Aktuality, Bezpečnosť,

Zmení sa zahraničná politika Turecka?

---

 

Nový prezidentský mandát Recepa Tayyipa Erdogana, ktorý zvíťazil vo voľbách 28. mája 2023 napriek poklesu ratingu a popularity ním vedenej Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP), plne odráža kľúčové trendy politickej transformácie Turecka v poslednom desaťročí. Medzi nimi je najvýraznejšie rozsiahle a dôsledné upevňovanie monopolnej kontroly v rukách prezidenta nad všetkými zložkami moci – výkonnou (prostredníctvom zrušenia funkcie predsedu vlády a prevzatia právomocí hlavy štátu aj vlády prezidentom), zákonodarnou (prostredníctvom zrušenia ustanovenia o nestraníckom charaktere prezidenta, ktorý si mohol ponechať kreslo lídra politickej strany), súdnou (prostredníctvom posilnenia prezidentskej kontroly nad tvorbou zloženia parlamentu) a volebnou (prostredníctvom posilnenia prezidentskej kontroly nad zložením parlamentu).

 

Pokračuje odstraňovanie inštitucionálnych kontrol a protiváh prezidentskej moci zo strany štátnych inštitúcií i občianskej spoločnosti a proces desekularizácie tureckého verejného života vo všeobecnosti a najmä vzdelávania pokračuje v nezmenšenej miere. Napokon, charakteristickým znakom Erdoğanovej vlády zostáva ofenzívna zahraničná politika s jej prehlbujúcou sa militarizáciou a devesternizáciou. Na ceste k svojmu tretiemu prezidentskému mandátu čelil Erdoğan najväčšej politickej výzve svojej kariéry. Rýchly hospodársky rast, ktorý bol charakteristický pre prvé roky jeho pôsobenia na čele Turecka, vystriedala dlhodobá finančná a hospodárska kríza. Turecká líra za posledných päť rokov oslabila voči doláru a euru viac ako šesťkrát, pričom len od volieb stratila viac ako 38 %. Ročná inflácia síce ustúpila z minuloročného maxima 85 % pod 40 % do leta 2023, ale rastúce ceny základných produktov, klesajúca kúpna sila obyvateľstva a znehodnotenie národnej meny, t. j. ekonomické ukazovatele citlivé pre obyvateľstvo, zostali na krízovej úrovni.

 

Okrem ekonomických problémov musel Erdoğan vo volebnej kampani v roku 2023 čeliť aj pomerne silnej opozícii, ktorej úroveň konsolidácie sa v porovnaní s predchádzajúcimi volebnými cyklami výrazne zvýšila. Politická stratégia Erdoganovho hlavného súpera, lídra Ľudovej republikánskej strany (PRP) Kemala Kılıçdaroğlua, založená na jednej strane na ostrej kritike Erdoganovej 20-ročnej vlády a na druhej strane na nemenej štedrých sľuboch finančnej podpory obyvateľstva (bezplatné stravovanie pre študentov, ročné bonusy pre dôchodcov, zníženie daní) ako AKP, však zlyhala. Situáciu nezachránilo ani to, že sa k jeho tímu v prezidentských voľbách pridali mimoriadne populárni starostovia Istanbulu a Ankary Ekrem Imamoglu a Mansur Yavaş. Erdogan v novom funkčnom období čelí potrebe riešiť množstvo naliehavých vnútropolitických problémov.

 

Kľúčovou z nich je obnova krajiny a hospodárstva po februárovom zemetrasení, pri ktorom zahynulo viac ako 50 000 ľudí a viac ako 110 000 bolo zmrzačených a zranených. Materiálne škody spôsobené katastrofou dosiahli viac ako 150 miliárd dolárov. Približne 1,5 milióna ľudí v zóne katastrofy bolo ubytovaných v stanoch a kontajnerových domoch a odhaduje sa, že viac ako 2 milióny ľudí migrovalo do iných regiónov. Erdogan bude tiež musieť urýchlene hľadať spôsoby, ako prekonať negatívne dôsledky dlhotrvajúcej finančnej a hospodárskej krízy. Koncom mája turecká centrálna banka prvýkrát od roku 2002 vykázala záporné čisté devízové rezervy. Predtým bol Erdogan schopný financovať svoju neortodoxnú menovú politiku udržiavania nízkych úrokových sadzieb tvárou v tvár cválajúcej inflácii pomocou menových swapov a miliardových injekcií zo spriatelených krajín Perzského zálivu a Ruska, ale tieto zdroje sa ukázali ako nedostatočné. Je čoraz ťažšie pokryť obrovský a neustále rastúci rozpočtový deficit.

 

Pred voľbami sa úrady uchýlili k rôznym schémam, do ktorých boli zapojené štátne banky, aby stabilizovali výmenný kurz tureckej líry, čo sťažilo život tureckým vývozcom. Po voľbách kurz líry prudko klesol a v polovici leta dosiahol rekordné hodnoty vyše 30 lír za euro a 27 lír za americký dolár. Pokles líry ešte viac prehĺbil hlavný problém tureckej ekonomiky – nezadržateľný rast rozpočtového deficitu – tým, že zvýšil “cenu” masívneho vládneho programu “garantovaných vkladov”, v rámci ktorého ministerstvo financií a centrálna banka od konca roka 2021 okrem bankových úrokov z vkladov kompenzovali vkladateľom aj znehodnotenie meny. Pôvodne schválený rozpočet na rok 2023 predpokladal výdavky vo výške 4,5 bilióna lír (172 miliárd USD) a deficit 661 miliárd lír (25,3 miliardy USD). Predvolebné výdavkové programy vlády a náklady na odstraňovanie následkov februárového zemetrasenia však spôsobili kolaps rozpočtu. Podľa oficiálnych údajov rozpočtový deficit za prvých päť mesiacov roku 2023 presiahol 263 miliárd lír (10 miliárd USD), čo je viac ako 40 % celoročnej prognózy. Do konca roka 2023 sa predpokladá, že rozpočtový deficit dosiahne 10 % HDP.

 

Za týchto okolností boli úrady nútené pristúpiť k doplnkovému rozpočtu s dodatočnými výdavkami vo výške 1,1 bilióna lír (42 miliárd USD), z čoho 44 % má byť vynaložených na programy súvisiace so zemetrasením. Hoci požadovaná suma nepostačuje na pokrytie potrieb, vláda si nemôže dovoliť žiadať viac vzhľadom na zákonnú povinnosť rovnako zvýšiť príjmy. Namiesto toho Veľké národné zhromaždenie Turecka (TGNA) na podnet AKP schválilo ďalší zákon, ktorý Erdoganovi umožní prideliť finančné prostriedky štátnym organizáciám a rozšíriť limity na pôžičky. Stalo sa tak preto, lebo podľa tureckých zákonov sa v dodatočnom rozpočte vyžaduje, aby vláda určila rovnocenné príjmy a dodržala cieľové hodnoty rozpočtového deficitu. Keďže vláda nebola schopná zabezpečiť takúto výšku príjmov napriek tomu, že po voľbách zvýšila množstvo daní a poplatkov, uspokojila sa s návrhom dodatočného rozpočtu vo výške 1,1 bilióna lír (42 miliárd dolárov) v nádeji, že tento deficit preklenie inými prostriedkami. V súlade s tým nový návrh zákona o prideľovaní finančných prostriedkov štátnym organizáciám a zvýšenie limitov na požičiavanie dal Erdoganovi možnosť pokryť výpadok 700 – 800 miliárd lír (30 miliárd USD) pôžičkami.

 

Podľa opozície takýto návrh zákona zasahuje do rozpočtových právomocí GNST a v skutočnosti porušuje ústavu. Ďalšou pohromou tureckej ekonomiky závislej od dovozu je rast cien zahraničných mien, ktorý je jedným z hlavných faktorov inflácie. Keďže príjmy z vývozu a cestovného ruchu nepokrývajú dovoz, deficit bežného účtu platobnej bilancie krajiny sa v priebehu mája 2023 zvýšil o 8 mld. Turecko potrebuje na pokrytie tohto deficitu získať zahraničné finančné prostriedky. Napriek vymenovaniu Mehmeta Şimşeka, renomovaného ekonóma, za nového ministra financií a Hafise Gaye Erkana, finančníka s rozsiahlymi skúsenosťami vo vedúcich medzinárodných inštitúciách, za šéfa centrálnej banky však turecké orgány zatiaľ nedokázali vzbudiť dôveru západných investorov a stále sa spoliehajú na finančnú podporu bohatých monarchií Perzského zálivu. Svedčí o tom, najmä medzinárodná aktivita ministra financií a Erdoganova povolebná cesta po Blízkom východe v júli tohto roku.

 

Vláda očakáva, že prostredníctvom rôznych programov, vrátane ich účasti na novej privatizácii, získa od arabských monarchií produkujúcich ropu investície vo výške 25 mIliárd Dolárov. Vnútropolitickú situáciu v Turecku bude zrejme výrazne ovplyvňovať snaha prezidenta získať späť masovú podporu AKP, ktorá v posledných troch volebných cykloch do parlamentu strácala relatívnu aj absolútnu lojalitu voličov. V novembri 2015 podporilo AKP 23,6 milióna ľudí, v roku 2018 21,3 milióna a v roku 2023 už len 19,3 milióna. A to napriek tomu, že AKP má viac ako 11,24 milióna členov (11 miliónov 241 tisíc), čo znamená, že k Erdoganovej strane patrí približne 20 % oprávnených voličov v Turecku. Prezentované štatistiky sú samy o sebe prekvapivým javom. Konkurenčná Ľudová republikánska strana (HDP) má takmer desaťkrát menej – len 1,37 milióna (1 milión 369 tisíc), Dobrá strana 618 tisíc a PND 464 tisíc. Erdogana a jeho stúpencov čakajú vážne prípravy na komunálne voľby na jar 2024, v ktorých AKP plánuje získať kontrolu nad najväčšími mestami – hlavným mestom Ankarou a Istanbulom, ako aj Antalyou.

 

Komunálne voľby naplánované na marec 2024 budú pre Erdogana ďalšou dôležitou volebnou skúškou. Prezident ich považuje za “rozhodujúce” a vníma ich ako druh hlasovania o dôvere. Konajúc v tejto logike vyzval svojich stúpencov, aby aktívne pracovali na znovuzískaní veľkých miest, ktorých pozície AKP stratila v komunálnych voľbách v roku 2019. Ich výsledky boli pre Erdogana, ktorý pred pol rokom vyhral prezidentské voľby v roku 2018 so ziskom 52 % hlasov, sklamaním. Hoci je táto úloha náročná, Erdogan môže získať určitý náskok, ak sa opozícii nepodarí po rozpade “koalície šiestich strán” opäť skonsolidovať a udržať si podporu kurdských voličov v mestských centrách. Okrem toho súdne rozhodnutie proti istanbulskému starostovi Ekremu Imamogluovi, kľúčovej postave opozičnej HDP, by mohlo viesť k jeho “exkomunikácii” z politiky na niekoľko rokov. Zloženie novej vlády a jej prvé kroky umožňujú aj viaceré špekulácie o ďalšom vývoji Erdoğanovho nového funkčného obdobia. V novej vláde je veľa schopných technokratov (väčšinou nestraníkov, len päť z 18 členov kabinetu patrí AKP). Toto zloženie viedlo vonkajších pozorovateľov k opatrnému optimizmu, pokiaľ ide o možný návrat tureckej vlády k progresívnym reformám z roku 2000.

