Aktuality, História,

Prečo je Mníchovská dohoda neplatná?

---

 

Na Mníchovskú dohodu vzápätí nadviazala ultimatívna nóta Poľska, požadujúca po Československu odstúpenie územia Tešínska a niektorých slovenských území na Orave a Spiši. Dňa 2. 11. 1938 bola následne na rokovaní vo Viedni schválená tzv. Viedenská arbitráž, kde už bez V. Británie a Francúzska Joachim von Ribbentrop za Nemecko a Galezzo Ciano za Taliansko nariadili odstúpiť v prospech Maďarska aj južné pohraničné územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi.

 

Keď toto porcovanie našej republiky skončilo, jej územné straty činili 41 098 km2 so 4 879 000 obyvateľov, z ktorých bolo asi 1 250 000 Čechov, Slovákov a karpatských Rusínov, čo bola takmer tretina predmníchovského stavu. Navyše na odstúpenom území zostali vojenské opevnenia, ktoré boli v rokoch 1935-1938 vybudované s vysokými finančnými nákladmi, bola tam aj tretina priemyselných fabrík predmníchovskej republiky. Na niekoľkých dôležitých úsekoch bola narušená železničná sieť.

 

 

Vinníkom vojny mala byť obeť agresie
Tvrdenie, že československé ozbrojené sily v roku 1938 vôbec nebojovali, je zavádzajúce a chýba mu úcta voči tým statočným vojakom a pohraničníkom Stráže obrany štátu (SOŠ), ktorí položili svoje životy v roku 1938 v bojoch s nemeckými ordnermi a sudeťáckymi henlainovcami. Tí vyvolali v dňoch 12.-13. 9. 1938 v pohraničných oblastiach ČSR otvorenú ozbrojenú vzburu, ktorá bola vnímaná ako faktické vyhlásenie vojny zo strany hitlerovského Nemecka.

 

Dňa 17. 9. 1938 vyzval predseda Sudetonemeckej strany Konrád Henlein prostredníctvom ríšskonemeckého rozhlasu sudetských Nemcov v československom pohraničí na ozbrojené povstanie. Od tohto dňa tak bola Československá republika de facto vo vojnovom stave s Nemeckom. Celkom bolo vtedy v čs. pohraničí zabitých okolo 110 Čechov a ďalších 2000 bolo zajatých a odvlečených do Nemecka.
Nezabúdajme, že politická reprezentácia ČSR bola diplomatickými rokovaniami západných veľmocí s Nemeckom fakticky hodená cez palubu. Prezidentovi Benešovi to bolo bez obalu povedané už v predstihu na vynútenej nočnej audiencii 21. 9. 1938 francúzskym vyslancom v ČSR Leopoldom de Lacroixom a britským vyslancom v ČSR Basilom Newtonom, že ak sa Československo nepodriadi diktátu západných veľmocí a okamžite Nemecku neodstúpi svoje pohraničné územie s vyše 50-percentnou väčšinou nemeckého obyvateľstva, bude s Nemeckom bojovať samé bez akejkoľvek spojeneckej pomoci. V tomto prípade by tak za pôvodcu vojny v Európe nebol označený skutočný agresor – nacistické Nemecko, ale paradoxne obeť agresie – demokratické a mierumilovné Československo, ktoré svojou neústupnou politikou malo túto vojnu zaviniť!

 

Suverénny štát bol tým spacifikovaný a s medzinárodným požehnaním pripravený o svoje sväté právo postaviť sa agresorovi na zvrchovaný odpor. Ak by tak prezident E. Beneš a vláda naozaj urobili a ČSR by sama šla do vojny s Nemeckom, malo by to na jej ďalšiu existenciu osudné následky. A aj keby bolo Nemecko v rozpútanej celoeurópskej vojne porazené, západné veľmoci by vopred alibisticky vyhlásili, že nemôžu Československu ani v takom prípade automaticky garantovať navrátenie do predmníchovského stavu.
V praxi by to mohlo znamenať, že po vojne, hoci by sa skončila skôr ako v roku 1945, by síce samotné Československo bolo zrejme znovu obnovené, ale možno len v oklieštenej, pomníchovskej podobe, pretože stratené pohraničie by s najväčšou pravdepodobnosťou zostalo Nemecku, hoci porazenému. A kto vie, či by vôbec bola ČSR ako samostatný štát obnovená.

