Aktuality, História,

August vo vojnových dejinách

---

 

August sa zapísal do vojnových dejín aj bitkou pri Moháči (29. 8. 1526, uhorská armáda kráľa Ľudovíta II. Jagelovského proti tureckému sultánovi Sulejmanovi I.), ktorá sa považuje za prelom medzi stredovekom a novovekom. V auguste (13. 8. 1849) dostal világoš pri obci Világoš zbor honvédov pod velením Arthura Görgeia, ktorý kapituloval pred ruským generálom F. Vasilievičom Rüdigerom.

 

Pre česko-slovenský 1. odboj je august (23. 8. 1914) spojený so vznikom prvej dobrovoľníckej jednotky Čechov a Slovákov vo Francúzsku „Roty Nazdar“, ktorá bola súčasťou Cudzineckej légie. Naši vojaci sa medzi sebou pozdravovali sokolským Nazdar!
1. sv. vojna sa síce začala už 28. 7. 1914, no o jej „vypuknutie“ sa viac zaslúžil august. Nemecko v ňom vypovedalo vojnu Rusku, Francúzsku, zahájilo inváziu do Belgicka; V. Británia vypovedala vojnu Nemecku; Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu Rusku; Francúzsko a V. Británia vypovedali vojnu Rakúsko-Uhorsku… V priebehu troch augustových týždňov sa tak nielen Európa, ale aj Japonsko zapojili do prvej svetovej vojny.

 

Z pohľadu vojenstva je zaujímavý aj 27. august 1940, kedy americký Kongres prijal zákon, ktorým sa uskutočnila mobilizácia 16 miliónov mužov vo veku 21 – 36 rokov. Bola to historicky prvá US-mobilizácia v dobe mieru. V roku 1940 mala US Army 227 000 mužov, v polovici roku 1941 už 1,5 milióna.

 

Pre Slovákov a Čechov je dôležitý aj 5. august 1942, kedy vláda Veľkej Británie a Severného Írska oficiálne anulovala svoj podpis pod Mníchovskou dohodou.

 

August je významný aj americkým bombardovaním japonských obranných pozícií pri Šalamúnových ostrovoch (7. 8. 1942), čo bola prvá útočná strategická operácia amerického loďstva v Tichom oceáne; Známy je aj neúspešnou ostrou skúškou na „Deň D“ (19. 8. 1942), čo bola vyloďovacia operácia kanadskej 2. divízie vo francúzskom prístave Diepe, pri ktorej padlo 2055 z 5000 spojeneckých vojakov; Hrozný rekord dosiahol 29. 8. 1942 v koncentračnom tábore Jasenovac chorvátsky ustašovec „Kráľ hrdlorezov“ Petar Brzica, ktorý v rámci súťaže medzi dozorcami zavraždil s nožom Srbosjek 1360 väzňov (historici tento počet spochybňujú, uvádzajú 670, resp. 1100 zavraždených); V roku 1943 sa 24. augusta začala jedna z najmohutnejších bitiek Veľkej vlasteneckej vojny ZSSR, v ktorej bol na oboch stranách približne rovnaký počet strát, celkovo asi 3 milióny ľudí. Bola to bitka o Dneper; Dňa 2. 8. 1964 sa začala vojna USA vo Vietname, ktorá vypukla na základe vymysleného tzv. Tonkinského incidentu, pri ktorom mali tri torpédové člny Vietnamcov atakovať torpédoborec USS Maddox. O rok na to (17. 8. 1965) US Army vstúpila do prvej pozemnej bitky Vietnamskej vojny. A teraz o niekoľkých vojenských udalostiach podrobnejšie.

 

Invázia vojsk USA do Ruska
Dňa 3. decembra 1917 bola zvolaná zvláštna konferencia za účasti Spojených štátov, V. Británie, Francúzska a ich spojencov, na ktorej bolo rozhodnuté o vymedzení záujmových zón na území bývalej Ruskej ríše. A pretože tieto krajiny nemali dostatok vojakov na uskutočnenie svojich imperiálnych plánov, V. Británia a Francúzsko požiadali USA o pomoc. Prezident Woodrow Wilson na to zareagoval kladne a poslal americké jednotky do Ruska. Dňa 15. 8. 1918 americké ministerstvo zahraničia oficiálne oznámilo o prerušení diplomatických vzťahov s Ruskom, po čom sa Američania vylodili vo Vladivostoku.

