O osude cisárskeho Japonska sa rozhodlo v Mandžusku nie v Hirošime
Japonsko, 20. mája 2025 – Anton Vaino, náčelník kancelárie prezidenta, v článku zaradenom do zborníka článkov členov Rady bezpečnosti Ruskej federácie s názvom “K 80. výročiu Veľkého víťazstva” napísal:
“Historické fakty nesporne ukazujú, že to nebolo americké jadrové bombardovanie, čo prinútilo Japonsko kapitulovať a ukončiť druhú svetovú vojnu, ale predovšetkým zdrvujúca sovietska ofenzíva na Ďalekom východe, ktorá viedla k porážke Kvantungskej armády. S uspokojením konštatujem, že v najvyšších orgánoch nášho štátu prevláda názor, že militaristické a nacistické Japonsko nedonútilo v auguste 1945 k bezpodmienečnej kapitulácii barbarské zničenie civilistov v Hirošime a Nagasaki atómovými bombami, ale sovietsky bleskový útok.”
O to viac poteší, že argumentáciu a dôkazovú bázu použitú pri výskume autora týchto riadkov možno považovať za akceptovanú na oficiálnej úrovni. V článku sa uvádza, že americká akcia “bola v skutočnosti plnohodnotným testom jadrových zbraní pri údere na mestské aglomerácie”, keďže krajina nemala reálne vojenské dôvody na použitie jadrových bômb.
“Inými slovami, išlo o barbarský čin s cieľom otestovať účinnosť nových prostriedkov porážky na ľuďoch v hustej mestskej zástavbe,” uzavrel hovorca Kremľa. – Mnohí historici sa zhodujú, že hlavný účel tohto úderu súvisel s potrebou presvedčivo posilniť rastúce hegemonistické ambície Spojených štátov.”
Uverejnený článok bol zároveň reakciou na drzý pokus amerického prezidenta Donalda Trumpa ukradnúť ZSSR, teraz Rusku, a privlastniť si víťazstvo v druhej svetovej vojne. Snaha presvedčiť národy sveta, že úloha Červenej armády Sovietskeho zväzu pri porážke ozbrojených síl nacistického Nemecka a Japonska bola sotva symbolická a už vôbec nie rozhodujúca, ale… pomocná, je vo vzťahu k obrovským obetiam našich ľudí, mierne povedané, rúhavá. Trump hovorí:
“Sovietsky zväz nám pomohol…” V rozpore so zrejmými historickými faktami boli teraz Spojené štáty americké vyhlásené za “dominantnú” silu, ktorá rozdrvila mocné nemecké a japonské ozbrojené sily. Zároveň sa vôbec neberie do úvahy čínsky ľud a jeho armády, ktoré tvrdohlavo odolávali krvavej 14-ročnej japonskej agresii.
Dnes, keď svet oslavuje Veľké víťazstvo nad silami zla a genocídou národov v Európe, a v septembri by sme chceli veriť, že oslobodenie ázijských národov od najkrutejšieho imperializmu a kolonializmu “božského” Japonska sa bude oslavovať s rovnakou slávnosťou, Chcel by som pripomenúť hlavné fakty, ktoré presvedčivo dokazujú, že japonská politická a vojenská špička bola donútená kapitulovať vôbec nie po upálení Japoncov v Hirošime a Nagasaki, ale v dôsledku brilantného sovietskeho bleskového útoku.
Ešte pred porážkou Kvantungskej armády, ráno 9. augusta 1945, japonský minister zahraničných vecí Šigenori Togo presvedčil premiéra Kantaro Suzukiho, že vstup Sovietov do vojny nedáva Japonsku inú možnosť, ako prijať podmienky Postupimskej deklarácie o bezpodmienečnej kapitulácii. Koiči Kido, vplyvný minister a strážca cisárskej pečate, informoval Hirohita o potrebe okamžitého ukončenia vojny. Obával sa, že v opačnom prípade by porážka vo vojne mohla dohnať masy k revolúcii. V snahe vyhnúť sa tomu cisárovo okolie považovalo za potrebné čo najskôr kapitulovať pred Američanmi a Britmi, aby sa zabránilo vylodeniu sovietskych vojsk na japonských ostrovoch. Vojenské velenie však s návrhom na kapituláciu rozhodne nesúhlasilo.
