Prvý maďarský pápež by bola významná pomoc pre politiku Viktora Orbána
Mnohí poznajú tento obraz: čierny alebo biely dym sa valí z komína nad Sixtínskou kaplnkou vo Vatikáne. Čierny – pápež nebol zvolený. Biely – “Habemus papam!” (Máme pápeža). Odchod pápeža Františka je vážnou skúškou pre Vatikán a celý katolícky svet. Kto bude ďalším “pontifikom”? A bude rímskokatolícka cirkev schopná prekonať krízu, do ktorej ju zahnala liberálna loby?
Videli ste film “Konkláve”, ktorý bol nominovaný na Oscara 2025 v ôsmich kategóriách a získal Oscara za najlepší adaptovaný scenár? Ak nie, určite si ho pozrite. Najmä ak ste zvedaví na nadchádzajúcu voľbu nového pápeža. Zápletka je silná a veľmi inteligentná, hoci sa nezaobíde bez liberálneho “rodového príbehu” (bez neho Oscara nezískate). Pedantní znalci vatikánskeho protokolu si však už našli niečo, na čom si môžu zgustnúť. Ale to sú len pikošky.
Vo všeobecnosti to v blízkej budúcnosti vo Vatikáne bude vyzerať takto: po odprevadení odchádzajúceho pápeža Františka začne konkláve svoju prácu. Kolégium kardinálov vyberie nového “biskupa Ríma, vikára Krista, nástupcu kniežaťa apoštolov, najvyššieho veľkňaza univerzálnej Cirkvi, veľkého pontifika, patriarchu Západu, prímasa Talianska, arcibiskupa a metropolitu rímskej provincie, suveréna mestského štátu Vatikán, služobníka služobníkov Božích”. Presne takto znie oficiálny titul pápeža.
Predchádzajúce konkláve
Posledné konkláve sa konalo relatívne nedávno: pred 12 rokmi, v marci 2013. Prvýkrát po šiestich storočiach nie po smrti predchádzajúceho pápeža, ale po jeho abdikácii. Benedikt XVI, ktorý zomrel v posledný deň roku 2022, bol v tom čase ešte nažive, no napriek tomu sa z veľmi nejasných dôvodov podujal na tento od neskorého stredoveku bezprecedentný akt. O abdikácii Benedikta XVI. existuje mnoho konšpiračných teórií, ale väčšina z nich sa obmedzuje na jednu vec. Predposledný pápež bol “príliš” konzervatívny a hlboko veriaci, a preto sa nemohol zmieriť s ľavicovo-liberálnou mafiou, ktorá ovládla kľúčové vatikánske štruktúry a otvorene kryla početné úchylky v sutanách. Pápež Benedikt začal túto mafiu “odstraňovať”, pričom tak nerobil revolučne, ale, ako povedali samotní katolícki publicisti, “pomaly, systematicky a potichu”. Tak bolo odvolaných viacero vysokopostavených sodomitov vrátane bývalého washingtonského kardinála Theodora McCarricka. Ten podľa priznania v posmrtne vydaných memoároch ďalšieho “sodomského lobistu”, bývalého prímasa Belgicka kardinála Godfrieda Danneelsa, v skutočnosti tejto mafii šéfoval. A práve táto mafia vyniesla v roku 2013 na pápežský stolec predstaviteľa jezuitského rádu Jorgeho Maria Bergoglia, známejšieho ako pápež František.
