Slovensko, 2.október 2022 (AM) – Dnes by som rád predstavil americký film Souther Comfort (1981), ktorý mám ozaj rád a ktorý má prednostné miesto v mojej zbierke filmov. K tomuto filmu sa z času na čas rád vraciam, aj keď môže dnes niekomu kamera tohto filmu pripadať trochu pomalá a scenár príliš podrobný a odťažitý. Závisí to ale od uhla pohľadu, ako aj schopnosti diváka udržať dlhšie vlastnú pozornosť na jednej téme.
Dnes žiaľ vzdelávací proces vyprodukoval ľudí, ktorí sa už nedokážu dlhšie sústrediť a dlhšie udržať pozornosť – takýto ľudia dávajú prednosť hrám na mobilných telefónoch, milujú akčné filmy a basketbal, pretože stále potrebujú nejaký vzruch a nejakú akciu. Potrebujú, aby sa niečo stále hýbalo, blikalo a stále niečo hučalo a rezonovalo. A sú ľudia ktorí sa dokážu sústrediť a dokážu rozmýšľať, ktorým nevadí ticho a radšej siahnu po knihe, ako po mobilnom telefóne. Takýto ľudia majú radi napríklad staršiu kinematografiu, futbal a vôbec im nevadí, ak sa zápas vo futbale skončí 0:0. (Hlavne aby nikto neskákal ako v džungli a výsledok nebol 112:98)
Dôvodov, prečo mám film Southern Comfort rád je viacero. Film vznikol v roku 1981, v čase keď boli USA politicky a mocensky úplne iným štátom ako dnes – myslím že sa nemusím podrobnejšie rozpisovať, v čom sú USA v roku 1981 odlišné od USA v roku 2022. Stačí napríklad porovnať len prvé dva roky Ronalda Reagana a prvé dva roky Joe Bidena v kresle prezidenta USA.
Ronald Reagan si nepodával v čase keď bol vo vrcholnej prezidentskej funkcii ruku so vzduchoprázdnom, nepotkýnal sa na schodíkoch lietadla, nepadal z bicykla a ani sa neprehrieval na slnku (Alzheimer Reagana nivočil až keď nebol vo vrcholnej politickej funkcii).
Podobný signál totálneho úpadku, aký dnes vysiela do sveta prezident Biden vysielal svojho času, niekoľko rokov pred zánikom ZSSR aj sovietsky prezident Černenko, ktorý bol zdravotne na tom tak zle, že nedokázal prejsť ani 200 metrov na jeden raz a tak mu sovietski politruci a propagandisti do cesty stavali ľudí, s ktorými sa “akože rozprával”, pri čom ale v skutočnosti zbieral sily na ďalšie kroky. Tieto hry pred kamerou robili sovietski propagandisti len preto, aby sa Američania nesmiali a skvele nezabávali. Na druhej strane bol ale Černenko psychicky úplne v poriadku. Toľko aspoň k jednému z rozdielov medzi USA v roku 1981 a USA v roku 2022.
Ale vráťme sa k filmu Southern Comfort. Režisérom filmu Southern Comfort je Walter Hill, ktorý natočil okrem iného aj kultové filmy ako Alien 3, Geronimo, Supernova či Dead for Dollar, ktoré som takisto videl a nenudil som sa pri nich. Z Hillovej tvorby však mám najradšej práve film Southern Comfort. Film mal v 80 rokoch skvelé hviezdne obsadenie, hrali v ňom Keith Carradine, Powers Boothe, Fred Ward, T. K. Carter, Franklyn Seales, Peter Coyote a i.
Hudbu k filmu urobil Ry Cooder, ktorého dotiahol do projektu práve Walter Hill. Ry Cooder vždy robil veľmi dobrú hudbu a veľké plus Ry Cooderovi dávam aj kvôli tomu, že do filmu obsadil francúzsku kultovú cajun formáciu Balfa Brothers, ktorou týram na oslavách a opekačkách všetkých mojich známych. Nemôžem si totiž pomôcť, francúzska hudba z bažín Lousiany má pre mňa osobité čaro, pretože táto hudba na bunkovej úrovni vyložene rozkladá mozgovú faunu a flóru milovníkov techna, rapu či modernej populárnej hudby, Členovia Balfa Brothers si zahrali aj vo filme, priamo vo vrcholnej scéne pri miestnej zabíjačke ošípaných v dedine. Hrajú v bare tancujúcim Francúzom.
Balfa Brothers a ich kultová skladba Parlez Nous A Boire – pieseň o pití a zábave s priateľmi:
Tradične, nechcem prezrádzať dej filmu, takže v stručnosti. Film sa odohráva v roku 1973 a skupina príslušníkov americkej Národnej gardy v Lousiane, vyzbrojených slepými nábojmi, si zvyšuje kvalifikáciu niekoľkodňovými manévrami v miestnych louisianských močiaroch. Výcvik v močiaroch má zvýšiť skúsenosti a bojaschopnosť členov Národnej Gardy a zlepšiť ich šance na prežitie, v prípade ak ich budú chcieť nasadiť vo Vietname.
