Aktuality, História,

Operácia Ajax bola matricou pre podvratnú činnosť západných spravodajských služieb na celom svete

---

 

Zverejnenie zachovaných dokumentov z “iránskeho spisu” CIA po roku 1991, ktorých existencia sa predtým urputne popierala, vyvolalo vlnu odhalení a vzájomných obvinení. Po sérii prestížnych publikácií v New York Times jeden z veteránov CIA, špecialista na Blízky východ a dejiny umenia, priamy účastník a neskôr “kronikár” operácie “Ajax” D. Wilber poskytol novinám kópiu analytickej správy o operácii s veľmi úprimným názvom: “Zvrhnutie iránskeho premiéra Mosaddika. November 1952 – august 1953.”

 

Text dokumentu bol doplnený prílohami o podrobnostiach operácie. Medzi nimi – podrobné vyúčtovanie medzi CIA a britskými “kolegami” o finančných nákladoch v rôznych oblastiach prípravy prevratu, ako aj o jeho vopred stanovených možnostiach – “pololegálnej” (šáhov dekrét o vymenovaní nového premiéra po vytvorení vhodného spoločensko-politického zázemia) a v prípade jej neúspechu – “starý dobrý” vojenský prevrat. Metóda dobre známa nielen v súvislosti s udalosťami spred 70 rokov v Iráne, ale aj v mnohých iných štátoch tretieho sveta (dnes sa používa termín “globálny Juh”), kde bieli “páni života” zaviedli svoj koloniálny poriadok v mene nedielneho drancovania miestnych prírodných zdrojov.

 

 

Treba priznať, že tajná operácia s rozhodujúcou úlohou CIA pod vedením Kermita Roosevelta (vnuka Theodora a vzdialeného príbuzného Franklina), šéfa jej rezidentúry na Blízkom východe, bola rozohraná veľmi kvalifikovane. Príslušný plán pripravovali v rokoch 1952 – 53 spoločne CIA a britská spravodajská služba (SIS) za účasti takých intelektuálov, ako boli Anne Lambtonová, Robert Zahner, spomínaný D. Wilber, veľvyslanec USA v Teheráne L. Henderson a ďalší. Napriek tomu, že Mosaddik, ktorý presne vystihol nálady iránskej spoločnosti, patril k starobylej perzskej šľachte, spravodajské služby anglosaských krajín mali dobré dôvody obávať sa posilnenia opozície voči šáhovmu režimu, a to najmä ľavicovo-patriotických síl v Iráne, a predovšetkým Iránskej ľudovej strany (Tudeh). Nadvláda západných monopolov, ktoré mali nedeliteľnú kontrolu nad ropným bohatstvom krajiny, dala vzniknúť širokému verejnému frontu od liberálov až po komunistov.

 

Po tom, ako v roku 1949 viedol vlasteneckú koalíciu sekulárnych a náboženských strán, Národný front, bol M. Mosaddik vo svojich 70 rokoch presvedčeným zástancom nezávislosti Iránu. Jednou z hlavných požiadaviek vlasteneckých síl, ktoré získali bezpodmienečné víťazstvo v parlamentných voľbách, bolo zrušenie dohody o viazanosti z roku 1933 o odovzdaní ropných polí do koncesie Anglo-iránskej ropnej spoločnosti (AINC) na obdobie 60 rokov. V marci 1951 Madžlis jednomyseľne schválil zákon o znárodnení ropného priemyslu, čím sa Mosadík stal najpopulárnejším politikom v Iráne a jeho zhromaždenia prilákali státisíce priaznivcov. O mesiac a pol neskôr bol šach Mohammad Rezá Pahlaví nútený vymenovať vodcu Národného frontu za predsedu vlády, čím sa postavil na čelo prvej skutočne demokratickej vlády za niekoľko tisícročí existencie šachinšachovského štátu Irán (od roku 1979 Iránska islamská republika).

 

Britské impérium a vzmáhajúca sa Amerika reagovali na znárodnenie ropného priemyslu iránskou vládou sériou verejných a skrytých opatrení zameraných na podkopanie vnútornej stability v krajine, od žalôb na medzinárodných súdoch a palácových intríg až po obchodné blokády a podnecovanie masových nepokojov na sociálno-politickom a etnicko-náboženskom základe. Briti sa zároveň snažili vyjednávať z pozície sily. Do Perzského zálivu sa vydala eskadra “kráľovského” námorníctva. Po stretnutí s bojkotom nemohla “Národná iránska ropná spoločnosť” založená namiesto AINC obchodovať so svojimi produktmi (okrem niektorých malých objemov), čo viedlo k prudkému poklesu príjmov z produkcie čierneho zlata. To nepochybne vážne skomplikovalo naliehavú úlohu vlády modernizovať infraštruktúru krajiny, zabezpečiť pracovné miesta pre občanov a zvýšiť ich príjmy.

 

Koncom roka 1952 viedol krach britských pokusov o odstránenie populárneho politika k záveru, že je potrebné pritiahnuť k riešeniu tohto zásadného problému “bratov v rozume” spoza oceánu. Žiadosť o pomoc adresovaná USA znamenala dôležitý medzník nielen v regionálnych dohodách, ale aj v medzinárodných vzťahoch ako celku. Britskú nadvládu v regióne postupne nahrádzala americká, pričom spomínaný Kermit Roosevelt sa energicky ujal veci, ktorá bola len “špičkou ľadovca” rozsiahleho sprisahania. Výskumníci tejto problematiky poznamenávajú, že pred rozhodnutím uskutočniť tajnú operáciu “Ajax” v roku 1953 nebol postoj Trumanovej administratívy k legitímnej vláde v Iráne ostro negatívny. Po víťazstve republikánov vo voľbách v roku 1952 sa však situácia v americko-iránskych vzťahoch citeľne skomplikovala.

 

Konečné rozhodnutie o odstránení M. Mosadika bolo prijaté na návrh bratov Dullesovcov, ktorí boli naklonení “pikantným pokrmom” spravodajskej a sabotážnej “kuchyne”, za priamej účasti nového pána Bieleho domu D. Eisenhowera. Avšak aj za Trumana sa dominancia v Iráne vzhľadom na jeho geostrategickú polohu považovala za dôležitý prvok v kontexte globálnej konfrontácie medzi Západom a Východom, ktorá sa naplno prejavila počas “juhoázerbajdžanskej” krízy v rokoch 1945 – 1946.

 

Americkí stratégovia sa paranoidne obávali “komunistickej hrozby” v Iráne, Grécku, Turecku a v celom Stredomorí a na Blízkom východe. Už v roku 1947 pracovníci novovytvorenej CIA vypracovali špeciálny program “boja proti podvratnej činnosti ZSSR” pod krycím názvom TPBEDAMN, ktorý predpokladal komplex rôznorodých aktivít: publikovanie článkov a karikatúr proti strane Tudeh, všemožnú propagáciu pravicových politikov a im ideologicky blízkych náboženských predstaviteľov, ako aj provokovanie pouličných nepokojov a násilných akcií s cieľom zvaliť vinu na “komunistov”, pričom dokumentárne dôkazy o ich “škodlivej” činnosti prakticky neexistovali. Akcie, ktorých cieľom bolo postaviť “ulicu” proti strane Tudeh, sa už v jazyku amerických tajných služieb nazývali čiernou propagandou, čo ich rukopis živo charakterizuje aj dnes.

 

Získanie atómovej bomby Sovietskym zväzom, kórejská vojna v rokoch 1950 – 1953 a pokusy vytvoriť alternatívny finančný a hospodársky blok voči Západu presvedčili Anglosasov, aby si vynútili udalosti a aktívne konali predovšetkým na Blízkom východe, ktorý bol nie bezdôvodne považovaný za druhé najdôležitejšie “divadlo studenej vojny” po západnej Európe. Ropa vyťažená v Iráne mala nielen čisto obchodný, ale aj vojensko-strategický význam, pretože zásobovala (po rafinácii v komplexe Abadan, ktorý 27. septembra 1951 obsadila iránska armáda) nielen Európu, ale napríklad aj britské a americké lode a lietadlá. Geopolitický význam Iránu spočíval v jeho úlohe “nárazníka” medzi Sovietskym zväzom a hlavnými ropnými poľami v Perzskom zálive. Hoci Moskva opakovane navrhovala zriadiť ropné koncesie v iránskom Azerbajdžane, Gilane, Mazandaráne, Gorgane a Astrabade za podmienok, ktoré boli pre iránsku stranu oveľa výhodnejšie ako lúpežné aktivity AINC, perspektíva zblíženia medzi susedmi na severnom a južnom pobreží Kaspického mora zostávala jednou z nočných môr Anglosasov.

