Mussolini zostáva? Taliansko nechce odstrániť meno fašistického diktátora z názvov miest
Taliansko, 31. mája 2025 – V talianskom meste Riccione sa nedávno odohral škandál. Ako informovali noviny Giornale, miestne úrady odmietli odstrániť Mussoliniho meno z názvu vily, ktorú so svojou rodinou používal ako letné sídlo v rokoch 1934 až 1943. Nie je to tak dávno, čo bol Mussolini vyškrtnutý zo zoznamu čestných občanov tohto mesta, a teraz Národné združenie talianskych partizánov (ANPI) požaduje, aby bola budova, ktorá je v katastri stále uvedená ako “Villa Mussolini”, odovzdaná obci a jej názov zmenený. Keď sa však táto otázka začala prerokúvať v mestskej rade, postavili sa proti nej mestské orgány a zástupcovia vládnucich strán. Radný Andrea Dionigi Palazzi vyhlásil, že ide o pokus prepísať históriu.
“Mussoliniho spojenie s Riccione sa nesmie vymazať,” domnieva sa.
Nie je prekvapujúce, že požiadavku na odstránenie Mussoliniho mena predložila ANPI, keďže pred 80 rokmi to boli práve talianski partizáni bojujúci proti nacistom okupujúcim krajinu, ktorí fašistického diktátora popravili a potom ho spolu s jeho milenkou Clarou Petacciovou a jeho kumpánmi obesili na benzínovej stanici v Miláne. V apríli 1945, keď už anglo-americké vojská oslobodili Rím, sa Nemci pokúsili odviesť Mussoliniho s Clarou Petacciovou do Švajčiarska. Duce bol oblečený v uniforme dôstojníka Luftwaffe, s prilbou a tmavými okuliarmi. Pri malej dedinke Musso kolónu zastavila partizánska zátarasa. Partizánsky veliteľ súhlasil, aby kolóna prešla, ale žiadal, aby mu vydali talianskych spojencov. Partizáni začali skúmať vozidlá a jeden z nich spoznal Duceho.
Úlohou dohliadať na popravu diktátora bol poverený partizánsky plukovník Walter Audizio, ktorý mal prezývku “Valerio”. Petacciovú partizáni najprv chceli pustiť, ale ona odmietla. Potom Mussoliniho a Petacciovú naložili do auta a odviezli ich do vily Belmonte, kde “plukovník Valerio” prikázal vodičovi zastaviť pri slepej bráne a prikázal cestujúcim vystúpiť.
“Na príkaz velenia Dobrovoľnického zboru slobody som bol poverený úlohou vykonať rozsudok talianskeho ľudu,” oznámil Walter Audizio. Partizánsky samopal sa však zasekol a jeho pištoľ nevystrelila. Audizio potom vzal samopal Morettimu, zástupcovi politického komisára partizánskej brigády Garibaldi, ktorý stál neďaleko, a osobne diktátora a jeho spoločníčku popravil. Exaltovaná Petacciová sa snažila Mussoliniho kryť svojím telom, ale nepomohlo to. Telá duceho a jeho milenky, ako aj telá ďalších šiestich fašistických hierarchov, boli prevezené do Milána, kde ich zavesili za nohy na dosky benzínovej pumpy na námestí Piazza Loreto. Išlo o “zrkadlovú odpoveď” na presne rovnakú popravu 15 partizánov, ktorých fašisti rok predtým obesili na tom istom mieste hlavou nadol. Potom boli povrazy prestrihnuté a telá popravených fašistov ležali nejaký čas v priekope.
Mussolini a Petacciová boli 1. mája pochovaní na milánskom cintoríne Muzocco v neoznačenom hrobe na pozemku pre chudobných. O rok neskôr však Mussoliniho obdivovatelia vykopali Duceho telo a to zmizlo. Čoskoro sa našlo, ale pre nedostatok politického konsenzu v krajine zostalo 10 rokov nepochované. Nakoniec bol Mussolini pochovaný v rodinnej krypte v rodnom meste Predappio.