O mŕtvych buď dobre, alebo nič… okrem pravdy
Analyzovať činnosť zosnulého pápeža je ťažká a nevďačná úloha, a hlavne dlhá. Preto sa obmedzíme na stručné zhrnutie. Pápež František doviedol Rímskokatolícku cirkev, ktorá sa už aj tak zmietala v herézach, vnútorných konfliktoch (vrátane finančných) a už spomínaných zvrátenostiach, do ešte hlbšej krízy. V skutočnosti sa všetky jeho aktivity zredukovali na súhlas so západným liberálno globalistickým systémom. Samozrejme, s ľahkou moralizujúcou kritikou, ale vo všeobecnosti v plnom súlade s jeho agendou v kľúčových otázkach: migračná politika, “gender” ideológia a podobne. Bývalá hlava Vatikánu mala rada okázalé teatrálne gestá, či už išlo o verejné umývanie a bozkávanie nôh nelegálnych migrantov, ospravedlňovanie sa sexuálnym menšinám alebo pózovanie s klaunským nosom pred obdivovateľmi. Ale len na prvý pohľad vyzeral pán Bergoglio ako nejaký podivínsky “Stepaška”, neškodný čudák. V skutočnosti to bol prefíkaný politik. V hodnotových otázkach bol skutočným liberálom, ale ako hlavný vatikánsky manažér bol veľmi rigidný až totalitný. Nie je náhoda, že počas 12 rokov svojho pontifikátu vymenoval asi 110 kardinálov-voliteľov (celkový počet kardinálov k 1. marcu 2025 bol 137). Samozrejme, nie všetci z nich patria k spomínanej mafii, ale faktom zostáva, že nasledujúce konkláve sa bude konať “v tieni Františka”. No a nemožno nespomenúť, že najtotalitnejší z odchádzajúcich “pontifikov” patril ku katolíckym tradicionalistom. Dokonca až do takej miery, že v rozpore s rozhodnutím Benedikta XVI. ich ostro obmedzil v možnosti slúžiť tradičnú latinskú omšu (reformovanú počas liberálneho modernistického Druhého vatikánskeho koncilu v rokoch 1962 – 1965). Na tomto koncile liberálni modernisti presadili množstvo teologických a liturgických reforiem absolútne totalitným spôsobom, a to na veľké zdesenie tradicionalistov, ktorí boli v menšine. Niektorí tradicionalistickí katolíci dokonca odmietali považovať Bergoglia za legitímneho pápeža a niekedy ho označovali za “antipápeža”. Ale aj umiernenejší konzervatívni kritici sa k tejto postave vyjadrovali veľmi ostro.
Ešte v roku 2020 Werner Bösiger, spovedník rímskokatolíckej komunity v Minsku tradičného latinského obradu, priamo pokarhal pápeža Františka, keď sa vyslovil za občiansku legalizáciu “zväzkov osôb rovnakého pohlavia”: Takéto slová môže vysloviť len zradca. Takého pápeža nám zjavne podstrčila homosexuálna mafia, ktorá existuje vo Vatikáne. A dôkazom je aj to, že pápež František dlho kryl a obhajoval bývalého amerického kardinála Theodora McCarricka, obvineného z pedofílie…
Samozrejme, nie sme za upaľovanie homosexuálov na hranici, ale sme presvedčení, že štát je povinný zabrániť ich propagande. A to bolo povedané ešte pred decembrom 2023, keď pápež František v encyklike Fiducia supplicans schválil doktrínu, ktorá umožňuje katolíckym kňazom požehnávať ľudí v zväzkoch rovnakého pohlavia. Vo všeobecnosti však platí, ako sa hovorí: De mortuis aut bene, aut nihil (“O mŕtvych buď dobre, alebo nič”). S jednou výnimkou: Nisi verum. Nechajme teda na katolíkoch, aby pochovávali svojich mŕtvych. A špekulujme, ako a kto môže viesť Vatikán vo veľmi blízkej budúcnosti.
“Habemus papam!” Kedy sa z vatikánskeho komína začne dymiť?
Mnohí ľudia poznajú tento obraz: z komína nad Sixtínskou kaplnkou vo Vatikáne sa valí čierny alebo biely dym. Čierny – pápež nebol zvolený. Biely – “Habemus papam!” (“Máme pápeža!”). Postup voľby je spletitý. Voľby sa konajú dvakrát denne neverejným hlasovaním (v prvý deň sa hlasuje len raz). Na zvolenie pápeža je potrebná kvalifikovaná väčšina: dve tretiny hlasov kardinálov-voličov plus jeden hlas. Všetko sa to odohráva v miestnosti izolovanej od vonkajšieho sveta, ktorá sa otvorí až po zvolení pápeža. Požiadavky na kandidátov sú formálne minimálne. Musí to byť muž katolík. Dokonca nemusí byť nevyhnutne v duchovnej službe (hoci v skutočnosti sa už mnoho storočí volia spomedzi samotných kardinálov-voliteľov). To znamená, že pre samotných voliteľov je stanovená veková hranica 80 rokov. V katolíckom svete sa už dávno ustálil pojem “papabile”: od neskorého stredoveku sa tak označovali kardináli, ktorí mali najväčšie šance stať sa budúcim pápežom. V histórii Vatikánu sa vyskytlo mnoho prípadov, keď bol zvolený pápež z radov nie papabilov. Medzi vatikanológmi dokonca existuje príslovie: “Kto do konkláve vstupuje ako pápež, odchádza z neho ako kardinál”.