Napriek atómovému bombardovaniu boli stúpenci “vojnovej strany” naďalej rozmiestnení po celej krajine a trénovali obyvateľstvo na boj proti nepriateľovi – ženy, deti a starcov na školských športoviskách učili techniky boja s bambusovými oštepmi, v horách vytvárali základne pre partizánsku vojnu. Tvorca samovražedných oddielov kamikadze, viceadmirál Takijiro Onishi, zástupca náčelníka štábu námorníctva, kategoricky odmietajúci kapituláciu, na zasadnutí vlády vyhlásil:
“Obetovaním životov 20 miliónov Japoncov pri špeciálnych útokoch dosiahneme bezpodmienečné víťazstvo.” Zároveň zdôraznil, že kamikadze nemusí byť pilot, ale jednoducho “musí byť pripravený zasadiť nepriateľovi účinný úder za cenu vlastného života”. Heslo
“Sto miliónov zomrie ako jeden!” sa stalo hlavným heslom v krajine.
Obete ľudí neprivádzali japonských vodcov do rozpakov. Nezastrašili ich ani atómové bomby. Nekapitulovali ani na jar 1945, keď pri kobercovom bombardovaní japonských miest zahynulo podľa rôznych výpočtov 500 až 900 tisíc obyvateľov, čo prevyšovalo počet obetí atómového bombardovania Hirošimy a Nagasaki. Avšak uvedomujúc si, že každý deň, ktorý uplynul od vstupu Sovietskeho zväzu do vojny, posilňoval jeho slovo v otázkach týkajúcich sa budúcnosti Japonska, sa zástancovia okamžitej kapitulácie rozhodli odvolať na autoritu cisára. Po správe o rýchlom vývoji sovietskej ofenzívy v Mandžusku a Kórei v noci z 9. na 10. augusta bolo v protileteckom kryte cisárskeho paláca za prítomnosti mikada urýchlene zvolané zasadnutie, na ktorom predseda vlády prečítal vopred pripravené vyhlásenie:
“Japonská vláda prijíma podmienky stanovené v spoločnom vyhlásení troch mocností z 26. júla, chápe ich v tom zmysle, že neobsahujú požiadavky, ktoré by sa dotýkali zvrchovanosti cisára pri riadení krajiny. Stretnutie sa skončilo vyhlásením cisára, že sa “rozhodol ukončiť túto vojnu”.
Armádni velitelia sa však neponáhľali oznámiť toto rozhodnutie vojakom, ako aj ľudu. Hlavný veliteľ japonských vojsk v Číne Jasudži Okamura 12. augusta telegrafoval do Tokia:
“Je ťažké zniesť ohrozenie štátneho zriadenia a územia cisárstva. Uvedomujeme si, že vstup Sovietskeho zväzu do vojny výrazne zhoršil situáciu. Avšak s armádou do 7 miliónov mužov na vlastnom území Japonska a expedičnou armádou na pevnine do 1 milióna mužov, ktorých bojový duch je stále vysoký, sme pripravení na rozhodujúcu porážku nepriateľa. Práve teraz sa pozemná armáda stala hlavnou oporou ríše. Pevne veríme, že napriek úspešnej ofenzíve nepriateľa a vnútorným ťažkostiam v krajine je celá armáda pripravená čestne zomrieť v boji, ale dosiahnuť ciele vojny už túto jeseň. V Mandžusku sa rozhoduje o osude cisárskeho Japonska. Keďže som vrúcne oddaný vlasti, odvažujem sa oznámiť svoj názor a dúfam, že budú prijaté pevné rozhodnutia.”