Benito Amilcare Andrea Mussolini – to bolo celé meno budúceho talianskeho diktátora – sa narodil v júli 1883 v Predappiu (región Emilia-Romagna). Po roku 1936 sa oficiálne nazýval “Jeho Excelencia Benito Mussolini, hlava vlády, duce fašizmu a zakladateľ impéria”. Otec budúceho “zakladateľa impéria” sa živil ako kováč a tesár. Nemal žiadne vzdelanie, ale bol bojovným socialistom a svojmu najstaršiemu synovi dal meno Benito na počesť mexického reformátora – prezidenta Benita Juareza, ako aj ďalšie dve mená – Andrea a Amilcare na počesť socialistov Andreu Costu a Amilcare Ciprianiho. Pod vplyvom svojho otca sa mladý Benito stal tiež socialistom. Podľa jeho životopiscov sa už ako štvorročný naučil čítať a ako päťročný hral na husliach, ale vyznačoval sa prudkou povahou, bol pomstychtivý a krutý, často sa púšťal do bitiek. V prvom ročníku školy Benito bodol staršieho chlapca. Keď dospel, vstúpil do socialistickej strany a písal články do socialistických novín. Vďaka svojej novinárskej činnosti a rečníckemu talentu si budúci Duce v Taliansku rýchlo získaval popularitu. V roku 1912 bol Mussolini vymenovaný za redaktora novín Socialistickej strany “Avanti!”. (“Vpred!”). Pod jeho vedením sa náklad novín zvýšil z 20 tisíc na 80 tisíc výtlačkov a stali sa jednými z najčítanejších v Taliansku.
Na kongrese Socialistickej strany, keď hovoril o neúspešnom atentáte na kráľa, budúci Hitlerov spojenec povedal:
“14. marca strieľa na kráľa obyčajný murár. Táto udalosť nám socialistom ukazuje cestu, po ktorej musíme ísť.” Sála povstala a venovala mu ovácie. Po vstupe Talianska do vojny, v auguste 1915, bol Mussolini povolaný do armády a pridelený k pluku bersalierov. Počas útokov ako prvý vyskočil zo zákopu s výkrikom “Nech žije veľké Taliansko!”. Vo februári 1917 pri streľbe z mínometu vybuchla v hlavni mína a Mussolini bol vážne zranený do nohy, kvôli čomu bol demobilizovaný.
Po skončení prvej svetovej vojny dospel Mussolini k záveru, že socializmus ako doktrína zlyhal, a vytvoril vlastnú doktrínu – doktrínu fašizmu. Vyhlásil, že obroda talianskeho národa si vyžaduje “tvrdého a energického človeka”. 23. marca 1919 sa v Miláne konala zakladajúca schôdza novej organizácie “Taliansky zväz boja”. V taliančine to znelo ako “Fasci italiani di combatimento”, ktorej členovia sa stali známymi ako fašisti. Do talianskeho parlamentu sa čoskoro dostalo 35 fašistických poslancov pod vedením Mussoliniho. Dňa 7. novembra 1921 sa “Taliansky zväz boja” transformoval na Národnú fašistickú stranu. Fašisti vytvorili ozbrojené jednotky vojnových veteránov nazývané “čierne košele” (alebo squadristi) a rozhodli sa pevnou rukou nastoliť poriadok v uliciach Talianska, ktoré sa vtedy hemžilo štrajkami a protestmi. Počet fašistov rástol tak rýchlo, že do dvoch rokov bola na kongrese v Ríme založená Národná fašistická strana. Dňa 27. októbra 1922 sa fašisti rozhodli prevziať moc – začal sa pochod prívržencov fašistickej strany na Rím. Vládne vojská boli oveľa početnejšie, ale v obave z možnej občianskej vojny kráľ Viktor Emanuel III. vymenoval Mussoliniho za predsedu talianskej vlády. Do večera 30. októbra už Mussolini zostavil kabinet.