Inými slovami, netreba byť príliš sebavedomý. Konkláve nie je stávková kancelária na gladiátorské zápasy alebo dostihová dráha. Stávky, samozrejme, možno uzatvárať, ale o výsledku rozhoduje mnoho faktorov, ktoré sú skryté aj pred najznalejšími odborníkmi. Čiastočne možno aj konšpirácie. Ale to vám aj tak nikto spoľahlivo neodhalí. Nebudeme teda veštiť z kávovej usadeniny, ale jednoducho predstavíme niekoľko portrétov najznámejších papabílov. Podľa najrozšírenejšieho odhadu v katolíckej publicistike ich je dnes asi 20 – 25. Tento počet, podobne ako zloženie samotných papabílov, sa však neustále mení. V auguste 2020 tak známy rímskokatolícky novinár Edward Pentin vydal knihu “Budúci pápež: Hlavní kardinálski kandidáti”. V nej uviedol 19 kardinálov, ktorí by mohli nastúpiť po pápežovi Františkovi. Ani nie o päť rokov neskôr však z tohto zoznamu zostalo len 9 alebo 10 papabilov. Samozrejme, bolo by možné pokúsiť sa zostaviť užší okruh najpravdepodobnejších “pápežských kandidátov”. Top 10 alebo dokonca top 5 papabílov. My sa však zameriame na desať najznámejších z nich.
Neomodernisti a konzervatívci. Čo nás čaká v nadchádzajúcom konkláve?
Lars Anders Arborelius (narodený v roku 1949).
Prvý švédsky kardinál, karmelitán a člen Rádu Božieho hrobu v Jeruzaleme, štokholmský biskup od 17. novembra 1998. Vzácny príklad luteránskeho protestanta, ktorý nielenže konvertoval na katolicizmus, ale vystúpil tak vysoko na vatikánskom kariérnom rebríčku. Kardinálom sa stal v roku 2017 ako jeden z chránencov pápeža Františka. Jeho názory sú veľmi liberálne. Hoci sám kardinál Arborelius je proti ženskému kňazstvu, udržiava priateľské vzťahy s luteránskou “biskupkou” (alebo “biskupom”) Karin Johannessonovou. Opakovane sa tiež prejavil ako zástanca uľahčenia získavania povolení na pobyt vo Švédsku pre migrantov. Zároveň ho nemožno označiť za blízkeho spomínanej “homosexuálnej mafii”, keďže kardinál Arborelius je v rodových otázkach skôr konzervatívny. Napriek tomu je kardinál Arborelius vo vzťahu k tradicionalistickým katolíkom veľmi totalitný (rovnako ako pápež František, ktorý ho povýšil). Napríklad zakázal niektorým farnostiam, ktoré predtým slúžili tradičnú latinskú omšu každý týždeň, ako to povolil pápež Benedikt XVI. V dôsledku toho sa od neho odtrhlo množstvo tradicionalistických kňazov, ktorí ho poslúchali.
Mario Grech (narodený v roku 1957).
Maltský kardinál od roku 2020 (chránenec pápeža Františka), ktorý zastáva aj vysokú vatikánsku funkciu generálneho sekretára Biskupskej synody (vedúci vatikánskeho sekretariátu zodpovedného za vedenie vatikánskych synod). Hoci nie všetci vatikanológovia ho zaraďujú medzi papabilov. Z ideologického a hodnotového hľadiska je kardinál Grech typickým prezliekačom kabátov. Za pápeža Benedikta XVI. bol konzervatívny, za pápeža Františka sa stal liberálnym, dokonca až do takej miery, že schválil požehnanie civilných zväzkov osôb rovnakého pohlavia (spor o nich kardinál Grech označil za “búrku v pohári vody”) a svätenie diakoniek. Kardinál Grech nie je ohnivým charizmatickým vodcom, ale ako vysokopostavený vatikánsky úradník je veľmi efektívny.