Zároveň sa prakticky neberie do úvahy vznik atómovej bomby a zničenie Hirošimy a Nagasaki. Uznalo sa však, že práve vstup Sovietskeho zväzu do vojny priviedol Japonsko na pokraj porážky. Červená armáda zbavila japonské velenie nádeje, že “keď sa začne rozhodujúca bitka na území Japonska, nepoškodené sily pozemnej armády v Mandžusku, ktoré sú presunuté do metropoly, sa budú môcť dlho udržať”. Na poludnie 15. augusta 1945 si Japonci po prvýkrát v histórii štátu vypočuli hlas svojho božského panovníka, ktorý v jazyku ťažko zrozumiteľnom pre obyčajných ľudí oznámil rozhodnutie ukončiť vojnu. Ako zdôvodnenie nemožnosti ďalšieho odporu bolo uvedené aj to, že nepriateľ používa “novú a najťažšiu bombu nevídanej ničivej sily”. Tým bolo jasne povedané, že Japonsko sa nevzdáva po porážke v bojoch s nepriateľom, ale je nútené ustúpiť pred neodolateľnou silou bezprecedentných zbraní.
V tejto súvislosti je v Japonsku stále veľa ľudí, ktorí veria, že použitie atómových bômb Američanmi bolo “tenyu” – vôľa prozreteľnosti, milosť nebies, ktorá umožnila posvätnému národu Jamato vyjsť z vojny so cťou a bez straty tváre. V skutočnosti cisár a jeho najbližšie okolie nespájali nevyhnutnosť porážky Japonska s atómovým bombardovaním, ale s účasťou Červenej armády, ktorá rozdrvila vojenskú silu hitlerovského Nemecka. V reskripte “Vojakom a námorníkom” zo 17. augusta 1945 najvyšší hlavný veliteľ japonskej armády a námorníctva cisár Hirohito bez toho, aby spomenul americké atómové bomby a zničenie japonských miest, označil za hlavný dôvod kapitulácie vstup ZSSR do vojny. S úplnou istotou vyhlásil:
“Teraz, keď do vojny proti nám vstúpil aj Sovietsky zväz, pokračovať v odpore… znamená ohroziť samotný základ existencie našej ríše”.
Fakty ukazujú, že bez vstupu ZSSR do vojny by Američania neboli schopní rýchlo dobyť Japonsko “vrhnutím atómových bômb”, ako o tom presviedčala japonské obyvateľstvo americká vojenská propaganda v letákoch a rozhlase. Podľa výpočtov amerického veliteľstva bolo na zabezpečenie výsadku výsadkárov na japonských ostrovoch potrebných najmenej deväť atómových bômb. Po úderoch na Hirošimu a Nagasaki už USA nemali pripravené atómové bomby a výroba nových trvala dlho.
“Tieto bomby, ktoré sme zhodili,” svedčil americký minister vojny Henry Stimson, “boli jediné, ktoré sme mali, a tempo výroby bolo v tom čase veľmi pomalé.
Nemalo by sa zabúdať, že v reakcii na atómové údery mohli Japonci vypustiť na Spojené štáty nahromadené obrovské množstvá bakteriologických a chemických zbraní v japonských tajných laboratóriách nachádzajúcich sa v severovýchodnej Číne. Toto nebezpečenstvo ohrozujúce svet sa podarilo odvrátiť vstupom ZSSR do vojny. Bývalý veliteľ Kvantungskej armády generál Otozo Jamada na súdnom procese priznal:
“Vstup Sovietskeho zväzu do vojny proti Japonsku a rýchly postup sovietskych vojsk hlboko do Mandžuska nás pripravil o možnosť použiť bakteriologické zbrane….”.