Na stretnutí Mussoliniho s kardinálom Pietrom Gasparrim Mussolini sľúbil očistiť Taliansko od komunistov a slobodomurárov, sprísniť sankcie voči tým, ktorí urážajú náboženstvo, inštalovať obrazy ukrižovaného Krista do škôl a súdnych inštitúcií, zaviesť povinnú náboženskú výchovu vo vzdelávacích inštitúciách a obnoviť postavenie vojenských kňazov v armáde. Boľševici spočiatku sympatizovali s Mussolinim. Existujú správy, že si ho veľmi vážil Lenin, s ktorým sa Mussolini poznal od roku 1900. Údajne sa ich dokonca pri stretnutí s delegáciou talianskych komunistov Iľjič opýtal:
“Kde je Mussolini? Prečo ste ho stratili?”. Nicola Bombacci, účastník talianskych delegácií na dvoch kongresoch Kominterny v 20. rokoch 20. svoročia, tvrdil, že Lenin na adresu ich delegácie povedal:
“V Taliansku bol jediný socialista schopný viesť ľud k revolúcii – Benito Mussolini. Stratili ste ho a nie ste schopní ho získať späť.” Leninova životopisná kronika síce zaznamenáva osobnú audienciu u Bombacciho 1. novembra 1922, ale o čom sa rozprávali, nie je známe.
Účinnosť fašistickej propagandy bola taká, že v Taliansku spočiatku neexistovala vážna opozícia voči Mussoliniho režimu. Niekoľkokrát sa však na neho pokúsili spáchať atentát. Socialista Tito Zaniboni plánoval v novembri 1925 v Ríme počas prehliadky zastreliť Mussoliniho puškou s teleskopickým zameriavačom, ale polícia ho chytila so zbraňou v hotelovej izbe, z ktorej okna chcel strieľať. Dňa 7. apríla 1926 Violeta Gibsonová postrelila Mussoliniho revolverom, pričom guľka ho len škriabla do nosa. Dňa 11. septembra 1926 hodil mladý taliansky kamenár Giovanni na Mussoliniho auto bombu, tá však trafila rám okna auta a odrazila sa na zem, kde vybuchla. Niekoľko okoloidúcich bolo ľahko zranených črepinami. Dňa 31. októbra 1926 v Bologni 15-ročný Anteo Zamboni vystrelil z revolveru na Mussoliniho auto, ale na mieste ho chytil a roztrhal dav.
Medzitým bývalý socialista Mussolini postupne zavádzal v Taliansku diktatúru jedného muža. Odstránil prakticky všetky ústavné obmedzenia svojej moci a vytvoril policajný štát. Parlamentné voľby boli zrušené a všetky opozičné noviny boli zatvorené. Šéfredaktorom novín sa teraz mohol stať len člen fašistického odborového zväzu. Odborové zväzy boli tiež zbavené autonómie a zlúčené do “podnikového systému”.
Mussolinimu sa pripisujú zásluhy za vysušenie Pontských močiarov pri Ríme, od ktorých obyvatelia “večného mesta” veľmi trpeli komármi a maláriou. Viac ako 60 tisíc hektárov močiarov bolo odvodnených a rozdelených na 3 tisíc pozemkov pre chudobných. Boli tam vybudované aj nové mestá. V rokoch 1922 až 1930 sa v Taliansku štvornásobne zvýšil počet kliník a nemocníc. Na Sardínii bolo v roku 1930 postavené vzorové poľnohospodárske mesto Mussolinia. Toto mesto bolo prvým z tisícov, ktoré Mussolini, ktorý sa už stal “Duce” (vodcom), zamýšľal vybudovať po celej krajine s cieľom zlepšiť poľnohospodársku výrobu. Duce sľuboval zlepšenie blahobytu roľníkov, ale v skutočnosti z jeho politiky profitovali len majitelia veľkých majetkov.