 

Americké jednotky začali prichádzať na ruský Ďaleký východ v druhej polovici augusta 1918. Pod velením genmjr. Williama Gravesa bolo až 7950 ľudí. Napriek tomu, že Graves proklamoval neutralitu, americké vojská prišli podporiť tzv. Biele hnutie ruského kontradmirála Aleksandra Kolčaka, ktorý sa postavil na odpor novej boľševickej vláde. Jednou z amerických priorít pri okupácii Ďalekého východu a východnej Sibíri bolo zriadenie kontroly nad Transsibírskou železnicou, pretože to umožnilo kontrolu prepravy tovaru a prírodných zdrojov.

 

Americké vedenie považovalo za nevyhnuté vytvoriť z Ruskej ríše rad nezávislých štátov. Plánovalo sa rozdeliť ju na Ukrajinu, veľké Rusko (európska časť krajiny) a Sibír. Američania prišli s nápadom na vytvorenie sibírskej republiky, ktorá by, samozrejme, bola pod úplnou kontrolou USA. Americkú podporu získal kontradmirál Kolčak, ktorého v tých časoch Západ prorokoval ako vodcu sibírskeho štátu. Americkí intervencionisti využili pozvanie od „Bielych“ naplno. Z Ďalekého východu vyvážali drevo, kožušiny a zlato.

 

Kolčak sa ukázal ako veľmi neskúsený politik a idealista. Jeho vláda bola veľmi skorumpovaná a nekontrolovateľná. V jeho mene sa páchali mnohé zverstvá. A preto, napriek podpore zo strany USA, V. Británie a Francúzska, jeho armáda začala s boľševikmi čoraz častejšie prehrávať až na konci 1919 došlo k jej úplnej porážke.

 

Po porážke Kolčakových síl stratila prítomnosť zahraničných intervenčných armád na ruskom území význam. Posledný americký vojak tak opustil ruský Ďaleký východ 1. 4. 1920, samotný Graves so svojimi veliteľmi opustil Vladivostok 23. 4. 1920.

 

Medzinárodný Briand-Kellogov pakt
Podpísaný bol 27. 8. 1928 na vylúčenie vojny ako prostriedku riešenia medzinárodných sporov, okrem prípadov sebaobrany. Pakt však nestanovil žiadne sankcie za jeho porušenie. Formálne to bola „Všeobecná zmluva o odmietnutí vojny“. (Zmluva je pomenovaná po svojich autoroch – francúzskom ministrovi zahraničia Aristide Briandovi a ministrovi zahraničia USA (štátnom tajomníkovi) Frankovi B. Kelloggovi.)

 

Zmluva vyhlasovala vojnu za nelegálny prostriedok medzinárodných vzťahov. Hoci ju nakoniec postihol neúspech, mala významný vplyv na ďalší rozvoj medzinárodného práva. Poslúžila ako právny základ pre vznik pojmu „zločin proti mieru“, na základe ktorého bolo veľa osôb súdených za rozpútanie 2. sv. vojny v Norimberskom procese. Zákaz útočnej vojny bol potvrdený a rozšírený v Charte OSN.
Pôvodných signatárov bolo pätnásť – USA, Austrália, Kanada, Nemecko, India, Írsky slobodný štát, Taliansko, Nový Zéland, JAR, V. Británia, ČSR, Poľsko, Japonsko, Belgicko a Francúzsko. Celkovo pakt podpísalo 62 štátov.

 

 

Pakt Molotov-Ribbentrop
Keď 23. 8. 1939 prišiel minister zahraničia Joachim von Ribbentrop v sprievode veľvyslanca Friedricha von der Schulenburga do Kremľa, nevedeli, kto ich tam bude čakať. Preto boli ohúrení, že v Molotovovej kancelárii ich čakal aj Stalin. Bolo to totiž prvýkrát, čo sa Stalin zúčastnil rozhovorov so zahraničnými diplomatmi.

 

Rozhovory trvali niekoľko hodín. Ešte nikdy sa také dôležité dokumenty nepodpisovali tak rýchlo a ľahko pri plnom vzájomnom súlade. Podpísaný bol pakt o nenapadnutí. Ráno 24. 8. 1939 si sovietski čitatelia prekvapene prečítali v novinách, že „s Nemeckom už nie sme nepriatelia, ale dokonca úplne naopak“.