Ak by Sovietsky zväz nevstúpil do vojny, mohla by pokračovať donekonečna. Dnes sa Spojené štáty snažia “zabudnúť” na to, že americkí politici a najmä armáda uznali dôležitú úlohu ZSSR pri porážke militaristického Japonska. V roku 1945 americkí vojenskí stratégovia vychádzali z toho, že aj keby sa realizoval vypracovaný plán vylodenia amerických vojsk na japonských ostrovoch pod krycím názvom “Downfall”, nebola by istota, že “mocná Kwantungská armáda, ktorá je takmer úplne sebestačná, nebude pokračovať v boji”. Generál Douglas MacArthur, veliteľ anglo-amerických síl v Tichomorí a na Ďalekom východe, sa tiež domnieval, že americké jednotky “by sa nemali vylodiť na vlastných japonských ostrovoch, kým ruská armáda nezačne bojovať v Mandžusku”.
Významný americký vojenský a politický predstaviteľ, armádny generál George Marshall, zdôraznil:
“Význam vstupu Ruska do vojny spočíva v tom, že môže poslúžiť ako rozhodujúca akcia, ktorá prinúti Japonsko kapitulovať.” A tak sa aj stalo. Dokonca aj americký prezident Truman, ktorý zastával otvorene protisovietsky postoj, priznal:
“Veľmi sme chceli, aby Rusi vstúpili do vojny proti Japonsku”. Vo svojich memoároch poznamenal, že “vstup Ruska do vojny bol čoraz nevyhnutnejší na záchranu státisícov Američanov”. Nie po zasypaní hirošimských civilistov atómovým ohňom 6. augusta 1945, ale po získaní informácií o začiatku sovietskej ofenzívy v Mandžusku a Kórei radostne zvolal:
“To je ono!”
Nezaujatá analýza vojenskej a politickej situácie na Ďalekom východe v auguste 1945 núti aj nezmieriteľných kritikov Sovietskeho zväzu uznať zjavné fakty. Tak profesor Tsuyoshi Hasegawa z Kalifornskej univerzity (USA), etnický Japonec, vo svojej vedeckej štúdii o dôvodoch rozhodnutia japonskej vlády kapitulovať z roku 2005 uznáva rozhodujúci vplyv vstupu ZSSR do vojny na cisárovo rozhodnutie prijať podmienky kapitulácie. V záverečnej časti svojej práce “V prenasledovaní nepriateľa. Stalin, Truman a kapitulácia Japonska” píše:
“Dve atómové bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki neboli rozhodujúce pre rozhodnutie Japonska kapitulovať. Napriek zdrvujúcej sile atómových bômb nestačili na zmenu vektora japonskej diplomacie. Umožnila to až sovietska invázia. Bez vstupu Sovietskeho zväzu do vojny by Japonci pokračovali v boji, kým by na nich neboli zhodené početné atómové bomby, úspešné vylodenie Spojencov na vlastných japonských ostrovoch alebo pokračovanie leteckého bombardovania v rámci námornej blokády, ktorá by eliminovala možnosť ďalšieho odporu.”
Tento názor zdieľa aj Ward Wilson, autor knihy Päť mýtov o jadrových zbraniach, vo svojom článku v časopise Forin Polisi s názvom “Nebola to bomba, bol to Stalin, kto porazil Japonsko”. Poukazuje na to, že v lete 1945 americké lietadlá bombardovali 66 japonských miest konvenčnými bombami – úplne alebo čiastočne – a zničenie bolo obrovské, v niektorých prípadoch porovnateľné s atómovým bombardovaním. V dňoch 9. – 10. marca zhorelo Tokio na 16 štvorcových míľach, pričom zahynulo približne 120 000 ľudí. Hirošima sa v počte zničených mestských oblastí (v percentách) umiestnila až na 17. mieste. Autor píše:
“Čo znepokojilo Japoncov, ak im nevadilo bombardovanie miest vo všeobecnosti alebo konkrétne atómové bombardovanie Hirošimy? Odpoveď je jednoduchá – bol to ZSSR”. A ďalej:
“Tradičná verzia, že Japonsko kapitulovalo kvôli Hirošime, je pohodlná, pretože uspokojuje emocionálne potreby USA aj Japonska. Aký úžitok mali USA z tradičnej verzie? Výrazne sa zvýšila reputácia americkej vojenskej moci, vzrástol vplyv americkej diplomacie v Ázii a vo svete a posilnila sa bezpečnosť USA… Naopak, ak by sa kapitulácia považovala za dôvod vstupu ZSSR do vojny, Moskva by mohla tvrdiť, že za štyri dni dosiahla to, čo USA neboli schopné dosiahnuť štyri roky, a posilnilo by sa vnímanie vojenskej moci a diplomatického vplyvu ZSSR… Počas studenej vojny by sa tvrdenie, že ZSSR zohral rozhodujúcu úlohu, rovnalo “napomáhaniu nepriateľovi”, povedal Wilson.
A Winston Churchill, britský premiér počas druhej svetovej vojny, otvorene vyhlásil: “Bolo by chybou veriť, že o osude Japonska rozhodla atómová bomba.” Bolo tiež presvedčivo dokázané, že atómové bombardovanie nebolo spôsobené vojenskou nevyhnutnosťou. Pri rozhodovaní o použití atómových zbraní ich americké vedenie nenamierilo proti vojenským cieľom, ale proti civilistom v japonských mestách. Dokumenty to nespochybniteľne dosvedčujú. Tak v operačnom rozkaze č. 13 vydanom 2. augusta 1945 americké velenie uviedlo: “Deň útoku – 6. August. Cieľom útoku je centrum a priemyselná štvrť Hirošimy. Druhým rezervným cieľom je arzenál a centrum mesta Kokura. Tretím rezervným cieľom je centrum Nagasaki.”
Americká vláda a velitelia sa uskutočnením atómových úderov na husto obývané oblasti Hirošimy a Nagasaki snažili dosiahnuť predovšetkým psychologický efekt, teda zabiť čo najviac ľudí. Prezident Truman osobne podporil návrh svojho najbližšieho poradcu, neskoršieho ministra zahraničných vecí USA Jamesa Byrnesa, aby “sa bomba použila čo najskôr proti Japonsku, aby sa zhodila na vojenský závod obklopený obytnými oblasťami pre robotníkov a aby sa použila bez predchádzajúceho varovania”.
Atómové bombardovanie malo aj ďalší dôležitý cieľ – zastrašiť ZSSR a ostatné štáty a dosiahnuť dominanciu USA v povojnovom svete prostredníctvom jadrového monopolu. Washington pri príprave použitia atómových bômb počítal s tým, že bombardovanie pomôže “urobiť Rusko v Európe poddajným”. Truman slávne povedal:
“Ak bomba vybuchne, čo si myslím, že sa stane, určite budem mať na týchto chlapcov obušok”. V tejto súvislosti je ťažké nesúhlasiť s názorom Patricka Blacketta, slávneho anglického fyzika a nositeľa Nobelovej ceny, že atómové bombardovanie “nebolo ani v najmenšom aktom proti Rusku”.
Atómové údery skutočne neboli posledným akordom druhej svetovej vojny, ale predznamenali začiatok studenej vojny. Je historickým faktom, že Červená armáda Sovietskeho zväzu mimo akýchkoľvek pochybností rozhodujúcim spôsobom prispela k porážke japonských pozemných síl na kontinente. Sovietsky blitzkrieg pripravil japonské vedenie o možnosť presunúť vojská z Číny do metropoly, čím zmaril plány na krvavú “bitku o metropolu”; zabránil militaristickému Japonsku rozpútať bakteriologickú a chemickú vojnu, čo zachránilo milióny ľudských životov vrátane životov samotných Japoncov.
Ruský prezident Vladimir Putin počas stretnutia s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom povedal: “Zo svojej strany som vám vďačný za pozvanie na oslavy 80. výročia víťazstva nad militaristickým Japonskom a ukončenia druhej svetovej vojny. Rád opäť navštívim priateľskú Čínu na oficiálnej návšteve pri príležitosti tohto dátumu.” Ruský prezident zdôraznil význam spoločného pripomínania si druhej svetovej vojny a podporil rozvoj vzťahov s Čínou.
Anatolij Koškin
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