Matteo Maria Zuppi (nar. 1955).
Taliansky kardinál od roku 2019. Predseda Talianskej biskupskej konferencie od 24. mája 2022. Nielen chránenec pápeža Františka, ale aj jedna z jeho najprístupnejších a najdôveryhodnejších postáv, a to aj v politických otázkach. Rytier Ukrajinského rádu za zásluhy II. stupňa (28. decembra 2023) “za výzkumný osobný prínos k posilneniu medzištátnej spolupráce, podporu štátnej suverenity a územnej celistvosti Ukrajiny, popularizáciu ukrajinského štátu vo svete”, kardinál Zuppi navštívil Moskvu ako “mierotvorca” v “ukrajinskej” otázke. Ultraliberál a otvorený lobista za zvrhlíkov. V júni 2022 konzervatívni katolíci obvinili kardinála Zuppiho, že kryje “požehnanie homosexuálnych párov” liberálnymi katolíckymi klerikmi, ktorí mu podliehajú. Tento kardinál sám pred niekoľkými rokmi v jednom zo svojich textov výslovne napísal o potrebe “nového pastoračného postoja” k perverzným osobám, “o ktorý sa musíme usilovať spolu s našimi LGBT bratmi a sestrami”, aby sa “LGBT katolíci cítili v Rímskokatolíckej cirkvi ako doma”.
Gerhard Ludwig Müller (nar. 1947).
Nemecký kardinál od roku 2014. Hoci ho pápež František formálne vymenoval za kardinála, za svoju kariéru vďačí skôr pápežovi Benediktovi XVI, s ktorým ho spájalo osobné priateľstvo. Je významným katolíckym teológom, autorom viac ako 400 diel z oblasti dogmatickej teológie, biblistiky a katolíckej pastorácie. Na rozdiel od väčšiny nemeckých biskupov je kardinál Müller konzervatívec, hoci sa tak nerád prezentuje. Opakovane kritizoval pápeža Františka za jeho štýl vedenia a personálnu politiku. V novembri 2023 pápeža priamo obvinil z herézy, hoci poznamenal, že je stále pápežom, keďže nie je formálne odsúdený rímskokatolíckou cirkvou (čo je vlastne nemožné, keďže na jej čele stojí sám pápež). V roku 2024 tiež kardinál Müller vyzval na exkomunikáciu bývalého amerického prezidenta Joea Bidena z rímskokatolíckej cirkvi za podporu potratov a eutanázie. Nie všetci vatikanológovia uznávajú kardinála Müllera ako papabila, ale jeho autorita medzi tradicionalistickými katolíkmi je dostatočne vysoká, takže nemožno vylúčiť, že tento hierarcha bude na konkláve nominovaný.
Pietro Parolin (nar. 1955).
Taliansky kardinál a vysokopostavený vatikánsky úradník. Podsekretár pre vzťahy so štátmi (tretí najdôležitejší post vo vatikánskej diplomatickej službe) v rokoch 2002 – 2009. Štátny sekretár Svätej stolice od 15. októbra 2013 (najvyšší administratívny úradník Vatikánu). Dlhé roky bol de facto predsedom vlády pod vedením pápeža Františka. Na jednej strane jeho najbližší spolupracovník a prakticky “Bergogliov tieň”. Na druhej strane typický diplomat, ktorý sa vo verejných vyhláseniach vždy vyhýbal extrémom, a preto nie je považovaný za takého radikálneho liberála ako odchádzajúci “pontifik”. Poznamenávajú to poprední vatikanológovia, tvorcovia webovej stránky “Správy kardinálskeho kolégia”: Ako muž, ktorý sa snaží byť bližšie k chudobným a má podobné cirkevné a politické názory ako František, je považovaný za prirodzeného nástupcu súčasného pápeža, ak kardináli-voliči chcú vidieť niekoho, kto bude pokračovať v radikálnych reformách Františka pokojnejším, jemnejším a diplomatickejším spôsobom.