 

 

Kto kalkuloval s vojnou?
Západné veľmoci bojový potenciál ČSR v roku 1938 nevyužili. Naopak, v pevnostiach odstúpeného pohraničia bola naša republika nútená všetku vojnovú výzbroj a výstroj odovzdať Nemecku. Pre budúci vývoj bolo tragické, že vojna nevypukla už na jeseň 1938, kedy Československo nestálo svojim západným spojencom ani za mobilizáciu, nieto za jediný výstrel. Vtedy ešte boli západné veľmoci voči Nemecku vo výhodnejšej strategickej pozícii. Ale o rok neskôr už malo vojensky jednoznačne navrch Nemecko, pretože po 15. 3. 1939 sa zmocnilo aj ostatného vojenského materiálu, ktorý pomníchovskému Československu zostal.

 

 

Arogancia západných veľmocí
Napriek tejto tragédii a umelo vyvolávaným sporom, či sme v roku 1938 ako suverénny štát mali a či nemali bojovať, si ďaleko väčšiu pozornosť zaslúži následná právna interpretácia mníchovskej dohody a hlavne ústavnoprávne dôsledky pre ČSR.

 

Mníchovský diktát je totiž z hľadiska medzinárodného aj vnútroštátneho práva aktom neplatným od samého počiatku. Predstavitelia štyroch signatárskych štátov mníchovského diktátu si zrejme neuvedomili jednu podstatnú skutočnosť – že Československo na jeseň 1938 bolo už 20 rokov medzinárodne uznaným suverénnym a nezávislým štátom, nie poručenskou kolóniou či domíniom niektorej z týchto veľmocí. Nikto im teda nedal právo ani mandát s ČSR takto jednať a vnucovať mu svoju vôľu, navyše bez jeho priamej účasti.

 

Podľa platných noriem medzinárodného práva, ale aj podľa obecných zásad všetkých demokratických právnych poriadkov, sú zmluvy v neprospech tretej strany od samého počiatku absolútne neplatné. ČSR ako jedna strana sporu nielenže nebola signatárom mníchovského diktátu, ba nebola ani účastníkom samotných mníchovských rokovaní. Jej diplomatickí zástupcovia Vojtěch Masný a Hubert Masařík za dozoru gestapa text diktátu len prevzali v predsále rokovacej miestnosti bez akejkoľvek diskusie. Navyše im zástupcami rokujúcich veľmocí bolo jasne povedané, že práve podpísaná dohoda sa považuje pre ČSR za automaticky prijatú a na žiadnu odpoveď československej vlády sa už nečaká.

 

Proti medzinárodnému právu…
Samotné prijatie mníchovského diktátu čs. vládou bolo teda urobené pod hrubým medzinárodným diplomatickým nátlakom, chýbal tu slobodný prejav politickej vôle.

 

Predmetný dokument bol prijatý pod vyhrážkou vojenskej agresie zo strany Nemecka, ktorej by Československo bolo nútené čeliť úplne opustené, v izolovanej vojne. Pritom všetky signatárske štáty boli účastníkmi dohôd, ktoré zakazovali riešiť sporné záležitosti medzi štátmi vojenskou silou či hrozbou jej použitia (napr. Locarnské dohody z roku 1925 alebo Briand-Kellogov pakt z roku 1928), zakazovala to aj československo-nemecká arbitrážna zmluva z roku 1925.

