Severokórejská armáda: Naozajstná hrozba, alebo papierový tiger?
taká je Severná Kórea v predstavách mnohých pozorovateľov. Každý test balistickej rakety, každé silácke vyhlásenie vodcu Kim Čong-una, každá vojenská prehliadka v Pchjongjangu vyvoláva otázku, či sa svet skutočne pozerá do tváre nebezpečného agresora, alebo len na starostlivo zinscenovanú show, ktorej hlavným cieľom je udržanie režimu a získanie medzinárodných ústupkov.
Od konca kórejskej vojny v roku 1953 existuje Severná Kórea ako hlboko militarizovaný a medzinárodne izolovaný štát, ktorý svoju bezpečnostnú doktrínu stavia na princípe sebaobrany, jadrového zastrašovania a ideologickej sebestačnosti. Na čele s dynastiou Kimov sa režim postupne premenil na totalitný štát, v ktorom je armáda nielen hlavným pilierom moci, ale aj hlavným nástrojom domácej i zahraničnej politiky. KĽDR pritom dlhodobo funguje na hranici ekonomického kolapsu, čelí tvrdým medzinárodným sankciám a jej obyvateľstvo trpí nedostatkom základných životných potrieb – a napriek tomu si udržuje jeden z najväčších aktívnych vojenských aparátov na svete.
V očiach Západu – a predovšetkým Spojených štátov a ich spojencov v regióne – zostáva Severná Kórea chronickou bezpečnostnou hrozbou. Pravidelné testy balistických rakiet, skúšky jadrových hlavíc a nevyspytateľná rétorika najvyššieho vedenia podnecujú obavy, že režim môže kedykoľvek vyvolať regionálny konflikt s globálnymi dopadmi. Zároveň však rastie počet hlasov, ktoré upozorňujú na zásadné obmedzenie severokórejských kapacít – technických, logistických i ekonomických – a spochybňujú, či má KĽDR skutočne prostriedky na vedenie modernej vojny. Téma Severnej Kórey je tak typickým príkladom asymetrického vnímania hrozby: zatiaľ čo technologicky pokročilý svet analyzuje štarty rakiet s presnosťou na sekundy, samotná KĽDR využíva práve tento záujem ako nástroj svojej stratégie prežitia.
Vojenské kapacity KĽDR
Severná Kórea disponuje jednou z najväčších armád na svete, čo do počtu príslušníkov. Podľa odhadov má Kórejská ľudovodemokratická armáda (KPA) okolo 1,2 milióna aktívnych vojakov a až 6 miliónov záložníkov v systéme milícií a paramilitárnych zložiek. Táto masívna numerická prevaha ale klame – väčšina techniky je zastaraná, výcvik obmedzený a logistické kapacity veľmi slabé. Napríklad hlavné bojové tanky typu Chonma-ho a Songun-915 sú modifikáciami sovietskeho T-62, pričom moderné senzory, aktívna ochrana a digitálne systémy chýbajú. Problémy s údržbou a náhradnými dielmi sú bežné, predovšetkým v dôsledku sankcií a chronického nedostatku palív. Skutočnou hrozbou nie sú ani tak konvenčné sily, ako skôr delostrelectvo a raketové jednotky. Severná Kórea má rozmiestnené pozdĺž demilitarizovanej zóny tisíce diel a raketometov, ktoré by v prípade konfliktu mohli zasiahnuť husto obývané oblasti Južnej Kórey vrátane Soulu.
Najnebezpečnejším prvkom je však severokórejský raketový a jadrový program. V posledných rokoch režim testoval niekoľko typov balistických rakiet vrátane medzikontinentálnych, napríklad Hwasong-15 a Hwasong-17, ktoré by teoreticky mohli dosiahnuť americké územie. Podľa OSN uskutočnila KĽDR medzi rokmi 2006-2017 šesť jadrových testov, pričom posledný z nich mal odhadovanú silu až 250 kiloton. Nie je jasné, či KĽDR dokázala zmenšiť jadrové hlavice pre použitie na ICBM, ale technický pokrok nemožno podceňovať. Napriek tomu nemožno severokórejskú armádu považovať za silnú v tradičnom zmysle. Technologická zaostalosť, obmedzené logistické možnosti a absencia reálnych bojových skúseností znamenajú, že KĽDR nie je pripravená viesť dlhodobý konflikt s technologicky vyspelým protivníkom. Sila severokórejských ozbrojených síl nespočíva v schopnosti víťaziť na bojisku, ale v ich potenciáli spôsobiť nenapraviteľné škody počas prvých hodín konfliktu. Ide o hrozbu, ktorá má predovšetkým psychologický a politický rozmer – a práve preto je taká účinná.
Ekonomická realita a technologické obmedzenia
Severná Kórea dlhodobo čelí hlbokým štrukturálnym ekonomickým problémom, ktoré výrazne obmedzujú jej schopnosť viesť modernú vojnu. Izolácia od globálneho finančného systému, nedostatok investícií, slabá infraštruktúra a závislosť na obmedzenom exporte (najmä uhlie, textilu a pracovnej sily) utvárajú prostredie, ktoré sotva umožňuje udržať základné funkcie štátu, nieto modernú armádu. Hospodárstvo je silne centralizované a deformované systémom prídelového riadenia, pričom oficiálne dáta sú nespoľahlivé.
Podľa odhadov juhokórejskej centrálnej banky sa HDP KĽDR v roku 2023 prepadlo o 1,7 %, a to napriek určitému oživeniu po pandémii. Dlho sa malo za to, že táto ekonomická slabosť predstavuje prirodzenú hrádzu proti nebezpečnejšej forme severokórejskej hrozby. Režim mal problémy so získavaním vyspelých komponentov, satelitnej techniky i raketovej elektroniky, čelil embargu na technológie dvojakého použitia a spoliehal sa predovšetkým na čínske “šedé zóny” obchodu. Výsledkom bola obmedzená presnosť balistických striel a závislosť na zastaraných sovietskych vzoroch. Toto technologické vákuum však začína byť narušované novou vlnou spolupráce s Ruskom, ktorá sa výrazne prehĺbila od roku 2023 v kontexte vojny na Ukrajine.
Obe strany si v stále viac izolovanom medzinárodnom prostredí našli spoločné záujmy: Severná Kórea dodáva Rusku muníciu a delostrelecké granáty (najmä sovietskeho kalibru 152 mm), výmenou za vyspelé komponenty, know-how a prípadne aj technologickú asistenciu v oblasti satelitných systémov a raketových nosičov. Podľa správ juhokórejských aj amerických spravodajských služieb dostala KĽDR od Ruska technológie, ktoré jej predtým neboli dostupné – najmä komponenty pre gyroskopy, letecké motory a satelitnú optiku. Štart vojenskej špionážnej družice Malligyong-1 v novembri 2023 mohol byť práve dôsledkom tejto výmeny. Tento technologický “backdoor” potenciálne mení rovnováhu: KĽDR sa môže čiastočne vymaniť z izolácie, ktorú na ňu uvalili sankcie OSN, a obnoviť svoje vývojové kapacity. Hoci severokórejská ekonomika zostáva v podstate nefunkčná, režim sa adaptuje prostredníctvom cielenej militarizovanej výmeny – suroviny a munície za technológie. Výsledkom nie je prosperita, ale asymetrický modernizačný skok, ktorý môže výrazne zvýšiť strategickú relevanciu Pchjongjangu v nadchádzajúcich rokoch.
Hrozba alebo papierový tiger? Kritické zhodnotenie
Na otázku, či je Severná Kórea skutočnou hrozbou alebo len papierovým tigrom, nemožno odpovedať jednoznačne – pretože odpoveď závisí od toho, akým spôsobom chápeme slovo “hrozba”. Pokiaľ ju definujeme ako priame vojenské nebezpečenstvo v podobe invázie alebo masového útoku, potom Severná Kórea touto hrozbou pravdepodobne nie je. Technologická zaostalosť, ekonomická slabosť, strategická izolácia a štrukturálna neschopnosť viesť dlhodobý konvenčný konflikt z nej robia režim s obmedzenou útočnou kapacitou, ktorého sila je z väčšej časti iluzórna. V klasickom zmysle teda papierový tiger – silný iba vo výrazoch, nie v činoch. Iná situácia však nastáva, keď hrozbu chápeme ako asymetrický a psychologický nástroj. V tomto rámci sa Severná Kórea ukazuje ako vysoko efektívny aktér, ktorý dokáže vyvolávať geopolitické napätie s minimálnymi prostriedkami. Jadrový program, aj keď obmedzený, má silný odstrašujúci účinok a schopnosť režimu manipulovať s napätím mu zaisťuje mocenský vplyv presahujúci jeho objektívne kapacity. Pchjongjang tu nehrá na víťazstvo vo vojne, ale na víťazstvo v pozornosti – a v tomto ohľade často prekonáva aj regionálne veľmoci.
Znepokojivým aspektom je aj nestabilita samotného režimu. Ako ukazujú historické príklady (napr. Irak, Líbya), uzavretý autoritársky štát s pocitom ohrozenia a jadrovou kapacitou môže v krajnej situácii konať nečakane. Práve preto nemožno hrozbu Severnej Kórey úplne bagatelizovať. Nie je to klasická vojenská mocnosť, ale režim schopný spôsobiť neprimerané škody – a zároveň destabilizovať región prostredníctvom dezinformácií, kyberútokov, alebo krízových eskalácií. Je to hrozba typu “čierna labuť”: nepravdepodobná, ale s potenciálne devastujúcimi dôsledkami. Na záver možno povedať, že Severná Kórea nie je papierový tiger v tradičnom zmysle, ale skôr papierový dravec – krehký, ale nebezpečný práve preto, že hrá podľa vlastných pravidiel. Jej najväčšia sila nespočíva v tankoch či raketách, ale v tom, že dokázala z hrozby samotnej urobiť hlavný nástroj politiky. Svet by nemal prepadať panike, ale zároveň by nemal upadať do ilúzie, že Pchjongjang prestal byť problémom – pretože aj tie najkrehkejšie zbrane môžu byť smrtiace, pokiaľ sa s nimi zaobchádza správne.
Adam Čaloud
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