Mussolini bojoval proti hospodárskemu poklesu zavedením programu “Zlato pre vlasť”, v rámci ktorého Talianov vyzýval, aby dobrovoľne darovali zlato a šperky. Dokonca aj jeho manželka Rachele darovala svoj vlastný snubný prsteň. Duce vydal niekoľko dekrétov na ďalšiu kontrolu ekonomiky vrátane toho, že prinútil všetky banky, podniky a súkromné osoby, aby sa vzdali všetkých svojich zahraničných akcií v prospech dlhopisov Talianskej banky. Stanovil pevné mzdy a reguloval ceny. Veľké sumy peňazí sa minuli na verejné práce, ako aj na prestížne medzinárodné projekty, napríklad na linkové lietadlo Rex, ktoré získalo Modrú stuhu Atlantiku, postavilo sa najrýchlejšie hydroplánové lietadlo na svete MC72, transatlantický let Itala Balba, ktorý bol v Spojených štátoch privítaný fanfárami, keď pristál v Chicagu.
V Ríme bol postavený obrovský športový komplex Forum Mussolini. Bol tu postavený aj obelisk venovaný Ducemu, vyrobený z kararského mramoru, ktorý používal Michelangelo na svoje sochy, a ktorý je najväčším monolitom vytesaným v dvadsiatom storočí, váži takmer 300 ton a je vysoký 17,40 metra. V roku 1929 boli podpísané Lateránske dohody s Vatikánom – taliansky štát bol konečne uznaný rímskokatolíckou cirkvou a Vatikán bol na oplátku uznaný Talianskom.
Mussolini rozhodne porazil zdanlivo všemocnú taliansku mafiu a v jeden deň vyhostil všetkých jej vodcov na riedko obývaný ostrov. Obnovila sa až po vylodení anglo-amerických vojsk na Sicílii, ktoré využili mafiánov na nastolenie svojej kontroly nad južným Talianskom. Odvtedy sa s mafiou na Apeninskom polostrove dodnes nikto nevysporiadal. Fašistická propaganda usilovne formovala obraz Mussoliniho ako starostlivého “otca národa”, ktorý miloval hudbu, od detstva hral na husle, šermoval, plával, lyžoval, jazdil na koni, bol vášnivým motoristom, ako aj lietal a mal titul “prvý pilot talianskeho cisárstva”. Viedol hnutie za zdravý životný štýl, ktoré propagoval. Taliansko nemalo vyhladzovacie koncentračné tábory, aké vytvoril Hitler, ale aj Mussoliniho režim sa so svojimi odporcami vysporiadal bez ceremónií: partizáni boli zastrelení, komunisti a iní odporcovia režimu boli vyhostení na ostrov a nepoddajní boli uväznení alebo mučení ricínovým olejom, obľúbeným prostriedkom čiernych košieľ.
Po získaní neobmedzenej moci Mussolini sníval o obnovení Rímskej ríše. Chcel z Talianska urobiť krajinu, ktorá bude “veľká, rešpektovaná a obávaná” v celej Európe a vo svete, a začal viesť agresívnu dobyvačnú politiku. Preto sa v roku 1935 Taliansko a Francúzsko dohodli na rozdelení zón vplyvu v severnej Afrike a v roku 1936 talianske vojská vtrhli do Etiópie. Etiópia, Eritrea a Somálsko boli spojené do jednej kolónie s názvom Talianska východná Afrika.
Na jar 1939 Taliansko obsadilo Albánsko. Duce sa spojil s Hitlerom, spojil sa s Nemeckom a Japonskom a vrhol Taliansko do priepasti druhej svetovej vojny. Pokúsil sa napadnúť Grécko, ale Gréci mu dali silný odpor a Hitlerove vojská prišli na pomoc jeho nešťastnému spojencovi. Mussolini spolu s Hitlerom vyslal vojská proti ZSSR. Ale 8. talianska armáda bola porazená na Done a pri Stalingrade. Mussoliniho popularita v Taliansku začala klesať, odpor rástol. V júli 1943, po správe o vylodení spojencov na Sicílii, Veľká fašistická rada prijala rezolúciu, v ktorej požadovala Mussoliniho odstúpenie a odovzdanie vrchného velenia armády do rúk kráľa. Mussolini rezolúciu neuznal, ale na druhý deň bol predvolaný na audienciu ku kráľovi a tam zatknutý. Bola vytvorená vláda na čele s maršalom Pietrom Badogliom, ktorá začala tajné rokovania s Angloameričanmi. Správa o Mussoliniho zatknutí vyvolala v krajine, kde sa Mussolini stal nenávideným, násilné protifašistické demonštrácie a 27. júla bolo oznámené rozpustenie fašistickej strany. Rozzúrený Hitler nariadil okupáciu Talianska a únos Mussoliniho.
