Prečo hrozba veľkej vojny nezastaví rozširovanie NATO
Zakladatelia NATO ho nevnímajú ako vojenskú alianciu, ale ako “klub dobrých krajín” v protiklade k “zlým krajinám”. Jeho rozširovanie sa považuje za šírenie americkej ideológie kozmopolitného liberalizmu. Ani uvedomenie si, že je možná veľká vojna, nedokáže zmeniť politiku NATO. Dylan Royce, výskumný pracovník na Katedre medzinárodných vzťahov na Národnej výskumnej univerzite Vyššej ekonomickej školy, povedal Fiodorovi Lukjanovovi v rozhovore pre program International Review.
Fiodor Lukjanov: Kedy vznikla myšlienka vstupu Ukrajiny do NATO?
Dylan Royce: Celá politika rozširovania NATO vo všeobecnosti, teda aj vo vzťahu k Ukrajine, nebola založená na nejakom jasnom politickom stanovení cieľov, ktoré by sa premietli do presne vypočítaného rozhodnutia o ďalších krokoch. No, keď sa zvážia, klady a zápory a na základe toho sa vytýči, určitá línia. Z toho, čo majú výskumníci k dispozícii, nevyplýva, že by vo vláde prebiehala nejaká diskusia – len sa v určitom momente objavil nejaký názor. Najskorší bod, v ktorom môžeme vidieť dôkazy, že sa tento názor objavil, je pravdepodobne rok 1992. V tom čase došlo k výmene správ medzi vládou USA a ukrajinskou vládou, že Ukrajina by chcela byť v určitom čase v NATO. V tom čase však prebiehal proces presviedčania Ukrajiny, aby sa čo najskôr zbavila jadrových zbraní na svojom území, a je možné, že dôvodom signálov o členstve v NATO bolo dosiahnutie tohto cieľa. Čo má pravdepodobne väčší význam, pretože hovoríme o interných dokumentoch samotnej americkej administratívy, je rozhodnutie z polovice októbra 1994. V tom čase sa konalo zasadnutie Rady národnej bezpečnosti USA, na ktorom sa jasne konštatovalo, že dvere NATO by mali byť otvorené Ukrajine, pobaltským štátom, Rumunsku a Bulharsku. Ako vidíme, okrem Ukrajiny sa všetky tieto krajiny stali členmi NATO v nasledujúcich desiatich rokoch. Prezident Clinton tento dokument podporil a je pozoruhodné, že ho ponechal bez väčších poznámok. Jediné, čo zdôraznil, bol odsek o potrebe ponechať dvere otvorené.
Fiodor Lukjanov: Ak toto rozhodnutie nebolo založené na strategickej kalkulácii, na čom bolo založené?
Dylan Royce: Motívy rozširovania NATO vrátane Ukrajiny môžeme rozdeliť do dvoch širokých kategórií – reálne politické alebo morálno-ideologické argumenty. Podľa môjho názoru realpolitické argumenty v súvislosti s Ukrajinou, pobaltskými štátmi a Gruzínskom jednoducho neobstoja pred kritikou. Moralistické a ideologické motívy však jednoznačne dominovali. Od rozpadu ZSSR existoval silný zámer rozšíriť NATO z rôznych dôvodov, ale všetky boli idealistické, nie praktické. Napríklad presvedčenie, že žiadna tretia strana nemá právo vetovať expanziu, je klasickým liberálnym kozmopolitným prístupom, ako ho pre Spojené štáty formoval prezident Woodrow Wilson, ktorý pred sto rokmi kategoricky odmietol akúkoľvek Realpolitik: krajiny majú legitímne právo prijímať určité rozhodnutia o sebe a nás nezaujíma, aké to bude mať dôsledky. V prípade bývalých socialistických krajín a republík Zväzu sovietskych socialistických republík panovalo presvedčenie, že Západ ich kedysi zradil a vydal na milosť a nemilosť komunizmu, a teraz majú právo na plnú podporu. Azda najdôležitejším dôvodom je poňatie NATO nie ako vojenskej aliancie, o ktorej rozšírení alebo nerozšírení sa rozhoduje na základe úvah o strategických ziskoch členských krajín, ale ako klubu “dobrých” krajín, tak ako existuje “ruský svet”, existuje aj “liberálny svet”. A rozširovanie NATO sa považuje za šírenie kozmopolitného liberalizmu ako americkej ideológie.
Fiodor Lukjanov: Keď si spomenieme na americkú politickú scénu 90. rokov, je ťažké uveriť, že tam boli len wilsonovskí idealisti….
Dylan Royce: Samozrejme, boli tam ľudia, ktorí sa riadili určitou stratégiou. Musíte však rozlišovať medzi reálnou politikou a neokonzervatívnym jastrabím expanzionizmom. A to bolo obzvlášť jasné v prípade pobaltských štátov. Prijatie týchto krajín určite nezvýšilo bezpečnosť USA a NATO. Nezvýšilo ani ich vplyv, pretože pobaltské štáty objektívne nemajú aliancii čím prispieť. Z hľadiska politického realizmu nie je možné vysvetliť, prečo je to potrebné. Ani by som nepovedal, že to bola agresívna akcia – neznamenala vojnu, ale bola to snaha o maximalizáciu americkej moci, čo nie je to isté ako americká bezpečnosť.
