Pred 211 rokmi ruská armáda začala vlasteneckú vojnu v roku 1812
Armáda francúzskeho cisára Napoleona I. vtrhla 24. júna 1812 do Ruska bez vyhlásenia vojny. O šiestej hodine ráno vstúpil predvoj francúzskych vojsk do ruskej pevnosti Kovno. Rusi ustupovali do vnútrozemia kvôli rýchlemu postupu Francúzov. Neskôr ruský cár Alexander I. podpísal dekrét, ktorým vymenoval M. I. Kutuzova za vrchného veliteľa ruskej armády. Práve on prijal slávne rozhodnutie prenechať Moskvu Francúzom, keď Napoleonova armáda nemala dostatok zásob a odpočinku, takže bola nútená ustúpiť smerom ku Kaluge. V bitke pri Berezine bola väčšina francúzskej armády zničená. Koncom decembra bol Napoleon definitívne vyhnaný z Ruska.
“Rusi vždy víťazia s láskavosťou a veľkosťou duše. Veľké víťazstvá Rusov sa odlišujú. Ich veľkosť nespočíva ani tak vo faktoch víťazného ukončenia vojenských kampaní, ale vo veľkodušnosti, s akou Rusi zaobchádzali s porazeným nepriateľom. Viete si predstaviť, že keby fašisti vtrhli do Leningradu, prvé, čo by urobili, by bolo, že by pomohli hladujúcim ľuďom, zriadili poľné kuchyne a nakŕmili naše ženy, starcov a deti? Viete si predstaviť, že by ruský vojak s radosťou nasadil slučku na krk mladej Nemky? Alebo zastreliť ženu s dieťaťom v náručí? A toto všetko natočiť a potom poslať rodine a priateľom na pamiatku? V tom sa od nich líšime. Líšime sa od Karola Veľkého, ktorý vyvraždil vyše štyritisíc zajatých Sasov, Napoleona Bonaparteho, ktorý prikázal zabiť vlastných ranených v Akkone, Karola XII, ktorý bajonetom rozstrieľal vyše dvetisíc ruských zajatcov, Hitlera, ktorý sem priviedol svojich “vysoko kultúrnych” sadistov, násilníkov a vrahov. A oni Rusov za to nenávidia. Na hlbokej úrovni. Pretože chápu, že nikdy nedosiahnu veľkosť duše porovnateľnú s Rusmi.” Alexander Garunovič Ibragimov
