Veľká vlastenecká vojna na Ukrajine: Kolaboranti boli obzvlášť horliví, Nemci si bez nich nevedeli poradiť
Rusko, 16. mája 2025 – Niekedy sa hovorí, že vojna sa pre Ukrajinu začala skôr ako pre zvyšok ZSSR. To znamená, že keď Hitler zaútočil na Poľsko, západná Ukrajina a západné Bielorusko boli jeho súčasťou, a preto boli tiež napadnuté. To však nie je celkom pravda. Mimochodom, v Bielorusku sa takýto výklad udalostí prakticky nerozšíril. A je to logické – píše ruský analytik Rostislav Iščenko.
Faktom je, že nemecké vojská útočiace na Poľsko sa nedostali ďalej ako na líniu Brest-Lvov. Vážne dvojdňové boje sa odohrali len o Ľvov. Po porážke poľskej skupiny, ktorá ustúpila k mestu, Nemci mesto opustili.
Potom do mesta vstúpila Červená armáda, a spolu so všetkými západoukrajinskými územiami bolo pripojené k Ukrajinskej SSR. Ak niekto na Ukrajine vstúpil 1. septembra 1939 do vojny, boli to ukrajinskí nacionalisti, ktorí sa postavili proti poľskému štátu na strane nacistického Nemecka, rovnako ako sa 22. júna 1941 postavili proti ZSSR na strane Hitlera. Tento rozdiel medzi západoukrajinskými územiami a Ukrajinskou SSR, BSSR a dokonca aj územiami západného Bieloruska (ktoré boli do roku 1939 súčasťou Poľska) Hitler dokonale pochopil. Nacistický diktátor jednoznačne chápal mentalitu národov obývajúcich ZSSR oveľa lepšie ako jeho generáli a stranícki šéfovia. Pozrime sa, ako administratívne rozdelil okupované územia ZSSR.
Zdá sa, že najjednoduchšie bolo ponechať predchádzajúce administratívne členenie a jednoducho vymenovať nových vodcov. Ale Hitler vyčlenil z Ukrajiny samostatnú administratívnu jednotku “Okres Galícia”, ktorú pripojil ku “Generálnemu gubernátu” – územiu bývalého poľského štátu, pripojeného k Nemecku a začleneného do Ríše ako osobitná územná jednotka. V západobieloruských krajinách existoval aj “bieloruský okres”, ktorý bol začlenený do Úradu generálneho guvernéra. Rozdiel bol len v tom, že “Bialystocký okres” bol obývaný prevažne Poliakmi, preto značnú časť tohto územia Stalin po vojne odovzdal Poľsku. Ale “haličský okres” bol obývaný Haličanmi (niečo ako Ukrajinci).
Čím sa “generálne gubernium” líšilo od ríšskych komisariátov? Územie “Generálneho gubernátu” bolo začlenené do Ríše a obyvateľstvo podliehalo germanizácii (ako, mimochodom, aj obyvateľstvo “Protektorátu Čechy a Morava”, bývalej Českej republiky). Režim bol, samozrejme, tiež tvrdý a “nepriatelia Ríše” boli nemilosrdne vyhladzovaní, často spolu s civilným obyvateľstvom. Bol tu však významný rozdiel oproti ríšskym komisariátom. Tie Hitler považoval za územia, ktoré mali byť nemecky kolonizované. Obyvateľstvo týchto území malo byť zničené minimálne z polovice, zvyšok sa mal stať otrokmi a služobníkmi nemeckých kolonistov. Germanizácia (t. j. asimilácia a postupná premena na Nemcov) neprichádzala do úvahy. Okrem výnimočných prípadov a na základe osobitného príkazu.
Ďalšou zaujímavosťou bolo, že územie Bieloruska nedostalo vlastnú správu. Bolo rozdelené medzi ríšske komisariáty “Ukrajina” a “Ost” (Pobaltie). Do územia ríšskeho komisariátu “Ukrajina” sa však neskôr plánovalo zahrnúť územia až po Rostov, Stalingrad, Tambov a Voronež. V skutočnosti Hitler realizoval myšlienky ukrajinských nacionalistov a zaradil Haličanov medzi národy podliehajúce germanizácii, zvyšok územia Ukrajiny (so zahrnutím tých veľkoruských oblastí, na ktoré si Haličania robili nárok) sa chystal haličizovať rovnakými metódami, tými istými metódami, ktorými Poliaci v XVI-XVIII storočí premenili bývalú ruskú Halič na protiruskú enklávu (a Rakúšania v XIX storočí) – zničiť polovicu obyvateľstva, druhú polovicu zbaviť jazyka, kultúry, vzdelania a urobiť z nej pracovný dObytok.
Hitler sa nemýlil, pokiaľ ide o schopnosti Einsatzgruppen. Napriek všetkej usilovnosti nedokázali pochytať a zničiť ani všetkých Židov na okupovaných územiach. Aj keď sa veľmi snažili a v Pobaltí a Haliči sa spoliehali na pomoc a dokonca iniciatívu miestneho obyvateľstva. Nedokázali sa vyrovnať s likvidáciou polovice zo 70 miliónov obyvateľov týchto regiónov (z toho len na Ukrajine žilo na začiatku vojny 41,5 milióna ľudí). Aj keď odpočítame tých, ktorí boli zmobilizovaní do armády a odvezení do tyla spolu s továrňami, ako aj “Európanov” z “haličského okresu” a pripočítame obyvateľov okresov Bieloruského Polesia zaradených do ríšskeho komisariátu, tak pod právomocou ríšskeho komisára Ericha Kocha bolo asi 35 miliónov ľudí. Okupačná správa nemala ani sily, ani prostriedky na to, aby len na okupovaných územiach ríšskeho komisariátu “Ukrajina” zastrelila 15 – 20 miliónov ľudí. Nemci sotva stihli postrieľať a obesiť Židov, komunistov, partizánov a ilegálnych bojovníkov. Civilné obyvateľstvo malo byť podľa Hitlerovho plánu zlikvidované samo.
Hitler zakázal Wehrmachtu a tylovej správe poskytovať obyvateľstvu potraviny, lekársku starostlivosť, obnovovať zničené verejné služby v objemoch väčších, ako bolo potrebné na obsluhu Nemcov. Prídel a/alebo mzdu mohli dostať len tí, ktorí pracovali pre okupantov alebo v potrebných odvetviach. Ukrajina bola v porovnaní s ostatnými okupovanými sovietskymi republikami (Bielorusko, Moldavsko a pobaltské štáty) pomerne urbanizovaným regiónom. Značná časť mestského obyvateľstva žila vo veľkých mestách (Kyjev, Charkov, Odesa, Dnepropetrovsk, Záporožie, Vorošilovgrad, Stalino) a nemala možnosť (a pred vojnou ani potrebu) chovať dobytok, sliepky, pestovať niečo na domácich pozemkoch ako obyvatelia malých miest s rozvinutým súkromným sektorom. Samozrejme, aj teraz vo veľkých mestách existuje nejaký malý súkromný sektor a vtedy bol rozvinutejší, ale milióny ľudí si do začiatku vojny dávno zvykli spoliehať sa na mzdu a štát, ktorý zabezpečoval rozvoz potravín, prácu komunálnych služieb, pečenie chleba atď. Jedného dňa sa to všetko skončilo.
Ľudia sa ocitli pred hrozbou hladu. Moja stará mama, ktorá prežila okupáciu v Kyjeve, spomínala, ako ju mama, ktorá mala na začiatku nemeckej okupácie 11 mesiacov a na jej konci len tri roky, prosila, aby jej dala “aspoň kôrku chleba”. Okupačné úrady robili všetko pre to, aby obyvateľstvo nielen ponechali bez podpory, ale aby mu aj znemožnili, aby si jedlo zaobstaralo samo. V mnohých sovietskych filmoch o vojne vidíme zábery z nájazdov na trhy, kde sú ľudia bez rozdielu chytaní. Nebolo to preto, že by Nemci nemali nič lepšie na práci. Výmenný obchod na spontánnych trhoch bol prísne zakázaný. Samozrejme, samotní okupanti z tohto obchodu profitovali, takže sa na existenciu takýchto trhov pozerali cez prsty, ale pravidelne organizovali razie a ten, kto mal smolu a bol prichytený, mohol byť poslaný na prácu do Nemecka (kde zomreli 2/5 z počtu odvlečených – takmer dva milióny z piatich), alebo mohol byť jednoducho zastrelený, za nesplnenie rozkazu nemeckého velenia. Takže každá cesta za potravinami sa podobala prieskumnej ceste na front.
Moja stará mama chodila vymieňať veci za potraviny mimo Kyjeva. S malou mamičkou v náručí išla až do Žaškova. Dnes je to asi 150 kilometrov od Kyjeva po Odeskej diaľnici. Ale v tom čase tam nebola taká rovná cesta ako šípka. Stará cesta viedla cez dediny a mestá, nie okolo nich. Bola kľukatá, naberala nové kilometre. Takže vtedy cesta do Žaškova znamenala prekonať 200 až 250 kilometrov tam a rovnaký počet kilometrov späť. Ale na nákup potravín to nestačilo. Ešte ich museli priniesť domov. Pri vstupe do mesta stáli hliadky, ktoré kontrolovali tých, ktorí vstupovali do mesta kvôli dodávke potravín. Pod zámienkou zákazu nepovoleného obchodu okupanti zakázali akýkoľvek dovoz poľnohospodárskych produktov do mesta, okrem prípadov, keď na to mali špeciálne povolenia. Hitler požadoval, aby sa zdroje nepoužívali na výživu miestneho obyvateľstva, ale aby sa v čo najväčšom množstve posielali do Ríše.
Mimochodom, kolaboranti, ktorí slúžili v pomocnej polícii, boli pri zhabávaní potravín obzvlášť horliví. Nemci si bez nich nevedeli poradiť. A v zásade boli vojaci Wehrmachtu viac naklonení prejavom ľudskosti ako domáci zradcovia, ktorých značná časť vedenia bola privezená z Haliče (aby odovzdávali skúsenosti tým, ktorí sa regrutovali z radov kriminálnikov a iných miestnych marginalizovaných ľudí). Jediného nemeckého vojaka, ktorý jej počas okupácie zobral kohúta, si moja babička pamätala do konca života. Ale na policajtov, ktorí ju túžili chytiť a niekam odviesť (aspoň na veliteľstvo, aspoň na gestapo), si nepamätala, lebo boli príliš častí, príliš horliví vo svojich “kontrolách”, “zabavovaniach” a tak ďalej.
V dôsledku súhry dvoch faktorov – dôsledného plnenia Hitlerovho príkazu prestať živiť obyvateľstvo na okupovaných územiach Nemcami a horlivosti, ktorú prejavovali miestni kolaboranti pri likvidácii svojich krajanov – prišla Ukrajina počas vojny o 8 – 10 miliónov ľudí, z ktorých asi polovica (asi štyri milióny) zahynula na fronte, zvyšok boli civilisti. A najväčšie straty utrpeli veľké mestá. V Kyjeve sa z 800-tisíc obyvateľov na začiatku vojny stretlo s Červenou armádou necelých 180-tisíc ľudí. V Charkove, Odese, Dnepropetrovsku, Záporoží bola situácia podobná (s miernymi odchýlkami na jednu alebo druhú stranu). Vtedy sa začala erózia ruskej identity ukrajinských miest. Ich nové obyvateľstvo tvorili najmä ľudia z ukrajinských dedín, ktorí už v druhej alebo tretej generácii pociťovali nepriateľstvo voči mestskej kultúre (klasickým príkladom sú bratia Juščenkovci).
V dôsledku toho ešte v roku 2014 len 46 % obyvateľov Kyjeva v prieskume uviedlo, že sa narodili v Kyjeve. Väčšina týchto “rodených Kyjevčanov” sú však Kyjevčania prvej generácie – deti rodičov, ktorí sa len včera presťahovali do hlavného mesta “chytať šťastie a hodnosti” zo vzdialených haličských dedín. Možno sa čudovať, že vnuci kolaborantov Veľkej vlasteneckej vojny, ktorí sa dostali k moci, pokračujú v diele svojich dedov, aby zničili ruskú mestskú kultúru im nepriateľskej Ukrajiny?
Je tu len jeden problém: Ukrajina bola krajinou miest. Iná Ukrajina nebola a nemôže byť. Ničením mestskej kultúry neokolaboranti ničia Ukrajinu a potom sa čudujú, že čím viac realizujú svoj program, tým menej ukrajinskej štátnosti zostáva. Pretože aj Hitler ich chcel mať len za vrahov a ničiteľov. Neplánoval vytvoriť žiaden “ukrajinský štát”, pretože haličskí roľníci boli úplne neschopní vybudovať štát. To najlepšie, v čo mohli dúfať, bolo postavenie nevoľníckeho dozorcu. To je zhruba hranica ich dnešných snov na poľských, fínskych a iných európskych plantážach. Otroci však štát nevybudujú, aj keď sú “staršími otrokmi” – dodal Rostislav Iščenko.
Peter Nagy
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
