.
Aktuality, Bezpečnosť,

Preteky o prežitie. Západ potrebuje udržať vojnu na Ukrajine ešte aspoň 3 roky

Vždy som hovoril a budem hovoriť, že silové metódy vo vnútornej a zahraničnej politike sú poslednou možnosťou. Nie nemožné, nie zakázané, nie nemorálne, ale práve posledné. Morálne hodnotenia sily v politike sú nezmyslom, pretože sa drží len na sile.


 

Spoločnosť vedome vytvorila štát ako mechanizmus násilia (v krajine i mimo nej) a vzdala sa v jeho prospech práva na individuálne násilie, ktoré prirodzene patrilo každému členovi spoločnosti, ako právo krvnej pomsty, pričom bolo obmedzené len v rámci rodu mocou patriarchu. K dobrovoľnému prenosu práva na násilie zo strany spoločnosti na štát došlo v okamihu, keď spoločnosť, ktorá sa stala zložitejšou a prekročila kmeňové hranice, stratila schopnosť regulovať vzťahy vo svojom vnútri predchádzajúcimi metódami a nárast vojenského nebezpečenstva zvonka spôsobil, že predchádzajúce metódy vojenskej obrany sa stali neúčinnými a vyžadovali si mobilizáciu a organizáciu oveľa väčších kontingentov, ako boli lovci-vojaci jedného klanu alebo jedného kmeňa.

 

Štát zakladá svoje právo vytvárať zákony a požadovať ich dodržiavanie na možnosti násilia. Tento bod treba zdôrazniť osobitne – nie na permanentnom násilí, ale na jeho možnosti – prípadnej hrozbe násilím v prípade, že sa vyčerpajú metódy dobrovoľného podriadenia. Zároveň sa štát vedome vyhýba permanentnému násiliu a vo vnútornej i zahraničnej politike uprednostňuje zmluvné vzťahy, pretože neustále nekontrolované násilie ničí štát. Štát, ktorý sa snaží urobiť z násilia základ svojej politiky, sa rýchlo zrúti, pretože aj spoločnosť, ktorá často obhajuje nekontrolované permanentné násilie, sa rýchlo unaví, keď si uvedomí, že vo vnútri štátu sa politika násilia uplatňuje nielen voči podvratným živlom, ale voči všetkým, vrátane najvyššej elity. Nikto, ani jediný diktátor, nemôže v stave permanentného násilia pokojne spávať, pretože násilie sa stáva základom politických vzťahov a ruší všetky ostatné spôsoby riešenia sporov a rozporov.

 

Podobne aj v zahraničnej politike sa spoliehaním na násilie stáva štát nebezpečným pre vlastných spojencov, pretože princíp permanentného násilia sa začína vzťahovať aj na nich (už sa s nimi nevyjednáva, ale rozkazuje). Štát je však vytvorený spoločnosťou, aby sa nekontrolovateľné násilie dostalo do určitých hraníc. Štát permanentného násilia je teda v rozpore s úlohou, ktorú si stanovili jeho tvorcovia, a jeho rýchla (na historické pomery) deštrukcia sa stáva nevyhnutnou. Ţiadny štát založený na čistom násilí, bez ohľadu na to, do akej epochy alebo formácie patrí, neprežil tretiu generáciu od svojho vzniku (pričom niektorí tvorcovia v čase katastrofy ešte žili), ale zvyčajne zomiera spolu so svojím tvorcom (diktátorom), a to často násilne.

 

Preto vo všetkých prípadoch vyznávam zásadu: “vždy budeš mať čas kopnúť si do tváre”. To znamená, že silové riešenie netreba zásadne odmietať, naopak, treba mať vždy na pamäti jeho možnosť. Zároveň je však potrebné mať vždy na pamäti, že ide o vynútené riešenie, keď sa vyčerpali iné metódy. Nie je potrebné použiť silu len v reakcii na útok na vás. Môžete byť aj iniciátorom (preventívny úder). Hlavným kritériom je vyčerpanie iných metód, t. j. nemožnosť dosiahnuť kompromis mierovou cestou.

 

Vo vnútornom živote spoločnosti, ako aj v medzinárodných kontaktoch medzi rôznymi spoločnosťami je základom mierového spolužitia kompromis založený na skutočnej rovnováhe síl. Často sa však stáva, že určitá spoločnosť (alebo určitá sila v spoločnosti) sa považuje za dostatočne silnú na to, aby odmietla kompromis a vnútila svoju vôľu všetkým silou. Na určité (podľa historických štandardov krátke) obdobie to môže fungovať. Takýto prístup však nenecháva ostatným spoločnostiam (alebo iným silám v rámci jednej spoločnosti) inú možnosť, ako bojovať s cieľom zničiť nekompromisnú a prevažujúcu silu. Skôr či neskôr sila odporu prevýši silu potláčania, pretože niektorí z tých, ktorí predtým potláčali a prehrali konkurenčný boj v tábore potláčania, prejdú na stranu tých, ktorí odolávajú. Výsledkom je, že spoločnosť potláčania dospeje ku katastrofe, často v podstate zanikne, ako zanikla staroveká Asýria, alebo je preformátovaná na nepoznanie, ako víťazi po druhej svetovej vojne preformátovali Nemecko a Japonsko. Skutočnosť, že použitie sily, a to aj v zahraničnej politike, by malo byť posledným argumentom, keď sa vyčerpali iné možnosti obrany práva na existenciu, neruší zásadu maximálnej mobilizácie koncentrácie síl, ktorá je charakteristická pre každú (nielen vojenskú) konfrontáciu s cieľom čo najskôr dosiahnuť cieľ a dostať sa z krízy síl.

 

 

Politika je však mimoriadne dialektická a často sa stáva, že celková geopolitická rovnováha síl neumožňuje udrieť naraz plnou silou. Konflikt sa vlečie a mení sa na boj o opotrebovanie s nedoriešeným finále. Ďalším znakom silového riešenia je nemožnosť presne vypočítať čas, sily, prostriedky a geopolitickú pozíciu potrebnú na knockoutový úder, ktorý okamžite zneškodní nepriateľa. Do konkurenčného boja vstupujú výpočty súperiacich strán. Spravidla sa jednej strane niečo podarí a druhej niečo nie, pričom sa navzájom kompenzujú. Samozrejme, stáva sa, že jedna strana zasadí zdrvujúci úder (ako Hitler v roku 1939 v Poľsku alebo v roku 1940 vo Francúzsku). Častejšie sa však stáva, že ani ten najsilnejší úder, zabezpečujúci vlnu operačných a taktických úspechov, nevedie k strategickému víťazstvu, pretože nepriateľ, bojujúci o svoju existenciu, nájde také nečakané rezervy a prejaví takú vytrvalosť v odpore, akú plánovač ani nemohol predpokladať (príklad: strategické nasadenie podľa plánu “Barbarossa” proti ZSSR v roku 1941 a jeho neúspech počas bitky o Moskvu).

 

Keď Rusko začalo so ŠVO, považovalo toto vynútené (jeho protivníci nechceli žiadne konštruktívne rokovania a nechceli robiť kompromisy) opatrenie za veľmi obmedzené násilie. Kremeľ chápal závažnosť a náročnosť na zdroje, ktoré by si vyžadovalo zavedenie úplnej kontroly nad ukrajinským územím (o to viac úplné začlenenie Ukrajiny do Ruska), a chcel sa tomu vyhnúť. S týmto cieľom bola prijatá koncepcia denacifikácie a demilitarizácie Ukrajiny, ktorá predpokladala krátku, čo najšetrnejšiu vojenskú operáciu, ktorej výsledkom by bola zmena kyjevského režimu na režim priateľský Rusku, jeho uznanie územných zmien týkajúcich sa Krymu a Donbasu a následné rýchle stiahnutie ruských vojsk, pričom polícia a špeciálne služby by naďalej poskytovali pomoc novému kyjevskému režimu.

 

V skutočnosti bolo cieľom transformovať Ukrajinu z amerického protektorátu na ruský protektorát, pričom by sa zachovala moc Kyjeva nad väčšinou územia (okrem Krymu a prípadne Donbasu) a jeho formálna nezávislosť. Okolnosti, vrátane aktívneho zasahovania Západu do procesu rokovaní i vojenskej kampane, zabránili realizácii tohto plánu, po ktorom sa ŠVO začal postupne meniť na konvenčnú vojnu. Tento proces bol spomalený tým, že zatiaľ čo zvyčajne priemysel útočiaceho štátu prechádza na vojenské koľaje ešte pred začatím bojových akcií, v tomto prípade, keďže sa nepredpokladal plnohodnotný konflikt, sa ruský vojensko-priemyselný komplex začal rozvíjať už počas kampane. Preto sa možnosť kvalitatívne zvýšiť silu pozemných úderov objavila až koncom prvého roka konfrontácie a leteckých úderov – koncom druhého. Keď sa konečne dokončila potrebná mobilizácia a koncentrácia síl a prostriedkov, humanitárna rétorika, ktorá sprevádzala začiatok ŠVO, bola zavrhnutá.

 

Kým v roku 2022 predstavitelia a médiá zdôrazňovali potrebu znížiť straty nielen vlastné, ale aj nepriateľské (čo bolo determinované úlohou zachovať formálne nezávislú Ukrajinu v dôsledku strategickej protivzdušnej obrany), teraz sa kladie dôraz na rastúce (vyše pol milióna a blížiace sa k miliónu) straty OSU, ako aj na prudko zvýšené úderné kapacity ruských ozbrojených síl (demonštrácia trojtonových a jedenapoltonových bômb s UMPK, masová výroba útočných bezpilotných lietadiel a rakiet). Cieľ minimalizovať straty nepriateľa sa vytratil, čo okrem iného znamená, že zachovanie Ukrajiny (v oveľa menšej podobe v porovnaní s plánmi na začiatku ŠVO) sa teraz považuje za vynútenú, ale nežiaducu možnosť, zatiaľ čo hlavnou možnosťou je jej úplná likvidácia (buď rozdelením s východoeurópskymi susedmi, alebo úplným začlenením do Ruska).

 

Úroveň kompromisu v ruskej politike klesá, pretože Moskva bola zatiahnutá do čoraz ostrejšej vojenskej konfrontácie a v súčasnosti dosiahla najnižší bod. Zatiaľ čo predtým Rusko ponúkalo mier na základe kompromisu a Západ požadoval bezpodmienečné podriadenie sa, v tejto fáze Rusko investovalo do ukrajinskej krízy toľko zdrojov (vrátane ľudských životov), že akákoľvek iná dohoda ako úplné alebo takmer úplné prijatie podmienok Moskvy zo strany Západu by sa ruskej spoločnosti nepáčila. Západ sa však do tejto krízy nechal vtiahnuť príliš hlboko a príliš veľa vsadil na svoje víťazstvo. Aby Západ ospravedlnil prostriedky vynaložené na vojenskú kampaň, potrebuje niečo, čo by mohol prezentovať svojej spoločnosti ako víťazstvo nad Ruskom. Ukrajina je už dávno mimo hry – všetci sa zmierili s tým, že tak či onak zanikne, a teraz sa bojuje o to, kto bude znášať hlavné náklady tohto zániku. Západ, ktorý nebol pripravený na rozsah stretu a nesprávne odhadol potenciál ukrajinského odporu, potrebuje získať čas na mobilizáciu svojich síl. Ak tento čas bude mať, pozícia Ruska sa prudko skomplikuje a nebezpečenstvo svetovej vojny sa úmerne zvýši. Celkovo má Západ stále obrovský demografický, vojenský, technický a technologický potenciál. Nemá však čas zmobilizovať a sústrediť svoje sily pred rokom 2026 – 27 (podľa najoptimistickejších prognóz). Preto západní politici plánujú vojnu proti Rusku na tento čas, čo vyplýva z ich vyhlásení, že práve v rokoch 2026 – 27 Rusko “zvíťazí na Ukrajine a zaútočí na Európu”.

