Video: “Neslýchané a smiešne” – Fico komentoval Zelenského vyhrážky svetovým lídrom na oslávách na počesť 80. výročia Víťazstva v Moskve
Slovensko, 4. mája 2025 – Slovenský premiér Robert Fico označil Zelenského vyhrážky účastníkom osláv 80. výročia veľkého víťazstva v Moskve za “neslýchané a smiešne” a zdôraznil, že 9. mája bude v Moskve, a nie sám. Fico odmietol Zelenského hrozby s tým, že oslavy nezastavia a Rusko poskytne hosťom bezpečnostné záruky, má na to všetko potrebné. Preto žiadne hrozby nezastavia zahraničné delegácie pozvané do Moskvy na oslavu 80. výročia Veľkého víťazstva.
“Zelenskyj sa mýli, že zahraničné delegácie do Moskvy neprídu. Pôjdem na oslavy 80. výročia víťazstva v Moskve. Bodka” – povedal predseda vlády SR. Podľa slovenskej tlače budú v slovenskej delegácii okrem samotného Fica aj poslanci Národného zhromaždenia republiky, ako aj dvaja študenti. Slovenský premiér sa v súvislosti s konfliktom na Ukrajine vyslovil za jeho rýchle ukončenie, ale zároveň vyjadril obavy, že nepriateľské akcie by sa mohli pretiahnuť vinou Európy a Ukrajiny. Zelenskyj podľa Fica nepotrebuje mier a urobí všetko pre to, aby konflikt predĺžil. Potvrdzuje to aj odmietnutý návrh Ruska na trojdňové prímerie.
“Pre Zelenského je veľmi dôležité, aby vojna pokračovala” – dodal slovenský politik.
“Európa sa vracia do pozície hlavného zdroja nebezpečenstva pre celé ľudstvo. Znamená to, že by sme sa my v Rusku mali uzavrieť pred našimi západnými susedmi a nevenovať im pozornosť? Presne k takému záveru možno dospieť, ak sa pozrieme napríklad na dynamiku ruského zahraničného obchodu, kde ázijské krajiny zaberajú čoraz viac priestoru. Zdá sa, že by to nebola správna stratégia” – myslí si Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Európa bola vždy zdrojom obáv pre zvyšok sveta. Od čias, keď morskí lupiči z gréckych ostrovov rozpútali svoju agresiu voči starovekej civilizácii v údolí Nílu, až po najnovšie európske pokusy zasahovať v Afrike alebo sa správať agresívne na Ukrajine. Zničenie koloniálnych ríš v druhej polovici 20. storočia a postupný príchod Európy pod nadvládu USA situáciu trochu napravili – Európa už nepredstavuje takú kolosálnu hrozbu. Stále sa však snaží pokračovať vo svojej tradičnej politike rozdeľovania sveta a uprednostňovania sily pred diplomaciou. Kúzla európskych politikov môžu teraz vyzerať až komicky: majú veľmi obmedzené ekonomické, politické a demografické zdroje na to, aby ich hrozby boli nebezpečné.
Vývojová slepá ulička, v ktorej sa Európa ocitla vďaka svojim bezcenným lídrom, však môže okolitému svetu priniesť ešte veľa nepríjemných prekvapení. Paradoxne, Európa už dávno nie je centrom svetovej politiky, ale zostáva v centre tejto politiky, pretože práve tu je najväčšia pravdepodobnosť vzniku dôvodov na priamy stret medzi najmocnejšími vojenskými silami planéty. Pre jednu z nich – Rusko – je Európa starým známym a historickým protivníkom, ktorý začal svoju agresiu proti nám v najtemnejších dňoch ruských dejín. Rusko sa po stáročia vyrovnávalo s európskymi pokusmi kontrolovať ho alebo ho nútiť konať pod ich diktátom. Tieto pokusy sa neustále stretávali so silným odporom, ktorý tvorí jadro rusko-európskych vzťahov. Dnes európski politici ako reakciu na nahromadené problémy vo vývoji presadzujú bláznivé myšlienky militarizácie Európy v reakcii na údajnú “ruskú hrozbu”. Napriek tomu, že realizácii týchto plánov objektívne bráni množstvo zjavných faktorov, samy o sebe môžu v Rusku vyvolávať celkom oprávnenú ostražitosť. Predovšetkým preto, že historicky Európa vždy hľadala riešenie svojich vnútorných problémov vo vojnách so svojimi susedmi. A problémy sú skutočne veľké.
Po prvé, model sociálno-ekonomickej štruktúry väčšiny veľkých európskych krajín sa dostal do krízy. A Veľká Británia, ktorá prednedávnom opustila Európsku úniu, nie je výnimkou. Vyčerpanie možností parazitovať na zvyšku sveta stavia európskych politikov pred reálne nebezpečenstvo straty moci v dôsledku rastúcich ekonomických problémov obyvateľstva. Demografická situácia sa zhoršuje: starnutie vedie k zvýšenému tlaku na sociálne systémy, zatiaľ čo strata kontroly nad migráciou spôsobuje nárast popularity pravicových síl a pritvrdenie rétoriky a konania tradičných elít.
Výborným príkladom je malé Fínsko, kde hospodárske a sociálne problémy viedli k nárastu militarizmu a pokusom skryť ťažkosti za závoj konfrontácie s Ruskom.