 

Čo Sovieti týmto paktom získali?
1. vojna sa nezačala na východe, ale na západe. Ak by to bolo opačne, nebolo by možné rýchle zostavenie protihitlerovskej koalície v prípade útoku Nemecka proti ZSSR. Nechali by ich jedného proti jednému.

2. Sovieti mohli presunúť hranice ďaleko na západ, čo bol veľký strategický úspech. Skupina armád Sever (Nord) mala rozkaz prestrieľať sa Pobaltskom, obsadiť Leningrad a vrhnúť celých svojich pol milióna vojakov na Moskvu. Ale už pri ceste na Leningrad niektoré časti skupiny Sever prišli o 50 – 60 % počtov. ZSSR teda zachránilo aj tých 500 km, ktoré Nemci museli prekonať navyše.

 

Kto iný podpísal s Hitlerom svoje pakty?
1933: Pakt štyroch – Nemecko, Taliansko, Francúzsko a V. Británia. Podpísaný bol 15. júla v Ríme na politickú spoluprácu „kvôli odstráneniu hrozby vojny v Európe“.

 

1934: Pakt Pilsudského a Hitlera. Zmluva o nenapadnutí medzi Nemeckom a Poľskom, ktorá obsahovala aj otázky obchodu, námorníctva, médií…

 

1935: Anglicko-nemecká námorná dohoda. Londýn dovolil Berlínu vybudovať nemecké námorníctvo do 35 % úrovne britského námorníctva, pri rovnakej sile ponorkového loďstva. Išlo o povolenie toho, čo bolo Nemecku zakázané alebo minimalizované výsledkami 1. sv. vojny,

 

1936: Antikominternovský pakt Nemecka s Japonskom. Išlo o vojenské spojenectvo na boj s komunizmom, ku ktorému sa pripojilo Taliansko, Španielsko, Rumunsko, Fínsko, Bulharsko, Dánsko, Chorvátsko a Slovensko.

 

Anglo-nemecké vyhlásenie Chamberlaina a Hitlera podpísané 30. septembra 1938 na podnet Chamberlaina. Vo vyhlásení sa uvádza, že podpísaná mníchovská dohoda, ako aj anglo-nemecká námorná dohoda symbolizujú…

 

Francúzsko-nemecká deklarácia podpísaná 6. decembra 1938 v Paríži.

 

Dohoda medzi Nemeckou ríšou a Litovskou republikou, podpísaná 22. marca 1939 v Berlíne o tom, že územie Klajpedskej oblasti sa opäť spája s Nemeckou ríšou.

 

Zmluva o neútočení medzi Nemeckou ríšou a Lotyšskom zo 7. júna 1939.

 

Poznámka: Dva dni po podpise paktu Molotov-Ribbentrop, čiže 25. 8. 1939, sa v Londýne stretol anglický minister zahraničia lord Halifax a veľvyslanec Poľska gróf Raszinski. Podpísali svojráznu dohodu, pričom v dokumente i v tajnom dodatku k nemu sa hovorilo, že v prípade napadnutia Poľska Nemeckom mu Anglicko poskytne všemožnú pomoc.

 

2. sv. vojna sa mala začať 25. 8. 1939
Hitler v tento deň vydáva rozkaz na útok proti Poľsku, ale ešte toho dňa ho prekvapivo zmenil. Čo sa stalo? Čo ho prinútilo zmenť tieto plány? Anglicko a Francúzsko nečakane podpisujú s Poľskom pakt o vzájomnej pomoci v prípade napadnutia treťou krajinou. Ak by teda Hitler zaútočil na Poľsko, musel by vstúpiť do vojny aj s nimi a teda zakolísal.

 

Zastavil sa, váhal celých 5 dní. Bez ohľadu na to, že už mal vo vrecku pakt so Stalinom. Lenže 31. 8. sa rozhodol. Aj toto ukazuje, aké veľmi nesprávne je tvrdenie, že spúšťačom 2. sv. vojny sa stal pakt Molotov-Ribbentrop.

