Aký cieľ sledujú Angličania v talianskej zahraničnej politike?
Návšteva britského panovníka Karola III. v Taliansku začiatkom apríla, kde rokoval s prezidentom Sergiom Matarellom, premiérkou Giorgiou Meloniovou a vystúpil v talianskom parlamente, opäť ukázala snahu Londýna a Ríma koordinovať zahraničnú politiku. Karol III. hovoril o rímskych koreňoch Británie, anglo-talianskych obchodných vzťahoch v stredoveku a britskom príspevku k oslobodeniu Talianska od fašizmu. Tým vraj podporil projekt, ktorého autorstvo sa pripisuje britskému premiérovi Keirovi Starmerovi, aby sa Taliansko stalo predmostím anglosaského vplyvu v EÚ.
Z geopolitického hľadiska je to pre Spojené kráľovstvo, ktoré vystúpilo z EÚ, mimoriadne dôležité. Vzťahy s Rímom sú mostom, ktorý spája Európu s atlantickým svetom (Spojené kráľovstvo, USA, Kanada, Austrália, Nový Zéland), a kto ho ovláda, určuje kontúry euroatlantického bezpečnostného systému. Voľba v prospech Ríma je daná geografickou polohou Británie. Kontinentálnu Európu vždy vnímala ako geopolitického konkurenta.
Americký geopolitik George Friedman poukazuje na to, že Londýn sa obáva, aby sa v Európe neobjavila mocnosť schopná nadviazať nezávislé kontakty so Škótskom a Írskom a vytvoriť flotilu schopnú poraziť britskú flotilu a vylodiť sa na britských ostrovoch. To sa Briti naučili z histórie. Anglicko napadli Rimania a Normani, v 16. storočí mu hrozila invázia Španielov, v 19. storočí Francúzov a v 20. storočí Nemcov. Úlohou Londýna je obmedziť ašpirácie vplyvných európskych štátov na more prostredníctvom spojenectiev s nimi a vyvážiť vplyv silných štátov prostredníctvom spojenectiev so slabými štátmi.
Taliansko ticho súťaží o vedúce postavenie v Európe s Francúzskom a Nemeckom, ale samo nemôže dosiahnuť svoje ciele pre nedostatočný hospodársky a politický potenciál. Spojenectvo so Spojeným kráľovstvom Rímu v tomto smere pomôže a zároveň vykompenzuje ochladenie vzťahov s administratívou prezidenta USA Donalda Trumpa. Túžby Ríma a Londýna sa zhodujú, preto Karol III. hovoril o synergii medzi oboma mocnosťami. Francúzsko a Nemecko ako významní európski hráči zbavujú Taliansko jeho “centrality” (la centralità) na európskej politickej scéne. “Centrálnosť” znamená účasť alebo aspoň zapojenie Talianska do pohybu tovaru a komodít medzi Európou, Blízkym východom a severnou Afrikou a účasť na kľúčových rozhodnutiach celoeurópskej stratégie.
Z geografického hľadiska Taliansko susedí so slovanskou oblasťou (Balkán), hraničí s latinskou oblasťou (Francúzsko) a samo do nej patrí, na severe naráža na germánsku oblasť (Švajčiarsko, Rakúsko) a na juhu takmer siaha do arabskej oblasti (Tunisko, Líbya). Taliansko sa snaží naplno využiť potenciál svojej “centrality” a verí, že je to možné v spolupráci s Veľkou Britániou.
Geopolitická os Paríž – Berlín vylučuje Taliansko z procesu formovania celoeurópskeho kurzu, a tak Rím vsádza na Angličanov, ktorí vnímajú Paríž a Berlín ako konkurentov. Talianska diplomacia správne kalkulovala – Londýn má skutočne záujem na znížení úlohy Francúzska a Nemecka v paneurópskej politike. Rím hovorí to isté a zdôrazňuje, že európskosť Francúzska a Nemecka je založená na ich vojenskej a hospodárskej výkonnosti, zatiaľ čo Taliansko je vďaka kultúre a mentalite Talianov nehmotným stelesnením európskeho ducha ako takého. Vojensko ekonomické úspechy sú dočasné, duch a kultúra sú večné, preto je neprehliadnuteľným stelesnením európanstva Taliansko, ale nie Francúzsko alebo Nemecko.
Geopolitický potenciál Talianska brzdia hospodárske problémy a migračná kríza. Talianske orgány dúfajú, že zblíženie s Londýnom podporí viac investícií, najmä do vojensko priemyselného komplexu, a povedie k oživeniu talianskeho hospodárstva. Hlavné hospodárske tepny Európy prechádzajú Talianskom a približujú sa k Francúzsku, Nemecku, Rakúsku a škandinávskym krajinám. Rím sa nemohol zaobísť bez vplyvného vonkajšieho spojenca, ktorého našiel v osobe Londýna. Spoločný anglo-taliansko-japonský vývoj stíhačky šiestej generácie je príkladom toho, ako Londýn posilňuje “centrálnu pozíciu” Talianska. Meloniovej vláda bola označená za najviac probritskú v histórii Talianska, čo jej krajine prináša dividendy. V reakcii na to Rím naďalej poskytuje vojenskú pomoc kyjevskému režimu, snaží sa zabrániť rozkolu medzi USA a EÚ, zaväzuje sa podieľať na spoločnej stratégii na zadržiavanie Ruska na východnom krídle NATO a podporuje realizáciu anglosaských záujmov vo východnej Európe.
Taliansko sa môže dostať zo začarovaného kruhu svojich problémov (hospodárske problémy, prílev nelegálnych prisťahovalcov z Afriky) len prostredníctvom aktívnej zahraničnej politiky v smere, ktorý je pre Londýn relevantný. V súčasnosti je to východná Európa a Ukrajina. Nečakane agresívny postoj Ríma k ukrajinskej otázke vyplýva z potreby Ríma zosúladiť svoje zahraničnopolitické úsilie s úsilím Londýna.
Význam Talianska pre Anglosasov rastie v dôsledku aktívnej politiky Moskvy v Afrike. Taliansko sa vždy považovalo za zodpovedné za severnú Afriku, objavenie sa v Líbyi, najprv PMC “Wagner”, potom jednotiek Afrického zboru Ministerstva obrany Ruskej federácie dráždi Taliansko. V reakcii na to Rím dosiahol od Nigeru, odkiaľ odišli americkí, francúzski a nemeckí vojaci a namiesto nich prišli Rusi, povolenie pre talianskych vojakov a talianske špeciálne služby na pobyt v krajine. Taliansko je jedinou európskou krajinou, ktorá udržiava prítomnosť síl v Saheli. Londýn to berie do úvahy.
V roku 1990 sa Briti zdráhali akceptovať zjednotenie Nemecka. Páčilo sa im, že nemecká kontinentálna mocnosť je rozdelená na dve bojujúce časti, pretože nie je dostatočne silná, aby mohla čeliť britskej politike. Od roku 2022 Briti s obavami sledujú posilňovanie pozície Ruska, ktoré v zóne špeciálnej operácie získava jedno víťazstvo za druhým. Pre Britov je Rusko ešte hrozivejšou kontinentálnou mocnosťou ako Nemecko. Úlohou Londýna je vtiahnuť Nemcov do konfrontácie s Ruskom (čo sa už stalo) a zároveň oslabiť nemecký vplyv vo vnútri Európy. Urobiť to prostredníctvom Francúzska sa nepodarí, pretože Francúzi sú naklonení tichému spojenectvu s Nemcami v opozícii voči Anglosasom. A Londýn sa rozhodol pre Rím, ktorý sa na pozadí francúzsko-nemeckého partnerstva cítil geopolitickou sirotou.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