 

Taktiež je celkom zrejmé, že v prípade signatárov Mníchovského diktátu nebola pri podpise zmluvy splnená ďalšia podstatná náležitosť každého právneho rokovania, a to zhoda vôle s prejavom. Adolf Hitler bol už v čase podpisu zmluvy pevne rozhodnutý, že výsledky mníchovského rokovania nedodrží a že práve uzavretá dohoda je len krátkym odkladom pred konečnou likvidáciou Československa. Ostatní signatári odmietali v rozpore s textom Mníchovskej dohody zaručiť oklieštenému Československu sľúbené garancie, novoustanovených hraníc a Československo tak bolo ponechané na milosť a nemilosť agresívnym zámerom nacistického Nemecka.
Vlády Veľkej Británie a Francúzska navyše podpisom mníchovského diktátu nesplnili svoje povinnosti ako členovia v tom čase ešte stále existujúceho Spoločenstva národov, ktorí mali povinnosť hájiť územnú celistvosť a politickú nezávislosť ohrozeného člena Spoločnosti, ktorým ČSR jednoznačne bola.

 

Francúzsko k tomu svojím konaním v Mníchove flagrantne porušilo (fakticky jednostranne vypovedalo) spojeneckú zmluvu s Československom z roku 1924, ktorá ho zaväzovala poskytnúť svojmu spojencovi v prípade vojenského napadnutia všestrannú vojenskú pomoc.

 

Neplatnosť od počiatku
Mníchovský diktát, ako aj následná Viedenská arbitráž, sú tak z medzinárodného, ako aj československého vnútroštátneho práva neplatnými aktami od samého počiatku, spolu so všetkými dôsledkami, ktoré z nich vyplývajú pre pomníchovské Československo.

 

Došlo k flagrantnému porušeniu a nerešpektovaniu československej ústavy z roku 1920, podľa znenia ktorej (§ 3 Hlava prvá – Všeobecné ustanovenia) „Územie Československej republiky tvorí jednotný a nedeliteľný celok, ktorého hranice môžu byť menené len ústavným zákonom“. A taký zákon mohol prípadne prerokovať a schváliť kvalifikovanou ústavnou väčšinou iba československý parlament – Národné zhromaždenie.

 

V tomto prípade išlo o takú strategickú zmenu hraníc, ktorá zbavovala československý štát akejkoľvek dlhodobej štátnej existencie. Taký ústavný zákon však nielenže nebol nikdy Československou republikou ratifikovaný, ba Národné zhromaždenie (ani žiadna z jeho dvoch snemovní – Poslanecká snemovňa a Senát) sa vtedy vôbec nezišli. Mníchovský diktát a z neho vyplývajúcu zmenu hraníc ČSR prijala len vláda a prezident, lenže tí na to podľa ústavy nemali žiadne oprávnenie.

 

Je nanajvýš pravdepodobné, žeby stanovisko československého parlamentu bolo celkom odmietavé, pretože aj napriek silnému zastúpeniu Sudetonemeckej strany v ňom stále ešte rozhodujúcu väčšinu poslancov a senátorov mali československé demokratické a štátotvorné politické strany, ktorých politickí predstavitelia v septembri 1938 jednoznačne stáli na pozíciách rozhodnej obrany a zachovania celistvosti a samostatnosti Československej republiky a odmietali akékoľvek územné ústupky nacistickému Nemecku.

 

Na túto skutočnosť nadviazal československý zahraničný odboj počas 2. sv. vojny, ktorý od počiatku hájil medzinárodnú kontinuitu Československej republiky v jej predmníchovských hraniciach a ďalej požadoval od signatárskych štátov vyhlásenie mníchovského diktátu o právnej neplatnosti od samého počiatku.

 

Predstavitelia protifašistického odboja zastávali stanovisko, že československý štát kontinuálne aj naďalej existuje a že medzinárodnoprávne neprestal existovať vo svojich pôvodných hraniciach – ani po Mníchove 1938, ani po 15. marci 1939, práve z dôvodu nerešpektovania československej ústavy, bez súhlasu kompetentných československých ústavných orgánov a jednostranných násilných aktov zo strany Nemecka, Maďarska a Poľska.

 

Táto skutočnosť bola v rokoch 1941-1942 uznaná spojeneckými štátmi protifašistickej koalície, ako aj neutrálnymi štátmi. Na konci vojny nikto Československu nevyčítal, žeby v roku 1938 bolo príčinou európskej vojny, naopak, bolo brané ako jedna z prvých obetí nacistickej agresie v Európe.
Vladimír Mikunda