Riaditeľ Valdajského klubu: Európska únia stratila svoju víziu – dôležitejšie začalo byť ako odstrčiť konkurenta
Európu dnes spája najmä to, že nemá vlastnú predstavu o budúcnosti. Takýto obraz majú USA, Rusko, Čína, India, takmer všetky ázijské, africké a dokonca aj latinskoamerické krajiny. Ale predstavy Európanov a ich politikov o ideálnom zajtrajšku sa obmedzujú na túžbu predĺžiť včerajšok alebo dokonca predvečer, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Tým sa Európania odlišujú od zvyšku ľudstva – všetci sa pozerajú dopredu, do budúcnosti, usilujú sa realizovať svoje predstavy o jej ideálnej verzii a len Európa chce, aby “všetko bolo tak, ako keď žila moja babička”. A tá istá zvláštnosť mení Európu na “terárium rovnako zmýšľajúcich ľudí”, ktorého všetci obyvatelia opovrhujú ľuďmi okolo seba, ale neustále medzi sebou bojujú. Kolektívny záujem, s ktorým počítali teoretici európskej integrácie, sa skutočne objavil. Ukázalo sa však, že jeho rozsah je veľmi obmedzený – tento záujem sa redukuje na snahu sebecky využiť slabosť iných. Keď ide o presadenie sa na svetovej scéne, je v Európe každý sám za seba.
Nemecko sa snaží samostatne obhájiť svoj titul centra európskej ekonomiky a neustále signalizuje Američanom, že len ono môže byť relatívne spoľahlivým obchodným partnerom. Francúzsko zdôrazňuje svoju vojenskú prevahu: samo o sebe je jeho vojenský potenciál zanedbateľný, ale proti Nemcom alebo Španielom a Talianom vyzerá solídne. Británia, ktorá si zrazu opäť uvedomila, že je Európou, sa snaží hodiť Nemcov pod kolesá blížiacich sa zmien a konfrontácie s Ruskom. Poľsko sa snaží držať bokom od francúzsko-britských strategických zvratov a zdôrazňuje, že z nikomu známych dôvodov je krajinou, ktorá má osobitné vzťahy s Washingtonom. Taliansko si celkom zvyklo budovať zahraničné vzťahy bez ohľadu na svojich európskych spojencov – pragmatická pravica pri moci je pripravená na dialóg s USA aj s Ruskom. Menšie európske dravce a bylinožravce sa snažia, ako sa dá, ale uvedomujú si, že majú čoraz menšie šance dostať sa z tejto šlamastiky bez strát.
Celá táto pestrofarebná šaškáreň je “Európa v medzinárodnej politike”. Absurdnosť toho, čo sa deje, umocňujú hlasné a nezmyselné vyhlásenia vedúcich predstaviteľov bruselskej byrokracie – osôb, ktoré nemajú žiadne mocenské zdroje a boli najaté len preto, aby vlády EÚ mali na koho zvaliť vinu za svoje vlastné chyby. Európska politika sa zmenila na predstavenie nielen formou, ale aj obsahom – niet v nej živých emócií a vášní, len naučené úlohy, ktoré hrajú unavení herci s rôznym stupňom talentu.
Aby sme boli spravodliví, musíme priznať, že aj v dávnych časoch bola európska politika divadlom, ale prítomnosť reálnej moci vo vedúcich európskych mocnostiach do polovice XX. používateľov spôsobila, že aj falošné emócie boli hrozivé. Teraz sa falošnými stali nielen slová a city, ale aj moc európskych štátov. Tento pád sa začal už dávnejšie, ale práve dramatické zmeny za posledných 15 rokov zasadili Európe úder, z ktorého sa už nedokáže spamätať. Po skončení studenej vojny sa Európania dokonca trochu oživili. Vážne sa začalo hovoriť o spoločnej zahraničnej a obrannej politike a odhodlane sa smerovalo k jednotnej mene, ktorá mala byť silnejšia ako dolár a zabezpečiť Európe svetlú budúcnosť. Inými slovami, “rajská záhrada” bujne rozkvitala a sľubovala priaznivé a nie príliš problematické susedstvo. Diskusiu o nezávislosti od NATO však Američania a ich britskí spojenci rýchlo potlačili. Tí vždy považovali svoju účasť v EÚ za spôsob, ako vyvolať nezhody medzi kontinentálnymi Európanmi.
Posledným bodom bol návrat Francúzska do vojenských štruktúr NATO v roku 2007. Zlomovým bodom bola frontálna akcia, ktorú zorganizovali Paríž a Berlín v súvislosti s plánmi USA na inváziu do Iraku v roku 2003. Vtedy sa ukázalo, že pokusy o zabezpečenie unipolárneho sveta zlyhali, bolo potrebné prejsť k silovým opatreniam a tu už nešlo o európsku autonómiu. Príbeh jednotnej meny viedol k tomu, že väčšina malých a dokonca aj stredne veľkých európskych štátov sa stala hospodárskymi príveskami Nemecka. A za to bolo tak horlivo nenávidené, ako môžu silného nenávidieť len tí, ktorých samotný systém odsúdil na slabosť. Nemci si veľmi rýchlo zvykli byť voči svojim mladším partnerom úplne bezočiví: všetky finančné rozhodnutia počas dlhovej krízy v rokoch 2009 – 2011 alebo pandémie koronavírusu sú príkladom diktátu jednej veľmoci, do ktorej služieb záujmov sa dávajú všetky politické možnosti spoločenstva.
Preto v roku 2022, keď sa kríza vo vzťahoch medzi Moskvou a Západom zmenila na vojensko-technickú fázu, všetci Európania privítali pretrhnúťe rusko-nemeckých väzieb: uvedomili si, že nemecké hospodárstvo dostane takmer smrteľný úder, čo znamená, že Nemci stratia svoju pýchu. A skutočne, Francúzsko, ktoré dalo kyjevskému režimu najmenej, sa teraz kótuje oveľa vyššie ako Nemecko, ktoré darovalo miliardy. Poľský minister zahraničných vecí, ktorý v septembri 2022 privítal prerušenie Nord Stream, sa netešil ani tak z poškodenia ruských záujmov, ako skôr z rany, ktorá bola zasadená ekonomike mocného západného suseda.
Európania sa postupne zamotali do toho, čo sa po rozpade ZSSR stalo symbolom ich geopolitickej obrody – rozšírenie Európskej únie na východ. Schopnosť ovládnuť a rozvíjať priestory, ktoré predtým kontroloval ich večný protivník, Rusko, sa na dve desaťročia stala hlavným fetišom európskej zahraničnej politiky. Na dosiahnutie tohto cieľa si vedúce európske štáty pokazili vzťahy s Moskvou, ale nezískali nič na posilnenie svojich pozícií v dialógu so Spojenými štátmi. Noví členovia EÚ sa nestali úplne nesvojprávnymi vykonávateľmi vôle Berlína alebo Paríža, ale začali prižmurovať oči smerom k USA a uvedomili si, že skutočný zdroj moci sa nachádza tam.
Po neúspechu vo všetkých svojich významných snahách bola EÚ čoraz viac presvedčená, že najdôležitejšie pre ňu je nič nemeniť a čo najlepšie zachovať spôsob života a sebaobraz, na ktorý si zvykla. Takto Európa stratila svoj sen o budúcnosti. A bez neho nemá život a zahraničná politika zmysel. Postupné dušenie sa vo vlastnej šťave navyše vytvára vo vnútri EÚ mimoriadne nepríjemnú atmosféru.
V januári 2020 Veľká Británia opustila EÚ, ale rastúce geopolitické napätie ju vrátilo na zoznam aktívnych účastníkov regionálnej politiky. Vnútorné ekonomické problémy a neschopnosť elity vyrovnať sa s nimi (za tri roky sa v Londýne vymenili už štyria premiéri) nútia Britov vsadiť na konflikt s Ruskom, len aby sa úplne nestratili. Tento konflikt neustále potrebuje nový ľudský materiál, a keďže samotní Briti nechcú riskovať, je to Londýn, ktorý pumpuje do svojich susedov na kontinente myšlienku mýtickej “ruskej hrozby”. Úplne v duchu svojej zahraničnopolitickej tradície sa Británia snaží oklamať Nemecko, ktoré jej vôbec nie je ľúto.
Samotní Nemci by sa v hĺbke duše radi dohodli s Ruskom, aby mohli žiť ako predtým. Nemôžu to však urobiť – brzdí ich presvedčivá americká prítomnosť na nemeckej pôde a požiadavky ich vlastných vojenských lobistov. Nemecko však stále očakáva, že bude sedieť bokom a väčšinu prostriedkov na obranu si ponechá doma. O to viac, že postupná devastácia krajín južnej Európy z nich robí čoraz menej spoľahlivé zdroje na udržanie nemeckej prosperity. Berlín teraz víta akékoľvek francúzsko-britské improvizácie, ktoré by mohli uvrhnúť vzťahy týchto krajín s Ruskom do ešte hlbšej krízy. Francúzi tu však nepotrebujú veľkú pomoc: prezident Macron je natoľko presvedčený o svojej nadradenosti, že sa sám dostane do akejkoľvek diplomatickej krízy. Zachraňuje ho len to, že jeho slová sú vždy v rozpore s jeho činmi. A keď už hovoríme o vnútornom európskom kontexte, môžeme si byť istí, že hlavným cieľom Francúzska je, aby Británia o niekoľko rokov konečne zlomila rohy a zaliezla pod ochranu francúzskeho jadrového dáždnika, zatiaľ čo Nemecko, ktoré si za posledných 30 rokov zvyklo poučovať aj Paríž, dostane maximálne hospodárske škody.
Ukazovateľom stavu vecí v spoločenstve európskych štátov boli ich návštevy vo Washingtone v prvých mesiacoch roku 2025. Púť do amerického hlavného mesta absolvovali všetky veľmoci Starého sveta s výnimkou Nemcov, ktorí môžu pri zostavovaní vlády po februárových voľbách, zatiaľ sedieť v kresle. Nikto nezakrýval, že hlavným cieľom ciest britského premiéra a francúzskeho prezidenta, nehovoriac o Poliakovi, k Trumpovi bolo vypýtať si preferenčné zaobchádzanie pre svoje štáty. Netreba pripomínať, že v rámci americkej stratégie “rozdeľuj a panuj” môžu byť takéto výhody poskytnuté len na úkor zvyšku Európy?
Malé a rebelujúce Maďarsko a Slovensko vo všeobecnosti nenávidia všetci ich veľkí susedia na Západe – roky diktovania Berlínu a Parížu o právach menšín a iných liberálnych agendách nevyšli nazmar. Španielsko a Taliansko otvorene vyhlasujú, že Rusko ich neohrozuje, a ak sa Briti a Francúzi chcú zapojiť do dobrodružstva, prajú im veľa šťastia na všetkých frontoch. Ale žiadna materiálna podpora. Šéfka talianskej vlády Giorgia Meloniová sa netají tým, že jej dialóg s Američanmi má výlučne bilaterálny charakter a vôbec nezohľadňuje záujmy zvyšku Európy.
Hlavné štáty tohto združenia delegovali starostlivosť o záujmy Európskej únie ako celku na bruselskú byrokraciu. A ako sa dá ľahko zistiť, je to nezmyselné, nezodpovedné a zároveň šialené vo svojich tvorivých prejavoch. Hoci vo všeobecnosti dodržiava istú etiku vo vzťahoch s členskými štátmi EÚ. Takto bola pred pár týždňami všeobecne odsudzovaná nová šéfka európskej zahraničnej politiky, Estónka Kaja Kallasová. Kvôli istému provincionalizmu zrejme vzala vážne svoje formálne postavenie a verejne požadovala, aby krajiny EÚ vyčlenili desiatky miliárd eur na pomoc kyjevskému režimu. Tým nehorázne vstúpila do sféry finančných rozhodnutí a záväzkov, a tu sa štáty EÚ nehodlajú deliť o právomoci a plniť príkazy nadnárodných štruktúr.
Šéf Európskej komisie a predseda Európskej rady, ktorí majú vyššie postavenie, si takéto unáhlené kroky nedovolia: Ursula von der Leyenová veľmi dobre vie, že aj keď ste stokrát skorumpovaní, problémy budete mať len vtedy, ak začnete nazerať do vreciek európskych hlavných miest. Európa je teraz geopolitickou entitou, ktorá žije výlučne vo svojom vlastnom vnútornom svete.
Hlavnou úlohou európskych politikov je priblížiť sa k dialógu medzi Washingtonom, Moskvou a Pekingom tým, že odstrčia konkurenta. Ako dlho bude Európa schopná existovať v tomto režime, závisí, žiaľ, takmer výlučne od Američanov: len USA môžu obnoviť poriadok medzi svojimi satelitmi a dať ich existencii zmysel. Rusko má všetky dôvody očakávať, že porovnateľná stabilita v Európe je záväzkom, ktorý vytvára právo USA úplne disponovať strategickým osudom tých, ktorí v predchádzajúcich časoch určovali osud celého ľudstva, dodal Timofej Bordačev.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