 

Ake fakty ovplyvnili Hitlera? Prvý, málokto vie, že na 25. augusta 1939 Hitler pripravoval svojho najbližšieho človeka Hermana Goringa na cestu do Londýna na uzatvorenie britsko-nemeckého paktu nasmerovaného proti ZSSR. Stalin to teda s paktom Molotov-Ribbentrop predbehol len o dva dni.

 

Druhý fakt – dňa 28. 8. 1939 britský premiér Chamberlain v novom posolstve Hitlerovi (prvé bolo 22. 8. 1939) naznačil, že Veľká Británia negarantuje poľské hranice a opäť ponúkal rokovania o dosiahnutí kompromisu. Britský veľvyslanec Henderson navštívil 29. augusta nemeckého ministra zahraničia Ribbentropa. Čo už nič neriešilo, lebo nacistická vláda bola rozhodnutá pre vojnu.

 

 

Operácia „Seelöwe“
Dňa 1. augusta 1940 Hitler vydáva direktívu č. 17, v ktorej sa hovorí: „Aby bolo možné vytvoriť podmienky na úplnú porážku Anglicka, rozhodnutý som pokračovať v leteckej a námornej vojne proti Anglicku ešte energickejšie ako doposiaľ. Nemecké letectvo musí všetkými prostriedkami, ktorými disponuje, čo najrýchlejšie zničiť anglické letectvo. Údery musia byť namierené v prvom rade proti leteckým jednotkám, letiskám a zásobovacím základniam, ako aj proti vojnovému priemyslu, vrátane priemyslu vyrábajúceho protileteckú výzbroj. Po dosiahnutí prevahy vo vzduchu treba pokračovať v leteckej vojne proti prístavom, a osobitne proti zásobovacím skladom vovnútri krajiny.“

 

 

Táto direktíva určovala už náplň operácie „Seelöwe“ (tuleň), ktorú nemecký vrchný veliteľ prikázal pripraviť už na 16. júl 1940 s odôvodnením, že „Anglicko napriek svojmu beznádejnému stavu doteraz neprejavilo žiadne náznaky, že by bolo pripravené viesť vyjednávanie“. Operácia „Seelöwe“ sa začala 8. augusta 1940.

 

V celej bitke o Britániu Nemci stratili vyše 2000 lietadiel, kým britské straty činili asi tretinu. A aj z toho bola asi polovica pilotov zachránená.

 

Dňa 20. augusta 1940 Winston Churchill vyhlásil: „Ešte nikdy na poli ľudských konfliktov taký veľký počet ľudí nevďačil takej hŕstke ľudí za tak veľa.“ Týmito slovami ocenil hrdinstvo skupiny tzv. nemnohých, t. j. skupiny 2927 stíhacích letcov – príslušníkov britského Kráľovského letectva, ktorí v kabínach Spitfirov, Hurricanov, Defiantov a Blenheimov bojovali v legendárnej leteckej bitke o Anglicko.

 

Iné však boli vtedajšie boje na mori. V rokoch 1939 a 1940 stratila V. Británia 677 obchodných lodí o celkovej tonáži 4 525 000 bruto registrovaných ton, čo bola asi štvrtina celej tonáže britského obchodného loďstva.
Britské lodenice dokázali v tej dobe ročne vyrobiť asi 1,5 milióna ton lodného priestoru, čiže následkom nemeckých útokov sa britské obchodné loďstvo začalo zmenšovať. No v prvom období vojny sa rozšírilo o pomerne veľké loďstvo Nórska, Holandska, Belgicka a neskôr Grécka.

 

Prvý Všeslovanský zjazd
Konal sa v Moskve 10.-11. augusta 1941 a vyzval československý ľud na organizáciu odporu proti nacistickým okupantom a na vytváranie jánošíkovských družín na Slovensku. Ako prvý na to 29. 9. 1941 zareagoval II. ilegálny ÚV KSS, ktorý vydal pokyny na ich organizovanie.
Základný dokument moskovského kongresu vydal výzvu „Bratia, porobení Slovania!“, ktorá zdôraznila, že „celý slovanský svet sa musí zjednotiť, aby nemecký fašizmus bol čím rýchlejšie a s konečnou platnosťou zničený“. Vyslovil požiadavku, „aby sa všetky slovanské národy mohli, práve tak ako všetky ostatné národy, pokojne a slobodne rozvíjať v rámci svojej štátnosti“, a tá sa stala programom aj amerických Slovanov.

 

Na jeseň 1941 bol vytvorený Výbor na vojenskú pomoc Rusku a medzi najaktívnejších účastníkov prípravných porád patrili funkcionári a členovia slovanských sekcií Medzinárodného robotníckeho spolku (ruskej, ukrajinskej, slovenskej, poľskej, chorvátskej, zakarpatsko-ukrajinskej a srbskej) a niektorých veľkých národných organizácií — napríklad Národného slovenského spolku.

 

Ako USA zlikvidovali nadvládu V. Británie nad svetom?

Veľmoci využili 2. sv. vojnu nielen na porážku Nemecka, Talianska a Japonska s ich spojencami, ale aj na vybavenie si iných „účtov“. Napr. Spojené štáty americké sa potrebovali zbaviť svojho najväčšieho politického a ekonomického konkurenta, Veľkej Británie. A tak konali a na konci vojny si ju úplne podriadili.

 

Vie sa, že USA mienili v medzivojnovom období poraziť V. Britániu hoci aj vojensky. Avšak 2. svetová vojna im ponúkla elegantnejšie riešenie, také, že Veľká Británia sa im sama podložila. Pretože ak bol niekto kolosom na hlinených nohách, tak to nebol ZSSR, ale práve ona. Veď stačí si porovnať vojnovú pomoc, ktorú V. Británia spotrebovala od USA cestou programu Lend-Lease a uvidíme, že aby prežila, spotrebovala trikrát viac pomoci ako ZSSR (získala tovar za 31,4 mld. USD oproti ZSSR, ktorý prijal pomoc v hodnote 11,3 mld. USD – viď. údaj wikipedie).

 

Obmena „vládcu sveta“ sa začala s konečnou platnosťou 14. augusta 1941, keď prezident USA Franklin Roosevelt a predseda britskej vlády Winston Churchill podpísali Atlantickú chartu. Poznáme ju ako dokument, ktorý určil základy princípov slobodného trhu a demokracie na časy po skončení Druhej svetovej vojny, ako dokument, ktorým boli položené základy OSN, hoci to nie je celkom presné, pretože toho sa týkajú len dva z jej ôsmich bodov.

 

Charta nebola právne záväzným dokumentom, bola len deklaráciou o zámeroch, ako asi má vyzerať ideálny povojnový svet z pohľadu USA a V. Británie.

 

Obe strany ohlásili odmietnutie územných a iných akvizícií; neprípustnosť územných zmien bez súhlasu na tom zainteresovaných národov; zaviazali sa ctiť si právo národov samostatne si zvoliť formu svojho vládnutia, dosahovania obnovy suverenity a samosprávy tých národov, ktoré boli toho zbavené násilnou cestou (v neskoršom období začali obe strany toto ustanovenie traktovať iba vo vzťahu k európskym krajinám, nerozširujúc ho na kolonizované územia).

 

Atlantická charta vyhlasovala pre všetkých rovnoprávnu dostupnosť „k obchodu a ku svetovým surovinovým zdrojom“. Ďalší bod konkretizoval, že všetky štáty musia mať rovnaký prístup ku svetovému oceánu. V samostatnom bode charta deklarovala nevyhnutnosť zníženia celkovej úrovne zbraní vo svete a úplné odzbrojenie štátov agresorov, aby nebolo dopustené opakovanie vojny a revanš.
Neskôr sa s niekoľkými spresneniami a výhradami k charte pripojil aj Sovietsky zväz („podpísal“ „ju“ 24. 9. 1941) a po ňom aj vlády vo vyhnanstve väčšiny štátov antihitlerovskej koalície.

 

Aby sme boli presní, veľvyslanec v Londýne I. M. Majskij samotnú chartu nepodpisoval. Bola na to zverejnená osobitná sovietska deklarácia. ZSSR sa v nej slovne pripojil k základným ustanoveniam, lenže bolo tu niekoľko dôležitých „no“.

 

Po prvé, vláda ZSSR vyhlasovala, že si bude samostatne určovať ciele a charakter vojny. V počiatočnom anglosaskom variante bola táto otázka vôbec obídená. Preto bolo neskôr možné túto vynechávku traktovať akokoľvek.

