Akú zámienku si Hitler zvolil na prepad ZSSR?
Počas Norimberského tribunálu zaznelo medzi slovami obhajujúcimi nacistických pohlavárov aj tvrdenie, že Hitlerovo prepadnutie ZSSR bolo „vynúteným opatrením“, preventívnym úderom proti agresii sovietskeho vedenia, ktoré sa vraj ako prvé chystalo zaútočiť na Tretiu ríšu a to napriek podpísanému paktu o neútočení.
Táto idea bola počas zasadania tribunálu úspešne rozdrvená (aj vďaka svedectvu Friedricha Paulusa, jedného z autorov plánu „Barbarossa“), čiže nebola improvizáciou hitlerovských generálov. Vinu za rozpútanie vojny proti ZSSR sa pokúšal zvaliť na poškodeného už aj sám Hitler. A to hneď v prvý deň svojho útoku proti ZSSR.
Odtajnený dokument
V roku 2006 bol v Rusku odtajnený zaujímavý historický dokument – Hitlerov apel na nemecký národ v súvislosti so začiatkom vojny proti Sovietskemu zväzu. V špeciálnej relácii Veľkonemeckého rozhlasu ho ráno o 5.30 hod. 22. júna 1941 prečítal Joseph Goebbels. Vodca v ňom sformuloval rad téz, ktoré mali v očiach nemeckého národa opodstatniť útok na okupáciu sovietskych území.
Opierajúc sa o zvyčajnú antisemitskú a antikomunistickú rétoriku, Hitler sa v prvom rade vydal odhaľovať „sprisahanie Židov a demokratov, boľševikov a reakcionárov“, ktorí akoby spriadali proti Tretej ríši tajný komplot s Anglickom a ZSSR.
„Iba počas ostatných dvoch desaťročí (1920-1940) sa židovsko-boľševickí vládcovia Moskvy snažili rozoštvať nielen Nemecko, ale aj celú Európu. Nie Nemecko sa usilovalo preniesť svoj nacionalistický svetonázor do Ruska, ale židovsko-boľševickí vládcovia v Moskve sa neustále pokúšali nanútiť nášmu a ďalším európskym národom svoju vládu, pritom nielen duchovnú, ale aj vojenskú,“ hovorí sa v Hitlerovom apeli.
Vodca pri tom tvrdil, že nemecký národ „nikdy neživil nepriateľské pocity voči národom Ruska,“ a sám šiel v ústrety podpísaniu Paktu Molotov-Ribbentrop s cieľom „vzoprieť sa britskej politike obkolesovania Nemecka“ a „dosiahnutia jednoznačného uvoľnenia a, pokiaľ to bude možné, aj dlhodobej rovnováhy záujmov” so Sovietskym zväzom.
V ďalšom sa Hitler vynasnažil dodať svojim slovám presvedčivosti, popisujúc konanie ZSSR, ktoré charakterizoval ako akty agresie proti Nemecku. „Ešte počas útoku našich vojsk v Poľsku sovietski vládcovia zrazu, napriek dohode, nastolili nároky aj na Litvu,“ hovorí sa v dokumente. Pričom Hitler práve tu vyhlasoval, že „Nemecká ríša nikdy nemienila okupovať Litvu“: „Pristúpiac k podriadeniu si vojenskou silou nielen Fínska, ale aj pobaltských štátov, Rusko zrazu začalo zdôvodňovať svoje konanie rovnako falošným, ako aj absurdným tvrdením, že tieto štáty treba obraňovať pred vonkajšou hrozbou alebo jej predísť. Pri tom mohlo ísť len o Nemecko, pretože žiadna iná mocnosť nemala možnosť preniknúť do zóny Baltického mora, ani viesť tam vojnu.“
Medzi argumentmi bol spomenutý aj „vpád“ Ruska do Rumunska a „okupácia“ severnej Bukoviny, „protinemecký štátny prevrat v Srbsku… nielen pod anglickými, ale hlavne pod sovietskymi zástavami“ (ide o marcové 1941 povstanie Juhoslovanov proti nacistickému režimu a pripojeniu sa k Trojspolku Nemecka, Talianska a Japonska, ktoré Hitlerovi poslúžilo za zámienku na jeho vpád do Juhoslávie) a taktiež sústredenie sovietskych vojsk na východnom fronte.
Ani zrnko pravdy
Ako to už býva v agresívnej ideologickej propagande, Hitler vo svojom prejave premiešaval otvorené klamstvo v podobe „židovsko-boľševického sprisahania“ s naruby obrátenými faktami, ktoré prednášal len v sebe výhodnom svetle, falzifikujúc ich podstatu. Napríklad, keď hovoril o „okupácii“ severnej Bukoviny, zabudol uviesť, že tieto územia boli už predtým v zostave Ruskej ríše (a potom aj ZSSR) a že ich obyvateľstvo bolo prevažne ukrajinské a že v roku 1918 boli okupované Rumunskom. Mimochodom, na moment, keď Besarábia a severná Bukovina boli kvôli ultimátu v roku 1940 vrátené Rumunskom Sovietskemu zväzu, na týchto územiach sa už pod nacistickými bubnami „čistilo“ územie od židovského obyvateľstva.
A čo sa týka tajných dohôd o rozdelení sfér vplyvu medzi ZSSR a Nemeckom, tieto územia sem boli zahrnuté v čase, keď Hitler viedol aktívnu expanziu na Východ. Čiže jeho tvrdenia, akoby „tieto štáty nebolo treba ochraňovať“ od neho samotného, sú plné klamstiev a absurdít.
Na moment podpisu Paktu Molotov-Ribbentrop bol Klajpedský kraj Litvy už niekoľko mesiacov, od marca 1939, okupovaný Nemeckom. Navyše Hitler počas dodatočných tajných rozhovorov so ZSSR, sám „vymenil“ Litvu na ním obsadené východné poľské územia, ktoré spadali podľa prvej tajnej dohody do sféry sovietskeho vplyvu.
Svoje „mierumilovné zámery“ nacisti s konečnou platnosťou predviedli keď vpadli do Pobaltska v roku 1941 a zlikvidovali tam 90 % židovského obyvateľstva, a potom rovnakých Litvanov (vítajúcich „osloboditeľov od sovietskej okupácie“ a potom aktívne sa podieľajúcich na holokauste) taktiež priradili k „nižším rasám“ a zneužívali ich na svoje politické, vojenské a ekonomické ciele. Globálne Hitlerovo klamstvo hlavne obchádzalo fakt, že plány „Drang nach Osten“ tvoril osobne spolu so svojimi nohsledmi už dávno predtým, ako sa chopil moci.
„Ost“ a „Barbarossa“
Už v januári 1921, kedy začínajúca NSDAP ešte len získala noviny Völkischer Beobachter (Národný pozorovateľ – voľný preklad), jeden z hlavných ideológov nacizmu Alfred Rosenberg anonymne uverejnil článok, v ktorom predpovedá rozdrvenie sovietskej armády na poľskom území, čo sa stane „začiatkom obrodenia Nemecka“. Prvý Hitlerov životopisec, nemecko-americký novinár Konrad Heiden, poznamenal, že militaristická zahraničná politika národného socializmu sa začína plánom „nemeckého krížového ťaženia“ proti ZSSR.
Samotný Hitler, rozvíjajúc ideu nadvlády nad svetom, píše o zámere vybojovať územie Ruska už vo svojej knihe Mein Kampf, ktorá bola uverejnená v roku 1925: „Chceme pozastaviť večné nemecké úsilie o juh a o západ Európy a s určitosťou poukazujeme prstom na územia, nachádzajúce sa na východe. (…) Keď hovoríme o dobytí nových území v Európe, my, samozrejme, môžeme mať na mysli v prvom rade len Rusko a tie okrajové štáty, ktoré mu podliehajú.“
Čiže takto, už v 1920-tych rokoch, sa u nemeckých nacistov zrodil „Generálny plán Ost“ na kolonizáciu východných území a na vyčistenie „životného priestoru“ od nižších rás na prospech „čistokrvných Árijcov“.
Preto bol Pakt Molotov-Ribbentrop, podpísaný 23. augusta 1939, pre Hitlera len odpútavajúcim manévrom, majúcim oslabiť Stalinovu pozornosť a nedopustiť možné anglo-sovietske spojenectvo, ktoré by mu zasahovalo do jeho okupačných úmyslov.
Hitler schválil plán „Barbarossa“ už 18. decembra 1940 a načrtol v ňom hlavnú ideu, ale aj stratégiu vojny proti ZSSR. Plán bol s konečnou platnosťou rozpracovaný v „Direktíve na strategické sústredenie a rozmiestnenie vojsk“, podpísanej v januári 1941. Práve vtedy sa začal presun nemeckých vojenských útvarov k južným hraniciam ZSSR, maskovaný akože prípravou na vojnu s Anglickom a plánom vojenských operácií v severnej Afrike a na Balkáne.
Zločinecké úmysly Hitlera a jeho najbližšieho okolia voči ZSSR, ktoré nacisti neskrývali dávno pred ich uskutočnením, boli presvedčivo dôkazmi preukázané počas medzinárodného Norimberského tribunálu a preto by nemali byť ani dnes spochybňované. Pretože tí, ktorí tak činia, vedome prechádzajú do tábora porazených a nacistických stúpencov.
Vladimír Mikunda