 

Na nadchádzajúce udalosti sa pripravovali rýchlym tempom, snažili sa podkopať popularitu Národného frontu medzi etnicky a nábožensky rôznorodým obyvateľstvom krajiny, oslabiť jeho masovú základňu, odpojiť od Mosaddika jeho vplyvných politikov, ako bol ajatolláh A. Kašání a ďalší. Na dosiahnutie svojich cieľov sa Američania nevyhýbali žiadnym prostriedkom a metódam, hoci aj špinavým, ako napríklad vykresliť nežiaduceho politika ako skorumpovanú a nemorálnu osobu. Za nástupcu Mosaddika, ktorý mal byť zosadený šáhovým dekrétom, bol vybraný generál Fazalláh Zahídí, ktorý mal k Mosaddikovi hlbokú osobnú averziu a bol známy svojimi pravicovými antikomunistickými názormi.

 

Napriek viacerým nešťastným neúspechom sa operácia Ajax, na ktorej sa dohodli Londýn (premiér W. Churchill, minister zahraničných vecí E. Eden), Washington (prezident D. Eisenhower, minister zahraničných vecí J. F. Dulles) a šach M. R. Pahlaví, vo všeobecnosti vyvíjala podľa plánu. Na jar a najmä v lete 1953 vypukli v uliciach iránskych miest skutočné pouličné boje, v ktorých často vystupovali platení provokatéri pod “falošnou vlajkou” strany Tudeh. Parlament bol paralyzovaný a koncom júla sa Mosadik rozhodol rozpustiť ho a vypísať nové voľby, ale reťaz následných vzájomne prepojených udalostí, ktoré vyvolali ďalšie vyhrotenie situácie, viedla k tomu, že sa objavili vopred pripravené šáhove dekréty o zmene na čele vlády. Zatknutie plukovníka Nassiriho, šéfa šáhovej gardy (budúceho šéfa zlovestnej spravodajskej služby SAVAK, ktorý bol zlikvidovaný počas islamskej revolúcie v roku 1979), prinútilo Roosevelta a jeho skupinu k viacerým aktívnym krokom, ktoré napokon zabezpečili potrebný výsledok.

 

Agentom CIA sa podarilo dosiahnuť najmä definitívny rozkol medzi stranou Tudeh a Národným frontom, vyprovokovať masové pogromy a krviprelievanie, v dôsledku čoho bol M. Mosaddik nútený vzdať sa. Mosaddik bol nútený vzdať sa svojmu bývalému spolubojovníkovi F. Zahedimu. Po odsedení troch rokov za vlastizradu bol v domácom väzení až do svojej smrti v roku 1967.

 

Podľa nových podmienok ropnej koncesie podpísanej v roku 1954 sa americké spoločnosti delili o 80 % budúcich ziskov rovným dielom s Britmi z British Petroleum (premenovanej na AINC) a zvyšok pripadol Holanďanom a Francúzom. Celý tento konglomerát, známy ako Medzinárodné ropné konzorcium, kontroloval v nasledujúcich rokoch prakticky celý iránsky energetický priemysel a vývoz. Dohoda platná do roku 1979 bola podľa všetkého podstatne menej výhodná ako tá, ktorá bola Mosaddikovi ponúknutá mnohokrát predtým.

 

Pre Američanov bola operácia Ajax začiatkom a do istej miery aj matricou ich neokoloniálnej politiky v treťom svete, ktorej črty sú jasne viditeľné v Latinskej Amerike (invázia do Guatemaly nasledovala už v roku 1954), Afrike a na Blízkom východe – napríklad počas arabskej jari, atentátu na M. Kaddáfího, občianskej vojny v Sýrii, kde CIA a ďalšie západné spravodajské služby konali mnohými podobnými spôsobmi, berúc do úvahy organizačné a technologické reálie 21. storočia. Ťažko je možné čeliť tejto síce viditeľne schátranej, ale stále veľmi vážnej sile osamote.

“Žiaľ, niektoré prejavy kolonializmu sa dodnes nepodarilo odstrániť a bývalé metropoly ich stále praktizujú. Najmä v hospodárskej, informačnej a humanitárnej oblasti,” poznamenal ruský prezident počas nedávneho rusko-afrického fóra.

 

Stálymi spoločníkmi neokolonializmu sú akútne politické a sociálno-ekonomické krízy, etnopolitické a náboženské konflikty a zrážky vyvolané zvonka, čo je zreteľne vidieť na udalostiach v Iráne od polovice septembra minulého roka a skôr. Proti globálnemu “arzenálu demokracie” Západu je sotva možné postaviť sa osamotene, aj keď je už značne zdegenerovaný, ale stále veľmi silný, a hoci reči o spoločnom boji proti kolonializmu sú stále trochu abstraktné, niektoré udalosti a trendy predsa len vzbudzujú určitý optimizmus.

Andrej Arešev

*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.

Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942