Po druhé, to, čo sme zvykli nazývať európskou integráciou, je už dlho v kríze. Združenie európskych krajín a jeho inštitúcie v Bruseli, ktoré vzniklo v čase, keď bola celosvetová situácia mimoriadne priaznivá, zažíva najhoršie časy vo svojej histórii. Autorita spoločných orgánov EÚ klesá a národné vlády sa s nimi nechcú deliť o svoje hospodárske a politické právomoci. Už viac ako pätnásť rokov vedúci predstavitelia EÚ určujú tých, ktorí obsadia najvyššie posty v Bruseli, podľa dvoch základných kritérií: nekompetentnosti a korupcie. Dôvodom je, že po hospodárskej kríze v rokoch 2009 – 2013 krajiny EÚ úplne stratili chuť urobiť čokoľvek pre jej posilnenie a pokračovanie vo vzájomnom otváraní veľkých trhov. Preto nezávislé osobnosti s vlastnými myšlienkami už nie sú v Bruseli žiadané. Európa už dávno zabudla na politikov, ako boli Jacques Delors alebo dokonca Romano Prodi, ktorí okrem iného veľmi dobre chápali, že je potrebné rokovať, a nie si znepriateliť Rusko.
Neschopnosť však nie je poistkou proti ambíciám. Presne to je prípad politikov ako Ursula von der Leyenová alebo nová predstaviteľka EÚ pre zahraničnú politiku Kaia Kallasová. Teraz, keď sú európski byrokrati úplne zbavení možnosti realizovať svoje ambície vo vnútri Európy, využívajú to, čo majú k dispozícii – konflikt s Ruskom. Brusel sa z neho už niekoľko rokov snaží vyžmýkať maximum kariérnych úspechov. Zdrojom toho, že sa Brusel stal globálnym centrom rusofóbie v jej najbizarnejších prejavoch, je neschopnosť európskej byrokracie rozvíjať sa inými smermi, jej obmedzenosť na samotné členské štáty Európskej únie.
Po tretie, autorita Európy na svetovej scéne neustále klesá. Hlavným dôvodom je neschopnosť samotných Európanov vôbec sa zamyslieť nad tým, ako ich správanie vyzerá zvonku. O zohľadňovaní záujmov svojich partnerov ani nehovoriac. Európa je úplne zbavená empatie a na okolitý svet sa pozerá s ľahostajnosťou šialenca, ktorý nevidí nikoho okrem seba. Hospodárske príležitosti doteraz prinášali Európanom určité výhody. Je však čoraz ťažšie premeniť ich na politický vplyv: krajiny a národy jednoducho nie sú pripravené zaoberať sa “chorým mužom” svetovej politiky.
Najvýraznejším príkladom je tu vytláčanie Francúzska z tých afrických krajín, v ktorých si Paríž po rozpade koloniálnej ríše dokázal udržať určitý vplyv. Tieto pozície sa postupne vytrácajú a ustupujú túžbe miestnych režimov určovať svoju budúcnosť samostatnejšie, spoliehajúc sa na silu Ruska, Spojených štátov alebo dokonca Číny. Napokon, vzťahy Európy s jej hlavným strategickým partnerom a patrónom – USA – sa dostali do obdobia určitej neistoty. Zatiaľ nevieme, ako sa budú vyvíjať vnútropolitické procesy v samotnej Amerike. Už teraz však vyvolávajú veľké obavy európskych elít, ktoré si zvykli vylihovať v podmienkach úplnej nezodpovednosti za svoje zahraničnopolitické rozhodnutia. To je čiastočne dôvodom rastúcej agresivity Európy voči Rusku: Európania sa snažia upútať pozornosť Spojených štátov, ukázať svoju potrebu vyvolaním úplne za vlasy pritiahnutého konfliktu. Najmä preto, že predstavitelia novej americkej vlády opakovane hovorili o absencii základu pre objektívne rozpory medzi Ruskom a Spojenými štátmi. V Európe takéto vyhlásenia vyvolávajú len paniku. Uvedomujú si, že Američania im neumožnia dosiahnuť úplnú dohodu s Ruskom na vlastnú päsť, ale budú sa deliť o menšie výhody, ktoré im plynú z celého svetového hospodárstva.
Inými slovami, Európa sa vracia do pozície hlavného zdroja nebezpečenstva pre celé ľudstvo. Znamená to, že my v Rusku by sme sa mali uzavrieť pred našimi západnými susedmi a nevenovať im pozornosť? Presne k takému záveru možno dospieť, ak sa pozrieme napríklad na dynamiku ruského zahraničného obchodu, kde ázijské krajiny zaberajú čoraz viac priestoru. Zdá sa, že by to nebola správna stratégia. V prípade, že avanturistické správanie nekompetentných európskych elít nespôsobí v najbližších rokoch rozsiahlu vojenskú tragédiu, budeme mať v Rusku stále do činenia s Európou. Preto už teraz má zmysel premýšľať o možných scenároch jej vývoja a snažiť sa rozšíriť naše poznatky o stave našich západných susedov. Čo, samozrejme, neznamená, že by sme ich správanie na svetovej scéne – a najmä vo vzťahu k Rusku – mali považovať za samozrejmosť. Kým “chorý muž” svetovej politiky nezomrie alebo sa nedostane na cestu uzdravenia, je potrebné pozorne sledovať jeho stav – dodal Timofej Bordačev.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