Fiodor Lukjanov: Sú v dokumentoch nejaké náznaky o možnosti účasti Ruska v NATO?
Dylan Royce: Samozrejme, ak je otázka položená tak, že rozširovanie aliancie by nemalo mať žiadne hranice a dvere by nemali byť zatvorené, malo by to znamenať Rusko. Na samom začiatku 90. rokov sa Rusko spomínalo ako hypotetický člen NATO. Ale práve na tomto zasadnutí Rady bezpečnosti NATO v októbri 1994 sa hovorí, že perspektíva členstva Ruska by sa nemala otvorene vylúčiť. Kľúčové slovo je “otvorene”, ale hovorí sa tam, že USA musia navrhnúť alternatívy k členstvu Ruska. Z toho sa nakoniec vyvinula Rada Rusko – NATO. V tom čase existoval aj program Partnerstvo za mier, ktorý sa však považoval skôr za prvý krok k členstvu, hoci sa Rusku ponúkal aj ako určitá alternatíva. Inými slovami, pre jedných to bol predvoj NATO a pre druhých to bolo rozptýlenie.
Fiodor Lukjanov: Nikdy sa neuvažovalo o obmedzení expanzie?
Dylan Royce: Neexistovala myšlienka, že by sme mali niekde obmedziť expanziu. Ibaže niekoľko, veľmi málo predstaviteľov Pentagónu takúto otázku nastolilo, a aj to vo veľmi skorom štádiu. Ale ani v tomto prípade nemôžeme hovoriť o žiadnom spore. Takmer od samého začiatku sa vychádzalo z myšlienky, že expanzia by nemala byť obmedzovaná geografickými alebo nejakými geopolitickými prekážkami.
Fiodor Lukjanov: Udalosti z roku 2008 – rusko-gruzínska vojna, ku ktorej došlo krátko po oznámení, že Gruzínsko a Ukrajina budú členmi NATO, sa nestali dôvodom na úvahy, či by sme sa nemali zastaviť?
Dylan Royce: Vtedy sa Gruzínsko a Ukrajina priblížili k členstvu viac, ako to vyzeralo. V apríli 2008 na samite NATO v Bukurešti zaznelo slávne oznámenie, že tieto dve krajiny sa stanú členmi NATO. USA chceli niečo iné – chceli dať obom krajinám Akčný plán členstva (“Membership Action Plan” – MAP), ktorý by bol vstupenkou: neexistoval prípad, keď by MAP neviedol k spojenectvu. Washington sa neuspokojil s polovičatým riešením a v lete 2008 podľa interných amerických dokumentov prinútil Nemecko, hlavného odporcu násilného rozširovania NATO, aby súhlasilo s nasledujúcim: v decembri 2008 na stretnutí ministrov zahraničných vecí NATO bude oznámené, že Gruzínsko a Ukrajina dostanú MAP v roku 2010. Nemci povedali, že s tým budú súhlasiť, ak sa predtým nestane nič hrozné. Po augustovom konflikte sa línia Ruska prirodzene pritvrdila, čo bola reakcia na okolnosti, ktoré vznikli v dôsledku amerických aktivít zameraných na vstup Gruzínska a Ukrajiny do NATO. Ako vieme, v decembri neboli Tbilisi a Kyjevu poskytnuté žiadne prísľuby partnerstva. Oficiálny cieľ USA sa nezmenil – členstvo oboch krajín v NATO – môžeme sledovať reťazec krokov, ktoré Washington podniká na dosiahnutie tohto cieľa , ktoré pokračujú dodnes.
Fiodor Lukjanov: Uvedomenie si, že vojna je možná, by mohlo zmeniť politiku NATO? Ako – smerom k zdržanlivosti alebo militarizácii?
Dylan Royce: Áno, v NATO si uvedomujú, že možno bude nutné vstúpiť do vojenského konfliktu. NATO má po roku 2022 dvoch nových členov. Jeden z nich, Fínsko, má dlhú hranicu s Ruskom. To je sotva najpravdepodobnejší dôvod na vojnu s Ruskom, riziká nie sú také ako v prípade Ukrajiny, pobaltských štátov alebo Gruzínska. Nezdá sa však, že by existovali akékoľvek obavy z rizika nadmernej expanzie. Práve naopak, je tu zjavná snaha o ďalšiu expanziu. Nie všetky spojenecké krajiny sú rovnako ochotné bojovať za pristupujúce krajiny, o čom svedčí váhanie s ratifikáciou prijatia nových členov. Bolo by však nesprávne vychádzať z predpokladu, že v prípade priamej eskalácie NATO nebude plniť svoje záväzky – prinajmenšom sa nájdu krajiny, predovšetkým Spojené štáty, ktoré budú konať v súlade s nimi.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