Pre texaského veliteľa malej 9 člennej skupinky príslušníkov louisianskej Národnej Gardy je to už ale x-tý turnus v bažinách, takže radšej dá prednosť lákavému návrhu spoločne so všetkými mužmi opustiť vyhradený priestor cvičiska a tajne sa uchýliť do bordelu vzdialeného niekoľko hodín plavby člnmi, aby tak dal prednosť neviazanému sexu s južanskými prostitútkami pred čvachtaním v močariskách a štípaním komármi. Do bordelu navyše pozýva jeden z členov skupinky Národných gardistov, v civile právnik, ktorý aj pobyt v bordeli prisľúbil všetkým spolubojovníkom zaplatiť……
Aby sa do spomenutého bordelu na okraji močarísk príslušníci louisianskej Národnej gardy čo najrýchlejšie dostali, odcudzia tri pirogy miestnych francúzskych cajunských lovcov krokodílov, ktorí zásadne odmietajú hovoriť anglicky a odmietajú všetky anglosaské hodnoty, vrátane americkej whisky.
Keď následne na pirogách americkí národní gardisti plávu preč, objavia sa francúzski cajunskí lovci krokodílov, ktorí neveria vlastným očiam – nejakí anglojazyční ozbrojenci z Národnej gardy kradnú ich francúzske člny v ich francúzskych cajunských močiaroch. Seržant gardy Poole, ktorý má skúsenosti z Vietnamu sa snaží Francúzom zakričať že sú príslušníkmi louisianskej Národnej gardy, člny si len požičali, vrátia ich a za požičanie dostanú Francúzi finančnú odmenu.
Ako sa to v realite ale žiaľ často stáva, členom každej uzavretej skupinky či spoločenstva môže byť aj nejaký poloblb (vážení čitatelia – nezačnite prosím skúmať hneď slovenský parlament, tam sú všetci inteligentní, tam poloblb samozrejme žiaden nie je).
Vo filme Southern Comfort je takýmto poloblbom guľometčík Stuckey, ktorého nenapadne nič lepšie len zo svojho guľometu M-60 začať strieľať po cajunských frankofónnych lovcoch krokodílov slepými nábojmi. Francúzi samozrejme nevedia, že náboje sú slepé a hodia sa do vody, čo považuje poloblb Stuckey za skvelé a zábavné. Až do okamihu, kým Francúzi neodstrelia skúseného seržanta Pooleho a nerozhodnú sa pomstiť všetkým Američanom, ktorí sa ich pokúsili zabiť a okradnúť. Začína sa tak krvavý lov, ktorý má na rozdiel od tupých amerických filmov typu “Aj hory majú oči” naozaj svoju pointu a čaro.
Film sa točil v zimných mesiacoch, takže teplota v louisianských močiaroch nebola vyššia ako 20 stupňov. Podľa spomienok celého týmu, vytvorili všetci jednoliaty kolektív, ktorý zvládal dobre močaristé podnebie, neustále mokro i všadeprítomné pijavice. Najviac zo všetkých pri filmovaní nadávali kameramani, ktorým často začali po niekoľkých minútach v bačorinách zapadať kamery do vody a menilo sa nastavenie záberov. Len na dokreslenie – v oblastiach, kde sa film točil miestni dedinčania nepochovávajú dodnes mŕtvych do zeme, pretože spodná voda by vytlačila rakvu aj s nebožtíkom na povrch. Stavajú od nepamäti násypy a vyvýšené kolumbária, kde ukladajú pozostatky svojich zosnulých.
O tom, že film skutočne nie je blbý svedčí aj skutočnosť, že film kúpili svojho času aj viaceré krajiny Východného bloku a premietali ho v kinách. Film sa páčil aj obyvateľom Iránu – najmä z oblasti Hesenských močiarov, ktoré pripomínajú močiare Louisiany. Iránci však film mierne upravili, podľa ich verzie vo filme išlo o skupinku amerických vojakov, ktorí boli odporcami vojny vo Vietname, po nasadení na vietnamských bojiskách sa vrátili do USA. Doma ich zákerne povolali ich na cvičenie, vyzbrojili ich len slepými nábojmi a následne ich násilne likvidovali americkí hrdlorezi z CIA.
Film vznikol v dobe, keď v USA bolo silné mierové hnutie a odpor voči vojne vo Vietname, ktorá sa už síce skončila, bol stále v americkej spoločnosti veľmi silný. Americkí hurápatrioti tento film vždy ako dekadentný odsudzovali a kritizovali.
Film Southern Comfort:
Karol Oravečka
