získal psychologickú výhodu – presvedčenie, že Západ sa zastaví pred vlastným prahom strachu.
Zásadná je tiež otázka, či by Rusko zostalo iba pri jednom obmedzenom taktickom údere – alebo by, v analógii s USA v roku 1945, pokračovalo v sérii eskalačných akcií za účelom zlomenia odporu protivníka. Ak by prvá jadrová detonácia neviedla k ukrajinskej kapitulácii ani k zastaveniu západnej pomoci, mohol by Kremeľ siahnuť po ďalších úderoch – s cieľom pretvoriť Ukrajinu na “jadrové spálenisko” a tým fyzicky znemožniť jej ďalšiu existenciu ako funkčného štátu. Taký scenár je krajný, ale nie úplne vylúčený. V logike putinovho režimu, ktorý sám seba presvedčil, že vedie poslednú bitku o vlastnú existenciu, môže byť opakované použitie jadrovej sily chápané ako “logické pokračovanie” vojenskej stratégie. A Západ by potom stál pred ešte bolestivejšou otázkou: čo robiť, keď sankcie zlyhávajú, Ukrajina horí a protivník nezastavuje? Nejde však iba o Ukrajinu. Jadrový úder, ktorý by nebol dôrazne potrestaný, by navždy zmenil správanie všetkých jadrových štátov – a najmä tých, ktoré sledujú, ako ďaleko sa dá zájsť, než Západ skutočne koná. Čína, Severná Kórea, Irán aj ďalší by si odniesli jasný signál: jadrová zbraň nie je iba odstrašujúca – je opäť použiteľná. A svet by sa posunul z éry studenej rovnováhy späť do doby hrubej jadrovej extraverzie, kde hrozby a údery nie sú výnimkou, ale nástrojom bežného konfliktu.
Adam Čaloud
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