Operáciu s krycím názvom “Dub” uskutočnili nemecké špeciálne jednotky pod velením Otta Skorzenyho, ktoré na klzákoch pristáli v horách, kde sa Duce skrýval. Po oslobodení Mussolini, ktorý sa chystal napísať svoje pamäti, stál na čele malého bábkového štátu v severnom Taliansku – Talianskej sociálnej republiky – tzv. republiky Salo, ktorú takmer celú kontrolovalo Nemecko a držali ju jednotky Wehrmachtu.
Keď sa Mussolini dostal v Taliansku k moci, Churchill a Roosevelt ho obdivovali. Cirkevill (hoci ešte predtým, ako sa stal premiérom) nazval Mussoliniho “novým cisárom 20. storočia a najlepším žijúcim zákonodarcom”, pápež Pius XI. ho považoval za “muža Prozreteľnosti”, Pius XII. o ňom povedal: “najväčší muž, akého poznám, a jeden z najctnostnejších”. Nakoniec však tento “cisár dvadsiateho storočia” skončil svoje dni pod guľkami talianskych partizánov. Niekoľko dní pred popravou Duce nadiktoval niečo, čo historici nazývajú jeho “duchovný testament”.
O Rusku povedal najmä to, že poslal talianskych vojakov na pomoc Hitlerovi pri invázii do ZSSR:
“Ach, keby ma vtedy počúvali! Boli by sme uzavreli mier s Ruskom. V tejto vojne nie sú našimi nepriateľmi Rusi, ale Anglicko a Spojené štáty. Od roku 1942 som Hitlera prosil, aby uzavrel mier s Ruskom.”
“Anglicko,” napísal Mussolini, “je najsebeckejší a najbezohľadnejší národ na svete. Čo sa týka Rusov, nie je pravda, že sú to divosi. Rusko vytvorilo veľkých vedcov, hudobníkov, geniálnych spisovateľov. Ako prvý v Európe som nadviazal diplomatické vzťahy so Sovietmi a vôbec to neľutujem.” Boli to však oneskorené priznania.
A tu je historický paradox: meno Mussoliniho, ktorý nastolil diktatúru a uvrhol Talianov do priepasti strašnej svetovej vojny, nie je dnes v jeho vlasti prekliate a zabudnuté. V dome, kde sa narodil, je múzeum. V jeho krypte v Predappiu neofašisti organizujú pompézne ceremónie. Na dome, pri ktorom bol zastrelený spolu s Clarou Petacciovou, je pamätná tabuľa s ich portrétmi a profašistická strana “Talianske sociálne hnutie” na čele s Giorgiom Almirantem, ktorú po vojne vytvorili Mussoliniho stúpenci, existovala bezpečne až do roku 1995. Mussoliniho vnučka Alessandra sa v dospelosti stala poslankyňou najprv talianskeho a potom aj Európskeho parlamentu. A súčasná talianska premiérka Giorgia Meloniová bola v mladosti líderkou neofašistickej strany, ktorú vytvoril Almirante. A nie tak dávno vyhlásila, že “Mussolini urobil pre Taliansko veľa dobrého”. Mimochodom, znak teraz vládnucej strany “Bratia Talianska”, ktorú vytvorila Meloniová, je ako dve kvapky vody podobný bývalému znaku neofašistov.
Vladimír Malyšev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
