Kto by zvíťazil, ak by sa vojna ZSSR s NATOm začala v 1980-tych rokoch?
Tento článok je postavený na spravodajských informáciách CIA, na hláseniach štátov a na zdrojoch vojenských archívov. Všetky údaje sú objektívne správne. S výnimkou jedného – o relatívne možnom víťazstve v predpokladanej vojne rokov 1980-tych. Amerika v nej stavila na vysoké zbraňové technológie, pretože početná prevaha vojakov a techniky bola na strane Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy.
USA nastupujú do zbrane
Hlavná sila NATO sú Spojené štáty. V 1980-tych rokoch sa opozícia štátov kapitalistického a socialistického tábora zostrila kvôli tajnej direktíve prezidenta USA Jamesa (Jimmiho) Cartera o vstupe do dlhodobých vojenských konfliktov so Sovietskym zväzom. Nasledovali ju obmedzenia o obilí, o bojkote Olympiády 1980 v Moskve (62 štátov sa jej odmietlo zúčastniť)… Jimmy Carter vo svojom významnom vystúpení v televízii vyzval všetky štáty postaviť sa proti ZSSR, ktorý vpadol do Afganistanu. Vychádza direktíva č. 59 o použití jadrových zbraní počas bojovej činnosti. Zastavené sú všetky rokovania. V USA začali prípravy na mobilizáciu, všetci adepti na povolanie do zbrane sú registrovaní. Schválená bola nová vojenská stratégia.
Päť proti štyrom miliónom vojakov
Počet vojakov Sovietskej armády presiahol 5 miliónov. Počet vojakov NATO bol 4 milióny 700 tisíc. ZSSR mal v tom čase oproti protivníkovi dvojnásobok divízií. (Tie však poli početne slabšie – pozn. vmi). Pričom armáda členských štátov Varšavskej zmluvy spolovice pozostávala z vojakov Sovietskej armády. V armádach NATO bola situácia iná: iba štvrtina vojakov mala americké občianstvo.
Pomer tankov 2:1
Tanková skupina Sovietov disponovala 60 tisíc tankami, obrnenými transportérmi a BVP, čo bol takmer dvojnásobok oproti štátom NATO. V amerických štáboch to vyvolávalo veľké znepokojenie. Analytici tvrdili, že je treba posilniť vedecko-technické práce na skonštruovanie tankov principiálne novej triedy. NATO však prevyšovalo protivníka v delostrelectve, v kvalite munície a aj v taktike paľby.
Sovietom pomáhal zemepis
Čiže územná blízkosť štátov Varšavskej zmluvy k ZSSR, čo bola jedna zo silných stránok v prípadnej vojne. Ich hlavného protivníka – USA – oddeľoval od spojencov oceán.
Veliteľské centrum v lietadle
Aj NATO malo svoje plusy a mínusy. Plusom boli vysokopresné zbrane, moderné lietadlá a to, že Nemecko bolo pripravené vyhlásiť všeobecnú mobilizáciu. Mínusom boli nevhodné spojovacie linky, ktoré boli veľmi zraniteľné, skrátka od južných susedov sa poriadku nedožiješ.
Veliteľské centrá boli nespoľahlivé, s výnimkou Pentagonu a záložného veliteľstva pri Modrých horách. Američania si uzmysleli preniesť svoje veliteľské centrá na špeciálne lietadlá typu EC-135. Rizikom bolo, že tie sa dali kedykoľvek a kdekoľvek zostreliť.
Výzbroj NATO nemala jednotný štandard. Ešte šťastie, že v Belgicku bol odsúhlasený nový štandardný patrón pre útočnú zbraň NATO, ktorý mal polomer ničenia 200-250 metrov.
Prvý úder „Vzdušnej operácie“
Sovietske štáby stavili na prekvapenie a na zničujúce tri vlny leteckých úderov. Bombardéry stredného dosahu mali v prvých minútach zničiť atómové sklady, veliteľské a riadiace centrá v celej hĺbke bojiska. Ich hlavnou úlohou bolo vyčistiť koridory pre iné lietadlá, ktoré zaútočia na prvú obrannú líniu NATO na územiach SRN, Francúzska a Belgicka. NATO sa zase chystalo udrieť v tom momente na druhú obrannú líniu Sovietov.
Prioritou boli lietadlá
Proti sovietskym lietadlám boli predurčené americké stíhače F-4, ktoré začali byť v 1980-tych rokoch nahrádzané stíhačmi F-15 a A-10. Do vojsk NATO začali postupovať aj bitevné stíhače F-16, aby nahradili F-4 a F-104. Sovietski letci boli pripravení na solídny odpor na najnovších stíhačoch MiG-23 a Su-17. Sovietske raketové nosiče Tu-160 prevyšovali a aj dodnes prevyšujú lietadlá protivníka B-1B. Aj diaľkové strategické letectvo bolo zapojené do činnosti.
Vojna nad a vo vodách
Sedem vzdušno-výsadkových divízií ZSSR na lietadlách An-22, An-12, Il-76 obsadzuje výsadkom turecký prieliv na Balkáne. Letectvo poskytuje podporu v boji s francúzskym námorníctvom, ktoré sa stalo jedným z hlavných protivníkov v Stredomorí.
Bez ohľadu na to, že na lodiach NATO boli umiestnené nové moderné protilodné rakety, sovietski námorníci mali nové plavidlá, vybavené najmodernejšími zbraňami na boj s nimi i s ponorkami.
Červotoče v armádnom jabĺčku
V armádach NATO neboli zriedkavosťou prípady znásilňovania a samovrážd, čo vyvolávalo znepokojenie velenia. Počet takýchto incidentov každoročne rástol. Aj to vplývalo na bojovú morálku. Lenže nič z toho sa nedá porovnať s cieľavedomým politickým ničením Sovietskej armády pri nástupe tzv. Gorbačovovej „prestavby“. V polovici 1980-tych rokov bola vyhlásená nová éra, ktorá zvnútra podkopávala poriadok a systém, negatívne ovplyvňovala vojakov. Išlo o rovnaký vnútorný červotoč, aký rozkladal ruskú cársku armádu v roku 1917 v rokoch 1. svetovej vojny.
Výsledok: víťazstvo by pripadlo NATO
Obaja protivníci boli dôstojní. No ozbrojená opozícia na predpokladaných frontoch svetovej vojny 1980-tych rokov by sa skončila víťazstvom NATO. Nie na bojovom poli, nie na hrdinstve svojich vojakov, ale na podkobercových intrigách – to je pravá okolnosť, kvôli ktorej dosiahli víťazstvo vtedajší manažéri štátov NATO, bojujúci na politickej aréne tých čias. Skutočným výsledkom „studenej vojny“ bol rozpad Varšavskej zmluvy a ten odhalil, na koho stranu sa môže zvrtnúť víťazstvo, ak sa armáde nedostane včasnej politickej a ekonomickej podpory. A, samozrejme, tiež, ak sa prestane pracovať na chybách.
Vladimír Mikunda
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich príspevkov, odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