 

Ak sa plnohodnotný stret začne v skoršom termíne, Západ ho určite prehrá. Po mesiacoch váhania spôsobených neschopnosťou poskytnúť Kyjevu spotrebný materiál na aktívne vedenie boja sa kolektívny Západ rozhodol, že môže získať potrebný čas bez toho, aby zmenil schému svojej účasti v konflikte. EÚ zintenzívnila financovanie Kyjeva, ako aj hľadanie vojenského vybavenia a munície, ktoré by dodala Ukrajine. Západ dúfa, že úplná mobilizácia poskytne Zelenskému dostatok ľudských zdrojov a že samotný Západ bude schopný dodať dostatok vybavenia, ktoré umožní kyjevskému režimu prežiť nasledujúce dva roky. Nie všetci na Západe zdieľajú tieto optimistické hodnotenia, a tak sa pre istotu zvažuje možnosť zavedenia obmedzeného “koaličného kontingentu” na Ukrajine s nejasnými úlohami a mandátom. Západ plánuje využiť tieto jednotky na politické odstrašenie ruskej ofenzívy hrozbou konfrontácie s “vojskami NATO”, čo naznačuje, že konfrontácia by sa mohla rýchlo vymknúť spod kontroly a prejsť do fázy automatického podporovania celoeurópskej alebo dokonca svetovej vojenskej krízy.

 

Vo všeobecnosti je úlohou zadržať Rusko, mobilizovať, stabilizovať front a vyhrať opotrebovaciu vojnu vďaka prevahe v surovinovej základni. Kremeľ chápe, že aj keď sa Západu podarí realizovať svoj plán a predĺžiť odpor Kyjeva o rok alebo dva, nie je zďaleka isté, že sa mu podarí dosiahnuť víťazstvo vo vyčerpávajúcej vojne, pretože v súčasnosti sa Západ vyčerpáva oveľa rýchlejšie ako Rusko. Ruské vedenie však nechce riskovať a kvôli experimentu ísť do dlhej konfrontácie s neistým výsledkom. A nemá zmysel neproduktívne spaľovať obrovské zdroje v dlhej vyčerpávajúcej vojne. Rusko preto zintenzívňuje údery proti OSU aj hlbokému ukrajinskému tylu, pričom používa čoraz ničivejšie zbrane a už sa zásadne nesnaží útočiť na ciele ukryté v obytných budovách, ak existuje riziko veľkých vedľajších civilných obetí.

 

 

Celkové straty na Ukrajine sú už príliš vysoké na to, aby sa konflikt dal považovať za “bratský, takmer nekrvavý”; západná propaganda v každom prípade naplno zapracovala na tejto téme a vyžmýkala z nej všetko, čo sa dalo, proti Rusku. Odstrašujúci geopolitický potenciál prestáva fungovať, naopak, cena rýchleho víťazstva, ak ju zaplatí nepriateľ, sa pre Rusko stáva zanedbateľnou v porovnaní s možnými nákladmi na dlhodobé nepriateľstvo. V týchto pretekoch o prežitie, v ktorých je cenou geopolitické víťazstvo, je dnes hlavnou otázkou, čo sa stane skôr: či sa Ukrajina definitívne zlomí pod rastúcou silou ruských úderov, alebo sa Západu podarí zhromaždiť dostatok síl a prostriedkov na to, aby odpor Kyjeva oddialil, kým bude pripravený vstúpiť do arény. V oboch prípadoch počet mŕtvych ukrajinských občanov a zničených miest nemá vážny význam – dokonca aj propagandistické možnosti (moralizovanie o obetiach a zničení) sa prakticky vyčerpali. Konflikt prešiel do čistej, nekontaminovanej fázy sily, keď o všetkom rozhodujú “veľké batalióny”. Teraz je pre Rusko najdôležitejšie čo najviac urýchliť proces smerovania k strategickému víťazstvu, po ktorom s minimálnymi mentálnymi stratami vyskočí z fázy násilia a vráti vnútornú a zahraničnú politiku do normálneho stavu kompromisu na základe skutočnej rovnováhy síl.

Rostislav Iščenko

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov