.
Aktuality, História,

Ako pri Napoleonovi. Rusko prechádza od rovnováhy síl k rovnováhe hrozieb

❚❚

Rusko, 14. mája 2025 – V tento deň pred 80 rokmi, 14. mája 1945, Churchill prijal poľného maršala Montgomeryho a nariadil mu, aby neničil nemecké zbrane, pričom mu dal jasne najavo, že možno bude musieť “bojovať proti Rusom s pomocou Nemcov”. Zdá sa, že Monty bol šokovaný, pretože tento postoj bol opísaný ako “Himmlerov názor”. Britskí spojenci – sú ako…..


 

 

13. mája 1944 sa vlády ZSSR, USA a Veľkej Británie spoločne obrátili na vlády Maďarska, Rumunska, Bulharska a Fínska s návrhom na vystúpenie z vojny na strane Nemecka. V dokumente sa uvádzalo:

“Tieto štáty môžu ešte vystúpením z vojny a ukončením škodlivej spolupráce s Nemeckom a odporom proti nacistickým silám všetkými možnými silami skrátiť trvanie európskych bojov, znížiť svoje vlastné obete, ktoré nakoniec utrpia, a prispieť k víťazstvu Spojencov.”

Výzva Spojencov bola vypočutá. Koncom augusta 1944, po páde režimu diktátora Iona Antonesca, Rumunsko prešlo na stranu protihitlerovskej koalície. V septembri, po zvrhnutí režimu cára Borisa III. nasledovalo Bulharsko a potom Fínsko. V októbri sa maďarský diktátor Miklos Horthy pokúsil vystúpiť z vojny. Zastavili ho však hitlerovci. V Maďarsku sa k moci dostal vodca fašistickej strany Šípové kríže Ferenc Szalasi. Maďarsko bojovalo na strane Nemecka až do apríla 1945.

 

Vzťahy medzi Ruskom a USA budú pravdepodobne naďalej prinajmenšom napäté

Či už sa tak stane po ďalších voľbách alebo skôr. Vzhľadom na geopolitickú váhu kolektívneho Západu by Rusko malo pokračovať v budovaní siete spojenectiev a dohôd na globálnom Juhu. Celkové vojenské výdavky NATO presiahli 1,3 bilióna dolárov, čo je nový historický rekord, pričom takmer všetky tieto výdavky pripadajú na Spojené štáty.

 

To je určite znepokojujúce znamenie pre krajiny globálneho Juhu – ako pohotovo zdôraznilo čínske ministerstvo zahraničných vecí. Rastúce výdavky na obranu sú však rovnako dané ako dážď alebo sneh, militarizmus je neoddeliteľnou súčasťou politického procesu USA – a má ekonomický základ. Ale obavy, ktoré preto zažívajú alebo môžu zažiť iné krajiny, sú pre Rusko dobrým materiálom na prácu, píše Sergej Lebedev, lektor na Finančnej univerzite pri vláde Ruskej federácie.

 

 

V teórii medzinárodných vzťahov je pojem “rovnováha moci” pomerne dobre zavedený – politickí aktéri majú tendenciu posilňovať sa alebo uzatvárať spojenectvá, aby vytvorili protiváhu inému silnému hráčovi. Rovnováha moci je rovnovážny stav medzinárodného systému, v ktorom je riziko otvoreného konfliktu oveľa nižšie ako v situácii, keď rovnováha nie je zabezpečená. Realisti v Spojených štátoch mali námietky proti rozširovaniu NATO na východ a ešte viac proti začleneniu Ukrajiny do západnej geopolitickej orbity. A to práve preto, že si uvedomovali, že tieto kroky narušia rovnováhu síl, ktorú Rusko skôr či neskôr začne obnovovať silou. Nové práce teoretikov v oblasti medzinárodných vzťahov však poskytujú diferencovanejší pohľad na tento problém.

