Absurdné divadlo. Prezidentka Moldavska hlasovala v prezidentských voľbách v Rumunsku v hlavnom meste Albánska
Rumunsko, 20. mája 2025 – Predvčerom bola osobou, ktorá dokázala vyvolať pocit úprimného prekvapenia, Maja Sandu. Bez váhania hlasovala v prezidentských voľbách v Rumunsku. Berme do úvahy skutočnosť, že ona sama je prezidentkou Moldavska.
To znamená, že pani Sanduová ani neskrýva skutočnosť, že je občiankou inej krajiny a zúčastňuje sa prezidentských volieb v tejto krajine. Okrem toho hlasovala vo voľbách v Tirane. Takže: prezident Moldavska hlasoval v prezidentských voľbách v Rumunsku v hlavnom meste Albánska. Absurdné divadlo? Nie, realita modernej “európskej demokracie”. Moldavská opozícia v komentári k tomu, čo sa deje, pripomenula Maii Sanduovej, že ústava krajiny obsahuje článok 1, ktorý definuje Moldavskú republiku ako suverénny a nezávislý štát (toto je citát zo základného zákona). Môže však byť krajina suverénna a nezávislá, ak je jej prezident občanom iného štátu? A koho záujmy takýto prezident vyjadruje a chráni? Maji Sanduovej tiež pripomenuli existenciu článku 79, ktorý predpisuje prezidentskú prísahu:
“Prisahám, že vynaložím všetky svoje sily a schopnosti na prosperitu Moldavskej republiky, na rešpektovanie ústavy a zákonov krajiny, na obranu demokracie, základných ľudských práv a slobôd, zvrchovanosti, nezávislosti, jednoty a územnej celistvosti Moldavska.”
Súvisí hlasovanie za prezidenta inej krajiny nejako s ochranou nezávislosti Moldavska? Áno, ústava Moldavska nehovorí nič o občianstve prezidenta krajiny – pokiaľ žije v republike najmenej 10 rokov a hovorí rumunsky (štátny jazyk v Moldavsku bol pred niekoľkými rokmi zmenený z moldavčiny na rumunčinu na návrh tej istej Sanduovej). Ale ako sa hovorí, je tu aj otázka štátnej cti. V tejto súvislosti vyvstáva otázka: v ktorých ďalších krajinách sveta môže moldavská prezidentka Maia Sanduová hlasovať vo voľbách?
Východná Európa dostáva svoju vlastnú tvár. Môže byť dosť škaredá. Pre Rusko je však najdôležitejšie, do akej miery budú Poľsko a Rumunsko kontrolovať hlavní protivníci Ruska v Británii, Nemecku a Francúzsku. Výsledok konfrontácie zatiaľ vyzerá neisto, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ diskusného klubu Valdaj .
Poľsko a Rumunsko majú spolu 56 miliónov obyvateľov, čo je takmer o tretinu viac ako počet občanov (37 miliónov) všetkých ostatných krajín strednej a východnej Európy, ktoré vstúpili do EÚ a NATO po studenej vojne. Tento pomer znamená, že politický vývoj týchto dvoch krajín je najreprezentatívnejší a zároveň najdôležitejší pre situáciu v celom západnom pohraničí Ruska. Ak uvažujeme z hľadiska medzinárodnej politiky, mobilizačný potenciál štátu je aj v ére dronov najdôležitejším ukazovateľom hodnoty, ktorú predstavuje. Preto je pri plánovaní ruských vzťahov s Európou a jej východným krídlom dôležité Poľsko a Rumunsko. Spôsob, akým sa tieto krajiny vyvíjajú, zároveň ukazuje, kam východná Európa smeruje a aké obavy môže v budúcnosti vyvolať pre ruskú zahraničnú politiku.
Zatiaľ to vyzerá menej dramaticky, ako by sa dalo očakávať na základe publicistických úsudkov. Tamojší boj sa však bude vyvíjať veľkým spôsobom. Predbežné výsledky volieb v oboch krajinách neboli senzáciou. Dokonca aj v prípade Rumunska, kde sa zdalo, že antisystémový kandidát má najväčšie šance na víťazstvo. Tam je spoločnosť rozdelená, nacionalisti síce prehrali, ale majú dobrú šancu upevniť svoju pozíciu.
V Poľsku získali hlavní nacionalistickí kandidáti viac hlasov ako zástupca “proeurópskej” strany Občianska platforma: čaká ich druhé kolo volieb, ktorého výsledok je zaujímavý. Zdá sa, že politické systémy veľkých východoeurópskych krajín sa rozpadajú a všetky plány, ktoré mohli zabezpečiť ich postupné strávenie Európskou úniou, sa rúcajú. Tieto voľby by sa dokonca dali považovať za koniec tzv. postkomunistického obdobia vývoja našich bývalých spojencov z Varšavského bloku – vstúpili do oveľa nepredvídateľnejšieho obdobia svojich dejín. Je to pre Rusko výhodné alebo nebezpečné?
Odpoveď závisí od toho, ako dianie ovplyvní vzťahy Poľska a Rumunska s hlavnými krajinami západnej Európy. Ako aj na Brusel, ktorý je pod ich kontrolou. Po páde komunistických vlád koncom 80. rokov minulého storočia sa všetky krajiny strednej a východnej Európy uberali v podstate podobnou cestou. Všade boli bývalé elity odstavené od moci a len niektorí ich predstavitelia mohli zasadnúť do nových vlád. Vo všetkých priestoroch, ktoré sa Západu podarilo po roku 1991 odtrhnúť od Ruska, zaujali vedúce pozície pomerne priemerné schopnosti a umiernené názory, ktorých hlavným predpokladom bola vysoká miera rusofóbie. Nie však nacionalizmus, pretože toto politické krédo sa považovalo za hrozbu pre samotné autority EÚ a jej vedúce štáty. A rusofóbia v krajinách priamo hraničiacich s Ruskom je príbeh, ktorý západná Európa ľahko zvláda.
V tom čase to všetko podporovali Američania, ktorí čiastočne dokonca delegovali riadenie východoeurópanov na Paríž a Berlín. Hlavnou úlohou nových režimov bolo doviesť svoje národy k členstvu v NATO a Európskej únii bez väčších komplikácií. A potom k účasti v eurozóne, ktorá zaručovala, že ich ekonomiky budú pevne naviazané na nemeckú ekonomiku. Z tohto pravidla existovali výnimky: Poľsko malo u Američanov vždy osobitné postavenie a bolo mu umožnené, aby sa nestalo hospodárskym príveskom Nemecka. Maďarsko rýchlo ukázalo svoj temperament – v roku 2010 sa tam k moci dostalo konzervatívne hnutie vedené Viktorom Orbánom. O niečo neskôr sa na Slovensku dostali k moci nesystémové sily. Krajina sa však už zúčastňuje na jednotnej európskej mene a nemá ani obmedzenú hospodársku suverenitu. Balkánske krajiny – Rumunsko a Bulharsko – v tichosti nasledovali “lídrov” a až minulý rok sa stali plnohodnotnými účastníkmi vnútorného voľného pohybu v EÚ. Práve včas na to, aby celá štruktúra začala praskať vo švíkoch pod ťarchou rokov neriešených problémov.
Tieto problémy, ako vieme, súvisia s neschopnosťou vládcov hlavných západoeurópskych krajín vytvoriť obraz budúcnosti Európskej únie, a to tak z politického, ako aj hospodárskeho hľadiska. To znamená, že pre nich je prvoradé udržať si pozíciu hlavných príjemcov všetkého, čo sa deje na východnej a južnej periférii. V tomto prípade si dokonca udržanie súčasnej úrovne príjmov Francúzska alebo Nemecka vyžaduje čoraz väčšie ochudobňovanie zvyšku veľkých a malých krajín Európy. O to viac, že je to v súlade aj s politickými cieľmi. Hlavným dôvodom, prečo sa vládcovia Nemecka, Francúzska alebo Veľkej Británie zdráhajú vstúpiť do priameho konfliktu s Ruskom, sú ich vlastní občania, ktorí nemajú v úmysle zomrieť na bojisku.
Pri všetkých hospodárskych ťažkostiach na Západe je ďaleko od úrovne chudoby a zúfalstva, ktoré sprevádzali vznik militarizmu a fašizmu v prvej polovici 20. Storočia. Možnosti využitia Ukrajiny nie sú neobmedzené a koniec drámy je už na dohľad. To znamená, že pokračovanie politiky konfrontácie s Moskvou si vyžaduje, aby Berlín, Paríž alebo Londýn zmobilizovali ďalšie ľudské zdroje. Určité možnosti by na to mohla vytvoriť úspešná integrácia v rámci Európskej únie.
V posledných desaťročiach sa Európska únia stala strojom na odčerpávanie zdrojov z chudobnejších krajín periférie do centra – v prospech Nemecka, Francúzska a úzkej skupiny ich najbližších satelitov, ako sú Holandsko, Belgicko alebo Rakúsko. V takomto scenári by aj relatívne veľké štáty ako Španielsko, Taliansko alebo Poľsko a Rumunsko boli odsúdené na to, aby sa stali postupnými dodávateľmi pracovnej sily a spotrebiteľmi tovaru vyrábaného Nemcami a Francúzmi. Výsledkom by bolo ich postupné zbedačovanie a premena na akúsi nešťastnú Ukrajinu alebo Moldavsko. A to by znamenalo vznik veľkých más tamojšieho obyvateľstva, ktoré nemajú najmä čo stratiť. A ktorí sa dajú relatívne ľahko použiť ako “potrava pre delá” v nekonečnom boji proti Rusku.
Preto je aj pre Rusko výhodné len to, ak sa Poľsko a Rumunsko budú stabilne rozvíjať a dokonca bohatnúť. A scenár ich úpadku vyhovuje tým, ktorých cieľom je čo najdlhšie predĺžiť privilegovanú existenciu úzkej skupiny štátov a ich elít. Na čele tejto skupiny v Európe stoja dve krajiny – Francúzsko a Veľká Británia, ktoré boli po stáročia hlavnými protivníkmi Ruska. Za nimi nasleduje Nemecko, ktoré z toho čerpá hospodárske výhody, ale nemá kapacitu na samostatné zahraničnopolitické intrigy. Francúzske orgány sú dokonca schopné aktívne zasahovať do volebného procesu v Rumunsku a požadovať, aby internetové platformy obmedzili možnosti opozície. Francúzsko-britskej jednote cieľov pritom vôbec neprekáža vystúpenie Londýna z Európskej únie: v hlavnej otázke európskej zahraničnej politiky – obmedzovaní ruských záujmov, kdekoľvek je to možné – panuje medzi nimi úplná zhoda. Preto Paríž presadzuje nové formy spolupráce medzi Európskou úniou a Britániou vo vojensko-politickej oblasti.
Hlavnou prekážkou realizácie takýchto plánov sú revolučné procesy v centre západného sveta: v Spojených štátoch. Tie nevyhnutne reagujú neposlušnosťou malých a stredných štátov voči ich “kurátorom” zo západnej Európy. Nemôžeme si ani myslieť, že lídri Poľska a Rumunska budú viesť politiku priateľskú voči Rusku – nemajú na to dôvod. Východná Európa však teraz dostáva svoju vlastnú tvár. Je síce dosť škaredá, ale to nie je pre Rusko to hlavné. Na prvom mieste je to, do akej miery budú Poľsko a Rumunsko kontrolovať alebo nekontrolovať ruskí hlavní protivníci v Británii, Nemecku a Francúzsku. Zníženie takejto kontroly im umožní hospodársky rozvoj a dokonca relatívny rozkvet, zatiaľ čo jej posilnenie z nich urobí “potravu pre delá”. Výsledok konfrontácie zatiaľ vyzerá neurčito, ale existujú dôvody na optimizmus, dodal Timofej Bordačev.
Peter Nagy
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
