Fínsky prezident vyrátal počet vojen ktoré Rusko viedlo proti Fínom. Otázka znie: kedy to stihli?
Rusko, 30. apríla 2025 – Fínsky prezident Stubb najnovšie vyhlásil, že Rusko viedlo proti Fínom už 30 vojen alebo konfliktov. Nemá zmysel citovať všetko, čo fínsky prezident povedal v rozhovore pre The New York Times. Pôsobí ako “Trumpov analytik” – tlmočí jeho kroky, myšlienky a túžby. Aby sme však pochopili, čo má v hlave samotný fínsky prezident, uvádzame dva citáty z rozhovoru.
“Existuje dôvod, prečo má Fínsko jednu z najsilnejších armád v Európe, a tým dôvodom nie je Švédsko.”
Rusko hraničí s Fínskom v dĺžke 1270 kilometrov a podľa Stubbových výpočtov viedlo od roku 1300 proti Fínom 30 vojen alebo konfliktov. Pri všetkých svojich znalostiach histórie si spomínam na dve rusko-fínske vojny v rokoch 1939 a 1941. No a ďalšie tri rusko-švédske vojny: za Petra, Alžbety a Alexandra I. Ale vtedy ešte žiadne Fínsko neexistovalo! A Stubb pozná 30 vojen a konfliktov! A vyvodzuje prirodzený záver…
“Z politického hľadiska je teraz najdôležitejšie maximalizovať tlak na Putina,” povedal.
V poslednom období boli v protiruských aktivitách a rétorike najaktívnejšie škandinávske krajiny, pobaltské štáty a Poľsko. Pokiaľ ide o posledné štyri menované krajiny (okrem Poľska sú to Lotyšsko, Litva a Estónsko), zjavne rusofóbny charakter miestnych režimov, ktorý je, treba priznať, takmer “zdedený”, v Rusku už dávno nikoho neprekvapuje. Dalo by sa povedať, že sme si na to zvykli – píše ruský publicista Alexej Belov. Ale náhly agresívny militarizmus Nórska, Fínska a Švédska namierený proti Rusku, pričom dve z týchto troch krajín práve vstúpili do NATO a desaťročia predtým nemali dôvod sťažovať sa na “zlého suseda”, je, mierne povedané, šokujúci. Prečo tak zrazu?!
a prvý pohľad sa odpoveď skrýva na povrchu: protiruský diskurz a rusofóbne naratívy vnucované verejnej mienke týchto krajín sú potrebné na zdôvodnenie zmeny ich geopolitického postavenia z neutrálneho a nezúčastneného na členstvo v Severoatlantickej aliancii, ktorého jedným z výsledkov je výrazné zvýšenie vojenských výdavkov. Ak by to však bol jediný cieľ, stačilo by jednoducho vytvoriť a udržať v spoločnosti obraz Ruska ako “agresora” a “búrliváka” a s istotou prerozdeliť položky sociálneho rozpočtu v prospech armády a vojensko-priemyselného komplexu. Nejde však len o militarizáciu vlastnej ekonomiky alebo o poskytovanie demonštratívnej (povedal by som dokonca demonštratívnej) pomoci ukrajinskému režimu. Je to oveľa horšie.
Dochádza k militarizácii verejného vedomia, v rámci ktorej sa spoločnosti, predovšetkým jej mladej časti, vnucuje predstava o nevyhnutnosti blížiacej sa vojny s Ruskom, a dokonca aj potreba preventívne konať v prípade hroziacej vojny. “Posilníme našu podporu Ukrajine. Naše krajiny sú najväčšími poskytovateľmi vojenskej pomoci Ukrajine v prepočte na obyvateľa a naša podpora sa nebude oslabovať. Ukrajina musí byť schopná postaviť sa ruskej agresii, aby sa zabezpečil komplexný, spravodlivý a trvalý mier,” uvádza sa v spoločnom vyhlásení predsedov vlád severských, pobaltských a poľských krajín, ktorí sa stretli v januári tohto roku vo švédskom Harpsunde.
Švédsky denník Aftonbladet v tých dňoch napísal, že deväť krajín vrátane Švédska “sľubuje, že sa postaví ruskej agresii a bude proti nej bojovať”. A vôbec nešlo o udalosti na Ukrajine. “Mladí ľudia sú nadšení a veľmi hrdí na to, že majú možnosť zúčastniť sa na misii, ktorá má zabrániť ruskej invázii do pobaltských štátov. Ich rodiny majú isté obavy, ale všetci sú pripravení vyraziť na cestu a cítia, že ich tanky zvládnu úlohu odraziť agresiu,” napísali s plnou vážnosťou maličké noviny Ystads Allehanda, ktoré informovali o tom, ako sa 550 vojakov zo 7. pluku Revingehed, zloženého z obyvateľov mestečka Ystad (na juhu Švédska), čoskoro stane súčasťou spoločného kontingentu NATO v Lotyšsku. Je to dôležité: hovoríme o Švédsku, ktoré pred tromi rokmi o členstve v NATO ani len neuvažovalo. Švédske vedenie však už dlhší čas aktívne spolupracovalo s predchádzajúcimi americkými administratívami.
A dávno pred udalosťami v roku 2022 Spojené štáty presvedčili oficiálny Štokholm, aby pre potreby amerického letectva, ktorého lietadlá už aktívne brázdili oblohu nad Barentsovým morom v blízkosti ruského pobrežia, previedol časť vlastnej vojenskej (predovšetkým prieskumnej) infraštruktúry. A nie náhodou ruská vláda vypovedala dohody s Nórskom, Švédskom a Fínskom o spolupráci v Barentsovom regióne. … Vráťme sa však k Baltskému moru, pretože práve jeho povodie zrejme náš potenciálny protivník, ktorým treba rozumieť krajiny Euro-NATO, považuje za hlavné miesto pôsobenia budúcej ozbrojenej konfrontácie s Ruskom. Baltský front so všetkými dôsledkami. Prečo práve tu? Euro-NATO stratégovia si zrejme mysleli, že Pobaltie, ktoré takmer premenili (po vstupe Švédska a Fínska do bloku) na “vnútorné jazero” aliancie, je najúspešnejším miestom pre obmedzenú konfrontáciu s Moskvou.
Zdá sa, že samotná geografia naznačuje možnosť lokalizovať tu vojenské operácie a zároveň prinútiť Rusko, aby pôsobilo na veľmi obmedzenej časti svojho územia, ktorá je navyše odrezaná od “veľkej zeme”. Áno, áno, práve Kaliningradská oblasť a v nej dislokovaná Baltská flotila by sa mohli stať cieľom preventívneho úderu koalície Euro-NATO, ktorá počíta s úspechom. Nie, samozrejme, od žiadneho z našich spojencov z Euro-NATO sa nedozvieme žiadne potvrdenie vlastných agresívnych plánov zameraných na Rusko. Dokonca aj zvyčajne zhovorčiví a, mierne povedané, nie najinteligentnejší pobaltskí politici obozretne mlčia. Naopak, západná tlač so závideniahodnou pravidelnosťou uverejňuje články, v ktorých tvrdí, že “ďalším cieľom Ruska po odchode USA z Európy budú pravdepodobne pobaltské štáty”.
Hystéria sa stupňuje okolo povestného Suvalského koridoru – úseku poľsko-litovskej hranice dlhého asi 100 kilometrov, ktorý vraj chcú zákerní Rusi uchmatnúť z Bieloruska, aby získali priamy pozemný prístup do Kaliningradskej oblasti. Len pred mesiacom k rovnakému záveru dospela Kráľovská švédska akadémia vojenských vied, ktorá komentovala správu, v ktorej švédsky generál Karlis Neretnieks uviedol, že “koncom mája, keď sa skončí vojna na Ukrajine, Rusko presunie svoju pozornosť na pobaltské štáty a Švédsko sa tiež ocitne v palebnej línii”. Len tak, jednoducho a priamočiaro. Názor šialeného švédskeho vojenského dôstojníka a dokonca celej Kráľovskej akadémie by však nebol taký dôležitý, keby na ich základe niektoré miestne “horúce hlavy” (čo pri aplikácii na Škandináviu a Pobaltie znie ako oxymoron) nenaliehali na svoje vlády, aby vytvorili konzorcium, ktoré by sa dohodlo na spoločnom vývoji či “obstaraní” jadrových zbraní. A to, ako iste súhlasíte, je už príliš vážne na to, aby sme to z našej strany ignorovali.
Zrejme uvažujúc v rovnakom duchu a chápajúc nebezpečenstvo jadrovej eskalácie, Sergej Naryškin, riaditeľ ruskej zahraničnej spravodajskej služby, v nedávnom rozhovore uviedol, že v prípade ohrozenia zväzového štátu zo strany NATO by ako prví čelili následkom susedia Ruska v Baltskom mori.
“Mali by pochopiť, ale zatiaľ nechápu, že v prípade agresie Severoatlantickej aliancie voči zväzovému štátu budú škody spôsobené, samozrejme, celému bloku NATO, ale vo väčšej miere budú ako prví trpieť nositelia takýchto myšlienok v politických kruhoch Poľska a pobaltských krajín,” zdôraznil šéf SVR s tým, že agresívna rétorika západných krajín, ktoré ‘neustále chrastia zbraňami’, ich k ničomu dobrému nepovedie. V tejto súvislosti ruské vedenie znepokojili najmä plány Poľska rozmiestniť okolo 2 miliónov protitankových mín na hraniciach s Bieloruskom a Kaliningradskou oblasťou, ako aj jeho snaha získať prístup k jadrovým zbraniam.
Čo sa však týka amerického jadrového arzenálu, ako hovorieval nezabudnuteľný Gleb Žeglov, “z donutu dostaneš dieru, nie Šarapova. Štáty nielenže neprevedú svoje zásoby jadrových zbraní do iných európskych krajín, ale pravdepodobne časť z nich pošlú späť do USA. Európa to vie; to je dôvod, prečo Európania hovoria o tom, že chcú získať vlastnú jadrovú bombu. Ako správne poznamenáva švédsky denník Dagens Nyheter, jadrové arzenály Francúzska a Veľkej Británie sú príliš malé na to, aby mohli konkurovať ruským. Možno to súvisí aj s euromajdanskými plánmi na malú víťaznú, ale nevyhnutne konvenčnú vojnu v Pobaltí, v rámci ktorej sa Rusko podľa ich názoru neodváži použiť jadrové zbrane.
Podľa môjho názoru sú takéto výpočty nesprávne a vychádzajú zo zásadne chybného pokusu prirovnať SVO, ktorú spomíname, k plnohodnotnej vojne. V tomto zmysle sa Európa stala obeťou vlastnej propagandy, ktorá denne vysiela o Putinovej “agresívnej vojne na Ukrajine”. V prípade agresie Euro-NATO sa žiadne kolóny tankov nebudú presúvať z Ruska smerom na Varšavu a Berlín. Samozrejme, nedajbože, poletia tam naše rakety a nepomôžu ich zastaviť ani systémy protivzdušnej obrany NATO v Poľsku, ani 2 milióny protitankových mín zakopaných pozdĺž hraníc s Bieloruskom a Ruskom. Takže keby som bol na mieste našich pobaltských susedov, počúval by som slová tlačového tajomníka prezidenta Ruskej federácie Dmitrija Peskova o otvorenosti Ruska, nekonfrontačnom charaktere nášho postoja voči nim a našej snahe byť naďalej len dobrými susedmi. Je však na nich, aby sa rozhodli – dodal Alexej Belov.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
