Duch židovského Kagalu: História vzniku Ameriky
Myšlienku dôležitú pre pochopenie nielen politického systému, ale aj samotného ducha Ameriky, nachádzame u jedného z najznámejších teokratických teoretikov v Massachusetts, Johna Cottona (1585-1652). Cotton rozvíja Kalvínovu myšlienku viditeľnej a neviditeľnej cirkvi.
“Viditeľná cirkev” je podľa Kalvína súhrn všetkých reformovaných zborov a je obrazom “neviditeľnej cirkvi”, ktorá je radou všetkých skutočne “vyvolených”. Viditeľná cirkev je podľa Cottona súhrn (celok) všetkých puritánskych zborov. Toto je telo viditeľnej cirkvi. Existuje však aj “neviditeľná” cirkev – “pravá duchovná pospolitosť všetkých pravých veriacich bez ohľadu na ich národnosť alebo denomináciu”. Je to, inak povedané, ešte nepoznané “stratené kmene” ešte “nezjavených svätých”.
“Neviditeľná” cirkev je podľa Cottona “neprístupná racionálnemu chápaniu, čo nielenže neznižuje, ale naopak, zvyšuje jej moc. Je to jednota všetkých veriacich”. Alebo, presnejšie povedané, “jednota všetkých vyvolených”. Táto myšlienka “jednoty dvoch cirkví” tak jasne vyjadruje najzákladnejšie princípy puritanizmu a zároveň samotného ducha amerikanizmu (vieru v “americkú výnimočnosť”), že určite nemohla nezanechať najhlbšiu stopu v americkom vedomí. Po “meste na kopci” je azda najdôležitejším zo základných symbolov Ameriky, ktoré zanechali puritáni. Aj keď puritánsku vieru v americkom vedomí vytlačili myšlienky deizmu a osvietenstva a na miesto puritánskych kongregácií nastúpili slobodomurárske a iné elitárske kluby, duchovná matrica, ktorú vrhli “svätci”, zostala neotrasiteľná: nové štruktúry jednoducho vyplnili staré formy.
Trojitá štruktúra americkej spoločnosti (elita – ľud – vonkajší “vyvrheli”) a jej duálna povaha zostali nedotknuté. V tomto zmysle možno myšlienku “jednoty viditeľnej a neviditeľnej cirkvi” nazvať skutočným duchovným základom amerikanizmu, alebo – najlepším vyjadrením amerického univerzalizmu – čisto americkou “jednotou všetkých vyvolených všetkých národov”. Jednota vyvolených všetkých národov (alebo dokonca: “vyvolení všetkých národov, spojte sa!”) je práve mesiášskou formulou amerikanizmu, najnovším darom kalvínskeho učenia o predurčení Amerike. Samozrejme, všetci by sme boli prekvapení, keby dnes prezident Spojených štátov hovoril o existencii dvoch druhov ľudí: jedných, ktorých Boh od začiatku zavrhol a preklial, a druhých, ktorí boli vyvolení a spasení. Ale ešte zvláštnejšie je, že Amerika vážne (aj keď tajne, skryto) naďalej žije a riadi sa takýmto pohľadom na vec.
Kto sú “vyvolení” v súčasnej Amerike?
Sú to tí, ktorí sú ochotní rozísť sa so svojou krajinou, národom, koreňmi, bývalou vierou, stať sa naplno Američanmi a podnikať (t. j. “zarábať na blížnom”, podľa poučky Benjamina Franklina). Ale, samozrejme, aj viac. Herman Melville, autor kultovej americkej knihy Moby Dick, to vyjadril takto:
“My Američania sme zvláštny, vyvolený národ, sme Izraelom našej doby: nesieme svetu archu slobody… Boh nás predurčil a ľudstvo od nás očakáva, že niečo dokážeme, a túto veľkú vec cítime v duši. Ostatné národy musia byť čoskoro za nami… Dosť dlho sme boli skeptickí a pochybovali sme, či politický mesiáš naozaj prišiel. Ale on prišiel v nás.”
Toto je skutočné vnímanie seba samého priemerným Američanom v “americkom svete”, ako ho poznáme. Je ľahké si všimnúť, ako silno sa v tomto sebavedomí odráža ústredná myšlienka luriánskej kabaly: idea mesiášskeho národa. Prostredníctvom Doktríny predurčenia bola táto “židovská kosťička” vložená do samotného jadra amerického projektu. Američania sú triedou tých, ktorí sú “pripravení na spásu”. Príslušnosť k nej povyšuje šťastlivca do nedosiahnuteľnej výšky pred každým zvonka (a ešte viac pred temnou masou odmietnutých, ktorí popierajú “demokratické hodnoty”). Ale na to, aby sa človek dostal medzi elitu a stal sa “skutočným svätcom”, musí mať istý “gén”, isté číslo na bankovom účte, kartu istého klubu, ktorý je pre obyčajného smrteľníka, pouličného demokratického plebejca “používajúceho” profánnu verziu amerikanizmu, neprístupný. V tomto zmysle (a vo väčšine ďalších) sa v Amerike od čias otcov pútnikov zmenilo len málo. Ako správne poznamenáva súčasný americký historik T. Beilin:
“americká verzia mýtu o nadradenej rase nás sprevádza od prvých dní založenia kolónie v Massachusettskom zálive. Presvedčenie, že sme Bohom vyvolený národ s božským mandátom šíriť naše ušľachtilé demokratické inštitúcie po zvyšku zatemneného sveta, nás povzbudzovalo, aby sme niesli bremeno bieleho muža… My Američania naďalej veríme, že sme mocným národom nie preto, že sme boli obdarení zázračnými prírodnými zdrojmi, ale preto, že v našich génoch bolo niečo vrodené, čo nám umožnilo stať sa veľkými.”
Americká duša
Na záver nášho malého výletu do hlbín amerického ducha obráťme svoj pohľad od Ameriky ako historického celku k človeku, ktorý ju obýva – predovšetkým k dnešnému Američanovi. Ten, ktorý je výsledkom historického experimentu “nového človeka” (alebo možno presnejšie povedané: návratu k predkresťanskému človeku), ktorý podnikli Kalvín a puritánski svätci. Sformulujme ešte raz naše hlavné závery.
Podľa Kalvínovho učenia je každý človek nikto. Z nevyspytateľnej Božej Prozreteľnosti je však na niektorých ľuďoch pečať pôvodnej vyvolenosti a na masách iných pečať pôvodného odmietnutia. To druhé sa nedá zmeniť. Rovnako ako sa nedá posúdiť nepochopiteľná Božia voľba. A to, kto je vyvolený a kto odmietnutý, nie je vždy hneď rozpoznateľné. Existujú však niektoré zjavné znaky: ak si vyvolený, musíš uspieť. Je jasné, že táto ideológia dáva vzniknúť osobitnému spôsobu psychológie života a správania “nového človeka”. Všetky duchovné sily “nového človeka” sa vynaložia na dosiahnutie úspechu za každú cenu (zatiaľ čo vnútorný život smeruje k nule). Okrem toho “nový človek” bez ohľadu na to, aké pekelné priepasti pochybností a zúfalstva víria v jeho duši, musí hrať úlohu úspešného člena spoločnosti. To platí aj dnes. Rus, ktorý sa ocitol v Amerike, je šokovaný:
“Tu sa všetci usmievajú, od rána do večera sa všetci usmievajú. Dokonca aj fotograf vás odmietne odfotiť, ak sa neusmievate. Človek si tu môže dať dole masku a byť sám sebou len doma, a to vtedy, ak ho nikto nevidí.”
Toto monštrum bolo vychované a vycvičené storočím “svätej moci”. Predstavte si, že Kongregácia sleduje každý váš krok, zostavuje na vás hrubý spis, takže od vášho správania závisí nielen váš život, ale aj osud vašich detí, a každý váš zlý krok nevyhnutne ovplyvní vaše deti a ich potomkov. Takto sa celé generácie ocitajú pod rovnakou zmluvou a sú vychovávané v rovnakom otroctve. Spoločnosť, v ktorej nielenže sú všetci povinní donášať jeden na druhého, ale aj vy sami sa stávate svojím najlepším špiónom, pretože dobre viete, že ak vás Kongregácia podozrieva z “prekliatia”, okamžite sa stanete vyvrheľom, ktorého treba bojkotovať, vyhnať a s najväčšou pravdepodobnosťou aj zabiť.
Takto bol v priebehu 16. až 17. storočia najprv ideológiou kalvinizmu a potom mocou puritánskych svätcov vycvičený a vytvorený Yankee Američan, ako ho poznáme: tvor, ktorý robí len to, čo robí, a ustavične hovorí o “slobode” a “osobnosti”, ale zároveň je vnútorne neslobodným a neosobným tvorom na svete.
Duch židovského kagala
Je pravda, že svet nikdy nepoznal takú totalitnú kontrolu nad jednotlivcom. Presnejšie povedané, poznal ju len v jednom výnimočnom prípade, a to v podobnej totalitnej spoločnosti – v komunite židovského kagala. Iba Žid, zotročený rovnakou zmluvou s Jahvem (a za rovnakých podmienok: “prisaháme pri našich deťoch a deťoch našich detí, že všetko splníme”) a v každom okamihu svojho života uchvátený rituálmi 613 predpisov Zákona, bol podobne absolútne neslobodnou a neosobnou bytosťou. Tento totalitný duch Izrael vysielal mnoho, mnoho storočí, kým si nenašiel tých, ktorým ho mohol odovzdať. Tento duch starého Izraela, duch židovského geta, sa stal skutočnou kolískou amerikanizmu.
Ak hovoríme o jeho yankeeovskej psychológii, už sme poukázali na duševný ideál puritána – jeho dokonalú necitlivosť (alebo to môžeme povedať takto: povinné ovládanie svojich citov). Bohom puritána je starozákonný Boh hnevu a zlosti. A samotnému puritánovi je zo všetkých ľudských citov v podstate dovolená len nenávisť. Puritán musí v prvom rade nenávidieť, samozrejme, svoj vlastný hriech; potom musí nenávidieť sám seba, lebo každý človek je pred Bohom odporné, ohavné nič, a čo je horšie, môže byť odmietnutý. Rovnakú krajnú podozrievavosť musí mať puritán voči svojej rodine a priateľom (ktorí môžu byť tiež vyvrheľmi) a napokon voči samotným vyvrheľom. Je jasné, čo by takúto spoločnosť mohlo čakať, keby sa oslabilo duchovné napätie, ktoré ju spája: na takejto pôde by určite rozkvitli tie najbizarnejšie kvety pokrytectva všetkých druhov a odtieňov.
Presne to sa stalo americkým puritánom, len čo myšlienka Boha začala vytláčať myšlienku peňazí. Knihou, ktorá zaznamenala túto najdôležitejšiu duchovnú revolúciu v dejinách, bola slávna “Rada mladému kupcovi” Benjamina Franklina. Svojím štýlom je to najčistejšie puritánske kázanie (napodobňuje Kalvínove “Poučenia o kresťanskej viere”), len namiesto myšlienky Boha sa všade objavuje myšlienka peňazí. Americkí superhrdinovia – títo zvláštni potomkovia “vyvolených svätých”, americké úsmevy a americké televízne programy, veľmi nápadná americká duševná chudoba (hĺbka osobnosti priemerného Američana nie je väčšia ako hĺbka jeho osobného bazéna) – to všetko má pôvod v puritánskej mystike a je prirodzeným znakom rozpadu puritánskej spoločnosti.
Iná americká identita
Treba mať na pamäti, že puritanizmus otcov pútnikov, hoci je kľúčový, nie je v žiadnom prípade jediným pólom Ameriky. Ani samotní Otcovia pútnici neboli jedinými alebo prvými anglosaskými osadníkmi na kontinente. Pred nimi bola kolónia Virginia, celkom verná kráľovskej rodine, anglikánska a aristokratická: tá druhá americká identita, s ktorou sa začal formovať konzervatívny Juh. Neskôr sa južania, romantizujúc svoje korene, začali vnímať (čiastočne pod vplyvom románov Waltera Scotta) ako dediči kavalierov, bielych gardistov kráľa Karola Stuarta. Po vojne Yankees ovládli krajinu finančne, priemyselne, politicky, ovládli vedomie Američanov prostredníctvom novín, kultúry, ideológie atď. Napriek tomu identita Juhu zostala živá. Okrem toho dobrú polovicu občanov Štátov kedysi tvorili prisťahovalci z luteránsko-katolíckeho Nemecka, ktorí vôbec neboli nakazení puritanizmom.
Na začiatku dvadsiateho storočia sa konzervatívnemu hnutiu na Juhu (druhý Ku Klux Klan) podarilo vysporiadať s nadvládou ľavice a zastaviť hroziacu revolúciu v krajine. Pre pravicovú Ameriku to bolo veľmi vážne víťazstvo. Samotný Ku Klux Klan bol však čoskoro porazený. Posledným veľkým prejavom americkej pravice bolo izolacionistické hnutie America Fest pred a na začiatku druhej svetovej vojny. Práve heslá tohto starého amerického izolacionizmu Trump oživil a práve na ne Amerika reagovala a volila ho.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