 

Po druhé, Sovietsky zväz vyhlasoval, že praktické uplatnenie princípov dokumentu bude nevyhnutné uskutočňovať s ohľadom na okolnosti, historické osobitosti, potreby toho či onoho štátu.

 

Týmito a ešte niekoľkými spresneniami Moskva nielen definovala svoju štátnu suverenitu pri prijatí kľúčových otázok vojny a mieru, ale čiastočne sa tiež dištancovala od čisto anglosaského pohľadu na svet. ZSSR napríklad poukazoval na to, že ustanovenie o územnej celistvosti a suverenite krajín sa musí vzťahovať aj na koloniálny systém a že jeho zachovanie je nespravodlivosťou. Tu treba jednoznačne priznať, že Spojené štáty americké boli so ZSSR v otázke boja s kolonializmom solidárne.

 

Charta v tom tvare, v akom bola 14. 8. 1941 zverejnená, naznačovala perspektívu konca Britskej ríše, nad ktorou slnko nikdy nezapadalo. Podľa romantickej verzie, ktorú rozpovedala Eleonóra Rooseveltová v spomienkach o manželovi, prezident USA bol šokovaný životnou úrovňou Afričanov a Arabov počas zastávok svojho lietadla v západnej Afrike. Vraj práve vtedy sa zrodilo ustanovenie charty, ktoré hovorí, že všetky národy musia byť zbavené strachu a núdze.

 

Na omnoho pragmatickejšej formulácii prezident USA trval pri téme slobody obchodu a pri rušení britského koloniálneho systému. Nie, nebolo to z lásky k ľuďom, ale z pohnútky zabezpečiť si po vojne ďalšie trhy pre americké tovary. Musel byť na to zničený monopolný systém a svojské riadenie britského koloniálneho obchodu. Britský finančný systém bol v tom čase už takmer v ruinách kvôli americkým úverom a dravému projektu Lend-Lease. Zostávalo len jediné, zákonodarne sa zbaviť pozostatkov ríše.

 

Varšavské povstanie
Vypuklo 1. augusta 1944 pod vedením poľskej Armády krajowej (Zemská armáda) a generála Tadeusza Bora-Komorowskeho. Predstavitelia Červenej armády a sovietskej vlády neboli o ňom informovaní.

 

Dňa 2. októbra bolo dohodnuté prímerie a 3. októbra vstúpila do platnosti kapitulácia povstalcov. V povstaní zahynulo asi 18 tisíc povstalcov, 25 tisíc ich bolo ranených, civilistov bolo zabitých vyše 200 tisíc. Nemci stratili 17 tisíc vojakov zabitých a nezvestných a okolo 9 tisíc ranených. Ľavobrežná Varšava bola zničená na 90 percent.

 

Bojov sa zúčastnila aj 535. čata Slovákov Zemskej armády pod vedením Miroslava Ihringha, v ktorej bojovalo 28 Slovákov.

 

 

ZSSR vyhlásil vojnu Japonsku

Vyhlásil ju 8. 8. 1945 a 9. augusta už vojská Červenej armády prešli do útoku proti japonskej Kuantungskej armáde nachádzajúcej sa v severných oblastiach Číny. Zničili ju (42 divízií) do 23. 8. 1945.

 

Japonská vláda nemala na postup voči ZSSR jednotný názor. Tri dni po nemeckom útoku na ZSSR (25. 6. 1941) vyhlásil japonský minister zahraničia Macuoka sovietskemu veľvyslancovi v Tokiu, že sovietsko-japonský pakt o neútočení, uzavretý 13. apríla 1941 „stráca svoju pôsobnosť“. O týždeň neskôr, 2. júla 1941, ho ubezpečil, že japonská vláda bude naďalej „udržiavať priateľské styky so ZSSR“. Ešte v ten deň informoval Macuoka nemeckého veľvyslanca v Tokiu Otta o tomto rozhovore a vysvetlil ho ako pokus „oklamať Rusov“, pretože príprava japonského útoku proti ZSSR nie je doposiaľ ukončená, napriek tomu, že bolo nariadené jej urýchlenie.

 

Sovietske vojská zajali 604 105 Japoncov, 16 150 Číňanov, 10 132 Kórejcov, 3 633 Mongolov, 486 Mandžurov, 58 Rusov, 11 Buriatov, 11 Malajzijcov a dvoch Tungusov. Medzi zajatými bolo 170 generálov, 26 345 dôstojníkov a 613 590 vojakov a poddôstojníkov.
Útočiace sovietske vojská mali 1 747 000 vojakov, z toho 1 378 000 v pozemných silách. Vo výzbroji mali 5 255 tankov, mínometov a samochodiek a 5 771 lietadiel. Spojencom Červenej armády bola 16-tisícová Mongolská armáda.

 

Japonské vojská mali 713 000 ľudí, z toho 200 tisíc bolo v Kórei, na južnom Sachaline a Kurilských ostrovoch. Japonci mali v podriadenosti aj Mandžusko a Vnútorné Mongolsko.

 

Japonsko v tejto vojne na všetkých frontoch stratilo 2 600 000 ľudí. Nerátajú sa do toho mŕtvi, ktorých usmrtilo americké bombardovanie japonského územia.

 

Japonský premiér Kantaro Suzuki priznal po atómových útokoch, že hlavne „vstup ZSSR do vojny postavil štát do beznádejnej situácie, v ktorej bol ďalší odpor zbytočný“.

 

Päťdňová vojna na Kaukaze
Udiala sa v čase letnej Olympiády v Pekingu 8. 8. 2008 a bola dôsledkom napadnutia Gruzíncami ruských mierotvorcov v Južnom Osetsku, po čom nasledoval gruzínsky útok na juhoosetské hlavné mesto Chchinval.

 

V rokoch 1992-2008 gruzínska strana zabila okolo 5000 obyvateľov Južného Osetska (obyčajných civilistov). Strácali sa ľudia, každý deň dávali o sebe vedieť gruzínski snajperi. Republika to považuje za genocídu.

 

Len mierotvorci pomáhali zmierovať tento konflikt. No v roku 2004 sa situácia vyhrotila na maximum. Gruzínski vojaci pozabíjali juhoosetských bojovníkov. Provokácie pokračovali.

 

O štyri roky neskôr, v noci zo 7. na 8. 8. 2008, si to gruzínske raketomety namierili rovno na spiaci Cchinval a gruzínski mierotvorci začali strieľať na ruských mierotvorcov. 158 ich padlo. Hoci dovtedy hrávali spolu šach, pili víno…

 

Hneď po gruzínskych raketometoch sa pustili do boja gruzínske tanky. Na to zareagovala aj ruská 58. severokaukazská armáda a „prinútila Gruzíncov k mieru“.

 

V septembri 2009 boli oznámené výsledky nezávislej vyšetrovacej komisie EÚ, podľa ktorej vojnu vyvolalo Gruzínsko, a Rusko prispelo k eskalácii konfliktu.

 

 

Varuje Henry Kissinger
V súvislosti s ukrajinskými udalosťami a Arabskou jarou varoval 29. 8. 2014 všetkých západných politikov, že éra dominancie ich svetovej politiky a éra nadradenosti ostatným národom a ekonomikám sa rozpadá a že na udržanie západnej demokracie je bezpodmienečne nutné uznať historické odlišnosti rôznych častí sveta, uznať ich kultúry za svojbytné a zaručiť im istotu bezpečnosti pred západnou rozpínavosťou tzv. radikálov. Pokiaľ sa západná, tzv. politika radikálov, nezmení, varoval Kissinger, tak dôjde k tomu, že vypuknú vojny, a svet sa rozpadne na nové mocenské sféry, ktoré bude do jedného bloku spájať ostrá protizápadná politika.

 

Ako dnes vidíme, súčasní západní neomaoisti, akonáhle sa zbavili Trumpa, začali pokračovať vo svojej rozvratníckej radikálnej politike z roku 2014, a my dnes žneme výsledok ich Veľkých skokov, Green Dealov, Veľkých Resetov, sociálnych experimentov a všeobecnej nenávisti proti akejkoľvek svojbytnej národnej kultúre, ktorá sa nechce podriadiť ich globalistickému poňatiu sveta, v ktorom majú právo na dôstojný život len tzv. elity, a ostatní sú predurčení stať sa obyčajnými nemajetnými a nesvojprávnymi chudobnými otrokmi.
Vladimír Mikunda

 

Zdieľajte článok