Robert Sarah (nar. 1945)
Guinejský kardinál od roku 2010. Chránenec pápeža Benedikta XVI. Jeden z najvýznamnejších černošských kardinálov (spolu s kardinálom Petrom Kodwo Appiahom Tarksonom, nar. 1948, z Ghanskej republiky a kardinálom Fridolinom Ambongo Bezungu, nar. 1960, z Konžskej republiky, ktorí majú tiež šancu kandidovať na konkláve). Kardinál Sarah bol v rokoch 2014 – 2021 vedúcim Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktorá dohliada na katolícky liturgický život. Predtým pôsobil ako sekretár Kongregácie pre evanjelizáciu národov za pápeža Jána Pavla II. a ako predseda Pápežskej rady Cor Unum za pápeža Benedikta XVI, ktorá poskytuje pomoc ľuďom v núdzi a obetiam prírodných katastrof. Najkonzervatívnejší zo všetkých papabílov. Silný zástanca obhajoby tradičného kresťanského učenia o sexuálnej morálke a práva na život (proti potratom). Ostrý kritik neregulovanej migrácie a islamizmu, ku ktorým prirovnal “gender” ideológiu (ako dve najväčšie nebezpečenstvá súčasného sveta):
Lepšie je pomôcť ľuďom, aby sa im darilo v ich vlastnej kultúre, než ich podporovať, aby prišli do Európy v úplnom úpadku. Falošná exegéza – používanie Božieho slova na podporu migrácie. Západné ideológie homosexuality a potratov a islamistický fanatizmus možno považovať takmer za dve apokalyptické beštie.
Kardinál Sarah sympatizuje s tradicionalistickými katolíkmi a s úctou hovorí o ich práve sláviť predreformnú latinskú omšu. Jedinou vážnou nevýhodou tohto papabila vôbec nie je farba jeho pleti (z moderného hľadiska je to skôr plus), ale jeho vek, blížiaci sa k osemdesiatke.
Luis Antonio Gokim Tagle (nar. 1957).
Filipínsky kardinál. Do kardinálskej hodnosti ho povýšil pápež Benedikt XVI. v roku 2012. Napriek tomu sa o ňom často hovorí ako o “ázijskom Františkovi”. Kardinál Tagle je spolupredsedom Dikastéria pre evanjelizáciu (formálnym šéfom je samotný pápež) a jedným z najliberálnejších pápežov. Hoci nie je radikálny, vo svojich výrokoch je dosť nejednoznačný. Citát z webovej stránky “Správy kardinálskeho kolégia”:
Nebojí sa zdieľať svoje emócie a sentiment na verejnosti, dokonca sa zdá, že to robí rád, často ukazuje svoju hravú stránku, napríklad tancom s mladými ľuďmi alebo jednoduchým a ležérnym slúžením omše. Napriek tomu je Tagle známy ako bystrý vyjednávač a politické taktiky používa sofistikovane. Jeho jezuitská výchova na Filipínach a postgraduálne štúdium v Spojených štátoch <… >, ako aj jeho väzby na “bolonskú školu” ho pevne zaraďujú do tábora tých, ktorí zastávajú progresívnu ekleziologickú víziu – hoci on sám sa takýmto nálepkám radšej vyhýba. Kardinál Tagle nevyjadril jasný postoj k úchylkám. Medzi sodomitmi má však pozitívnu povesť, pretože sa vyjadril proti “ostrým slovám” o LGBT ľuďoch. Taktiež, hoci otvorene nevystupuje proti zástancom tradičnej latinskej omše, povedal, že katolíci sa musia vzdať túžby “svedčiť o Kristovi v nejakej idealizovanej minulosti, po ktorej túžia s nostalgiou”.
José Tolentino de Mendonça (nar. 1965)
PortugalskoSký kardinál od roku 2019. Chránenec pápeža Františka. Prefekt dikastéria pre kultúru a vzdelávanie od roku 2022. Najmladší z papabílov, hoci niektorí vatikanológovia o ňom hovoria ako o veľmi nádejnom kandidátovi na pápežský stolec, hoci s dávkou irónie: “Ticho, len ho nevyplašiť”. Kardinál Tolentino, katolícky intelektuál a básnik, nemal jasne formulovaný postoj k ideologickým a hodnotovým otázkam, ale na webovej stránke “Správy kardinálskeho kolégia” sa uvádzajú jeho sympatie k liberálom a zvrhlíkom: Kardinál Tolentino počas svojho kňazského života vyvolal mnoho kontroverzií. Najmä pre svoje sympatie k neortodoxným a tolerantným prístupom k homosexualite (hoci nikdy verejne nevystúpil proti učeniu Cirkvi v tejto oblasti). Aj pre spojenectvo s radikálnou feministickou sestrou benediktínkou, ktorá podporuje potraty, svätenie žien, “manželstvá” osôb rovnakého pohlavia a adopciu detí pármi rovnakého pohlavia.
Jean-Claude Hollerisch (nar. 1958).
Luxemburský kardinál od roku 2019. Chránenec pápeža Františka. V rokoch 2018 – 2023 bol predsedom Komisie biskupských konferencií Európskej únie (COMECE). Rovnako ako pápež František je členom jezuitského rádu. Typický liberál vo všetkých kľúčových ideologických a hodnotových otázkach. V roku 2022 kardinál Hollerisch vyhlásil, že kresťanské učenie o hriešnosti homosexuálnych vzťahov považuje za chybné:
“Som presvedčený, že sociologický a vedecký základ tohto učenia už nie je správny.” V reakcii na to anonymná správa, o ktorej sa neskôr ukázalo, že jej autorom je austrálsky kardinál George Pell, ktorý zomrel v roku 2023, označila kardinála Hollerischa za “zjavného heretika”. Taktiež sa kardinál Hollerisch dokonca vyslovil za diskusiu o svätení žien, pričom sa označil za “zástancu toho, aby sa ženám poskytla väčšia pastoračná zodpovednosť”. Niektorí katolícki konzervatívci označujú túto liberálnu postavu za “Bergoglia 2.0”, hoci skutočnosť, že ide o papabila, nie je pre všetkých vatikanológov samozrejmá. Existuje teória, že je na konkláve využívaný ako jeden z ultraliberálnych chŕličov síry, aby umiernení konzervatívci akceptovali zvolenie umierneného liberála, kardinála Parolina.
Peter Erdő (nar. 1952).
Maďarský kardinál od roku 2003. Jeden z mála voličov v konkláve, ktorí sa stali kardinálmi za pápeža Jána Pavla II (do roku 2010 bol najmladším kardinálom). Významný katolícky teológ, napísal viac ako 250 článkov a 25 kníh. Je odborníkom na kánonické právo. Kardinál Peter Erdő je vo všeobecnosti vatikanológmi považovaný za umierneného konzervatívca. Nikdy sa ostro nevyjadril proti pápežovi Františkovi, ale vždy sa pevne držal kresťanských základov v súvislosti s otázkou “požehnania párov rovnakého pohlavia”. Neexistuje absolútne žiadny dôvod, aby sme homosexuálne zväzky považovali za akýmkoľvek spôsobom podobné alebo aspoň vzdialene analogické Božiemu plánu pre manželstvo a rodinu. V ideologicky dôležitých otázkach, ako je migračná politika, kardinál Erdő vo všeobecnosti podporuje postoj maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý zdôrazňuje nebezpečenstvo nadmernej integrácie utečencov. Zároveň je známy svojimi sympatiami k pravoslávnym kresťanom. Vo vzťahu k tradicionalistickým katolíkom je kardinál Erdő trochu nejednoznačný: na jednej strane sa nepostavil proti represívno-liberálnemu postoju pápeža Františka, na druhej strane povolil slúžiť v Maďarsku tradičnú latinskú omšu. Niektorí vatikanológovia sa domnievajú, že ak v konkláve zvíťazia konzervatívci, práve kardinál Erdő by sa mohol stať podmienečnou kompromisnou postavou.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