 

V rozhovore s novinármi po štvorhodinovom stretnutí s novou vládou 6. júna 2023 Erdogan povedal, že dvoma piliermi jeho vlády budú “stabilita a bezpečnosť”. “Ak Boh dá, budeme stáť plece pri pleci a spoločne budovať nové turecké storočie,” povedal prezident. Sľúbil tiež, že zníži infláciu na jednociferné číslo a urobí z Turecka jednu z desiatich najväčších ekonomík sveta. Zároveň však Erdogan jasne povedal, že dotácie pre poľnohospodárov a dôchodcov budú pokračovať. To zase vyvolalo otázky o tom, nakoľko je nezávislý nový minister financií a šéf štátnej pokladnice Mehmet Şimşek, ktorý bol v roku 2018 odvolaný z funkcie podpredsedu vlády pre ekonomiku pre odpor voči Erdoganovým zásahom do ekonomiky – predovšetkým jeho požiadavkám na nízke úrokové sadzby. V jednom zo svojich prvých vyhlásení po vymenovaní Şimşek poznamenal, že “Turecko nemá inú možnosť vrátiť sa k racionálnej ekonomike.”  Vo svojom prvom vyhlásení po vymenovaní Şimşek uviedol, že “Turecko nemá inú možnosť, ako vrátiť sa k racionálnej ekonomike.”

 

Nový minister zahraničných vecí Hakan Fidan, býval šéf tureckej Národnej spravodajskej služby, zasa prisľúbil vypracovať “víziu národnej zahraničnej politiky”. Čo to znamená v praxi, sa ešte len ukáže. V diplomatických kruhoch je Fidan považovaný za intelektuála, ktorý je premýšľavejší a vnímavväčší ako jeho predchodca Mevlüt Çavuşoğlu, čo nevyhnutne ovplyvní štýl aj obsah jeho zahraničnopolitickej práce. Pre pochopenie Erdoğanovho nového kurzu je dôležité nielen to, kto obsadil kľúčové pozície vo vláde, ale aj to, kto prišiel o svoje ministerské portfóliá. Napríklad Suleyman Soylu, ktorý sa skutočne stal verejným politikom a ochotne poskytoval rozhovory s vyhrážkami na adresu Spojených štátov, prišiel o kreslo šéfa ministerstva vnútra.

 

Je zrejmé, že týmito zmenami sa Erdogan snažil vyslať signál Západu, že Turecko sa do určitej miery “normalizuje” a vláda bude viesť umiernenejšiu a konštruktívnejšiu politiku. Erdoganovo víťazstvo v druhom kole znamená, že Západ s ním bude musieť naďalej spolupracovať. V súlade s tým, ak Erdogan neurobí ďalšie agresívne obraty vo svojej zahraničnej politike, spolu s možnou ratifikáciou členstva Švédska v NATO môže počítať s ochotou k partnerstvu v európskych hlavných mestách a vo Washingtone. Napríklad námietky Kongresu proti predaju stíhačiek F-16 Turecku budú pravdepodobne prekonané. Tón udáva vyhlásenie poradcu pre národnú bezpečnosť Jakea Sullivana pre prominentného politológa a publicistu CNN Fareeda Zakariu, že “Turecko je demokracia”.

 

Medzi kľúčové úlohy a priority tureckej zahraničnej politiky patrí obnovenie vzťahov s krajinami Blízkeho a Stredného východu, riešenie problému utečencov a migrantov (v krajine stále zostáva 3,7 milióna sýrskych utečencov) a zmierenie so Sýriou. Čo znamená Erdoganovo víťazstvo pre turecko-ruské vzťahy? Ich konštantou pravdepodobne zostane Erdoganovo vnímanie Ruska ako zdroja na zvýšenie strategickej autonómie Turecka. Tento prístup sa môže stať základom pre pomerne plodné väzby vo viacerých oblastiach – politickej, medzinárodnoinštitucionálnej, vojensko-technickej, obchodno-ekonomickej, surovinovo-energetickej. Zároveň netreba podceňovať skutočnosť, že Erdogan sa v prvom rade sústreďuje na záujmy Turecka a svoje vlastné ciele vrátane cieľov domácej politiky. V súlade s tým bude úspech rusko-tureckej interakcie naďalej závisieť od schopnosti a ochoty oboch strán manévrovať a hľadať kompromisy v celom rade sporných otázok – od stretu záujmov v oblastiach spoločného susedstva (Zakaukazsko, Stredná Ázia, východné Stredomorie) až po problémy interakcie s kolektívnym Západom.

Pavol Šlykov