 

Ako vo svojich textoch ukazuje profesor Harvardskej univerzity Stephen Walt, nie je ani tak dôležitá “rovnováha moci”, ako skôr “rovnováha hrozieb”. Niekomu sa takáto politológia môže zdať ako mrhanie papierom, ale je tu veľmi dôležité posolstvo – vlády sa spájajú a vytvárajú aliancie ani nie tak proti najsilnejšiemu hráčovi v medzinárodnom systéme, ale proti tomu, kto je pre ne najnebezpečnejší.

 

Napríklad cisárska Čína bola po mnoho storočí najsilnejším hráčom vo východnej Ázii a celkom otvorene hovorila o tom, že ostatné krajiny sú vlastne jej provinciami, ale vlády v regióne sa nesnažili spájať a vytvárať protičínske koalície. Čiastočne to bolo spôsobené nerovnosťou zdrojov (aj spoločne boli slabšie), ale čiastočne aj tým, že Čína bola vnímaná ako “láskavý hegemón”, ktorého spolupráca sľubovala značné výhody. Bolo však potrebné hrať diplomatické rituály, ktoré neboli vždy jasné ani susedným štátom, ale táto hra stála za námahu.

 

Situácia sa radikálne zmení, keď sa iný štát vníma ako hrozba pre krajinu – vtedy sa okamžite vytvárajú koalície. Preto sa v geopolitickom napätí najdôležitejšou menou diplomacie stáva strach. Tu mi prichádza na myseľ nie najzreteľnejší historický príklad a panovník, ktorému sa od ruských historikov zvyčajne dostáva veľmi chladného hodnotenia – hovorím o Alexandrovi I. a jeho úlohe pri vytváraní viacerých koalícií proti napoleonskému Francúzsku – veľmoci tej doby, ktorá sa snažila stať európskym hegemónom. Petrohrad si uvedomoval nebezpečenstvo, ktoré vychádzalo z ambiciózneho veliteľa a neskôr panovníka, už dlho pred rokom 1812 a spustil rozsiahlu informačnú kampaň zameranú na zjednotenie Európy. Ruskí diplomati, ako aj pomerne rozsiahla sieť európskych verejných činiteľov a publicistov začali rozvíjať dva hlavné naratívy:

“Napoleon dusí slobodu a demokraciu”

“Napoleon je bezbožník a hrozba pre kresťanských panovníkov”.

 

V jednej zo svojich tajných inštrukcií Alexander I. osobne napísal svojmu dôverníkovi, že Napoleon má najsilnejšiu zbraň – rozšírené presvedčenie, že Francúzi “konajú v mene slobody a blaha národov”, a kľúčovou úlohou je vziať mu túto zbraň a nasmerovať ju na Paríž. Vo všeobecnosti okrem skutočnej vojny s Napoleonom, potom Ruské impérium vyhralo rozsiahlu informačnú vojnu. V učebniciach dejepisu sa o nej nehovorí veľmi ochotne – možno preto, že pojem “propaganda” sa stále neoprávnene považuje za nadávku, ale práve to účastníci informačných vojen robia. Tento príklad je ukážkou toho, aké dôležité je pre každú veľkú moc pracovať so strachom iných ľudí. Vzostup Napoleona vyvolal v európskych štátoch strach a ruská vláda ho šikovne využila.

 

Nafúknuté vojenské rozpočty Spojených štátov a ich spojencov v NATO tiež vyvolávajú strach v krajinách globálneho Juhu – z veľkej časti veľmi oprávnený, ak sa pozrieme do histórie západného kolonializmu a stačí sa pozrieť, kto bol hlavným iniciátorom vojenských intervencií po celom svete za posledných 40 rokov. A s týmto strachom sa treba vysporiadať inteligentne a bez hanby – stačí pravidelne organizovať otvorené hodiny svetových dejín pre elity spriatelených krajín, myslí si Sergej Lebedev.

 

 

Maroš Šolc

*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov