Aktuality, Bezpečnosť,

Skutočný príbeh z vojny na Ukrajine „Chcel som ho roztrhať!“

---

 

Dňa 8. júna 2022 priniesla webová stránka ruských novín Komsomoľská pravda vojnový príbeh spravodajcu Alekseja Ovčinnikova, ktorý sa nedávno odohral na Ukrajine. Naozaj to nie je inscenovaný príbeh pre film, či román, je to obyčajná správa o reálnom, no neobyčajnom osude človeka, ktorý prežil v zajatí deväť bodnutí bodákom a ktorý neskôr našiel svojho ukrajinského trýzniteľa.

 

Ukrajinský zabijak v zajatí DĽR

V zajatí DĽR na kameru hovorí bývalý príslušník námornej pechoty 36. ukrajinskej brigády Dmitrij Evgan, ktorý má volačku „Said“: „Zašiel kamarát a hovorí – Pošli zajatca… Podišiel som k nemu a šesťkrát som ho bodol (bodnutí bolo v skutočnosti deväť). Na druhý deň ho (V. Lupacija) vyniesli a povedali, že je mŕtvy,“ priznáva sa k vražde D. Evgan.

 

 

V tom ho doneckí vyšetrovatelia požiadali, aby sa pozrel napravo. Pozrel sa a v okamihu sa mu zmenil výraz tváre. Spoznal totiž, že pred ním stojí ten domobranec, k vražde ktorého sa práve priznal.

– Spomínaš si? – opýtal sa ho akoby zázrakom živý Viktor Lupacij.

– Áno, chvejúc sa pritakal ukrajinský námorný pešiak. – Dovoľte mi poprosiť vás o prepáčenie. Hlavne pre seba to potrebujem.

– Ja tvoje ospravedlnenie nepotrebujem. Boh ťa rozsúdi…

 

Hovorí novinár Ovčinnikov

So staršinom batérie húfnic armády DĽR Viktorom Lupacim sme sa stretli na jednom z námestí Donecka. Prekonal niekoľko operácií a teraz absolvuje rehabilitačný kurz po 13-dňovom pobyte v zajatí ukrajinských námorných pešiakov. Ľavú ruku má zasádrovanú a obväzy zakrývajú ďalšie rany. Už mu príliš nevidieť ani miesto, kde mu bodákom prerazili hlavu. Napriek hrôze, ktorú prežil, drží sa ako junák. O svojom zážitku hovorí tvrdo, no reálne a bez prikrášľovania.

 

„Zbili ma a zatvorili do chladiarenského boxu.“

Viktor Lupacij pochádza z rodiny dedičných metalurgov. Ako starší strojník parných turbín si na „Závode Iljiča“ odpracoval v rodnom Mariupole 13 rokov. Zostal by ním dodnes ak by sa v Kyjeve neudial prevrat. On i väčšina jeho rodákov neprijala novú moc, ktorá bola nielen otvorene rusofóbna, no ktorá aj hnusne opľúvala dejiny. Preto od prvých chvíľ prichádzal s tisíckami svojich rodákov na miestne antimajdanovské zhromaždenia.

 

– Už vtedy sme pochopili, kam to smeruje, – hovorí. – Spálenie ľudí v Odese 2. mája 2014 sa stalo bodom, z ktorého niet návratu. Koniec, ďalej sa nedá len sedieť. 9. mája sme sa postavili náckom, ktorí prišli k nám do Mariupoľu. Lenže tí postrieľali našu milíciu, pretože tá odmietla strieľať do nás. Odpor bol potlačený. No Viktor s priateľmi nezmenili názor. Hovoriť nahlas čo si myslí, bolo nebezpečné, no 30. júna 2014 aj tak za ním prišli ľudia v čiernom a zatiahli ho do mikrobusu.

– Priviezli ma do rajónneho strediska ministerstva vnútra a hneď ma začali vypočúvať a mučiť. Obviňovali ma zo separatizmu, terorizmu a rôznych iných vecí. Potom ma odviezli na Mariupoľské letisko. Tam ma opäť mučili a žiadali, aby som udal všetkých známych, ktorí nepodporujú novú moc na Ukrajine.

 

Nikoho som neudal. A tak ma znova bili a zatvorili do chladiarenského boxu. Správali sa ako fašisti v knižkách a filmoch o vojne. V nejakom momente si mysleli, že som mŕtvy a tak ma hodili do jamy k umučeným Mariupoľcom, tam, pozdĺž starej štartovacej dráhy. Veľmi veľa mŕtvol tam bolo… Asi tri dni som tam preležal. Potom prišli a keď zbadali, že sa chvejem, ktosi zvolal: – Aha ho, aký húževnatý! Myslel som si, že ma dorazia, no oni ma odviezli do Záporožskej basy.

 

„Zaeviduj ho ako bez zranení“

– Ponúkol vám aspoň niekto ošetrenie, pýta sa novinár Ovčinnikov.

– Aké ošetrenie… Raz prišiel do basy nejaký medik, pozrel sa na mňa a na svojich a opýtal sa: – Načo ste ho sem priviezli? Čosi, kdesi hlesne a ja mám za to zodpovedať?

Ukrajinskí kolegovia mu na to: – Zavri si hubu a zaeviduj ho ako bez zranení. Medik to urobil. Pomohli mi až iní – tiež „teroristi“ a „separatisti“. Spočiatku sa ku mne báli priblížiť, pretože som bol celý polámaný a modrý. Jeden z nich riekol: – Bratku, musíš čosi zjesť, inak neprežiješ. Chceš boršč?

– Čo, boršč? Tu, v base? Veru, oni si to tam pripravovali s čajníkom a plastovým vedrom.

 

O mesiac som začal pomaly vstávať. Veľmi mi bolo ťažko. Dozorcovia postavili do chodby televízor, ktorý veľmi hlučne oznamoval ukrajinské novinky: ako všetkých porážajú, že domobrana je rozbitá, skrátka morálne nás gniavili. Takto som tam presedel rok a dva mesiace, až v auguste 2015 ma vymenili. Nejaký čas sa Viktor dával do poriadku, no hneď po nabratí síl sa žiadal na front – chcel sa pomstiť za seba, za rodné mesto i za tých, ktorí zostali ležať v jame Mariupoľského letiska.

 

Blíži sa vojnové zajatie

Dostal sa k delostrelcom. Spočiatku sa stal veliteľom obsluhy samochodnej húfnice a potom staršinom batérie.

– 30. marca tohto roka mi dali úlohu. Pri jednej dedine sa naša samochodka prevrátila na moste a spadla do rieky, mal som ju vytiahnuť. Keď som tam prišiel, videl som, že techniky, ktorá by to zvládla, nikde niet. A keďže dedina bola hneď vedľa Mariupoľa, tak som sa vybral do mesta. Ťahalo ma aj to, že dlho som si nevidel otca s matkou, ba nevedel som ani, či sú ešte živí. Prešiel som tri naše kontrolné stanovištia a pustil som sa peši k nášmu domu. Akoby nikde nebolo vojakov. No len čo som sa otočil, videl som, že na mňa mieria štyri samopaly.

 

Utiecť sa už nedalo. Odobrali mi výstroj, zbraň, doklad a previazali oči. Toto všetko pozoroval môj otec, matka i brat. Pribehli, prosili aby ma mohli aspoň objať. Dovolili to len matke. Ja som jej pri tom stihol pošepkať aby odišli z mesta. Odviezli ma na „Závod Iľjiča“, v ktorom som kedysi pracoval. Doviedli ma do akéhosi bunkra a opäť sa všetko opakovalo ako v roku 2014. Vypočúvali ma kruto. Mysleli si, že som delostrelecký navádzač paľby, neverili, že som sa len s rodičmi chcel vidieť.

 

Spočiatku ma bili rukami. Potom priniesli palice, dolámali mi rebrá i ruku. Jeden z nich povedal: – Teraz zažiješ šok ako od 152 mm granátu. Položil mi hlavu na svoju holeň a rukou udieral zhora po uchu. Začala sa mi z neho valiť krv. Zdvihli ma a znova…Ako dlho trvalo toto „vypočúvanie“ si Viktor Lupacij nepamätá. Niekoľkokrát totiž upadol do bezvedomia. Prebral sa keď ho pretiahli do nejakej miestnosti a tam odhodili.

 

Prežil tam niekoľko dní. Trýznitelia ho navštevovali po celý čas a hovorili, že DĽR a LĽR sú rozbité a Ukrajina sa čoskoro pustí ďalej, do Ruska. Chválili sa, že im pomáha celá Európa a Amerika. Trvalo to asi týždeň. No o potom prišiel deň, keď sa rozlúčil so životom.

 

„Chcem aby si vedel, že ťa zabil „Said“!“

Otvorili sa dvere a vošiel človek, ktorý nemal ľavú ruku a povedal: – Alebo budeš s nami spolupracovať alebo ťa zlikvidujeme.

Odmietol som to. To ho rozbesnilo, vytiahol bodák a začal ma biť. Prvý úder do pleca, potom do kľúčovej kosti, tri údery do chrbta, dva do šije a ešte dva do hlavy. Keď som spadol, pokúšal sa mi bodnúť nôž opäť do hlavy, zlomil mi lebku. Z hlavy mi začala tiecť krv. On si prisadol a s úsmevom riekol: – Chcem vidieť ako zomieraš.

 

 

Evidentne sa mu to páčilo. Potom dodal: Si ozajstný bojovník, nekňučíš. Chcem aby si vedel: zabil ťa „Said“. Požiadal som ho, že chcem zomrieť sám. Súhlasil a odišiel.

 

Pokračovanie

Viktor ležal, krvácal a v duchu sa lúčil s blízkymi. Smrť však stále neprichádzala – ukázalo sa, že životne dôležité orgány neboli poškodené, krv sa zrazila.

– Pochopil som, že je to šanca urobiť sa mŕtvym. O dva dni prišli a na nosidlách ma vyniesli von. Počul som ako ktosi povedal, že ma treba odhodiť ďalej od kotolne: „aby nepochopil“. Pošťastilo sa mi, že nebol pri nich lekár a oni si ani neoverili môj pulz. Inak by ma dorazili. Preto ma len odhodili a odišli.

 

13 dní v zajatí

Keď nastúpilo temno, Viktor sa začal plaziť. Plazil sa celú noc aj po črepinách zo skla a k ránu na tento hluk vyskočili akýsi ľudia. Ukázalo sa, že sú to ukrajinskí vojaci. Tak som sa opäť dostal do zajatia, čiže už tretíkrát. Môj osobný doklad ostal u námorných pešiakov, len uniformu som mal DĽR, preto títo nevedeli určiť kto vlastne som. Uvedomil som si to a povedal im, že som bol zmobilizovaný, dostal som sa pod delostrelecké obstreľovanie a potom som sa kamsi plazil. Trochu ma poudierali, ale oproti tomu, čo som už zažil, to nebolo nič. Ich ošetrovateľ mi prezrel rany a riekol, že asi sú to črepiny. Upokojili sa a zavreli ma do akejsi miestnosti, v ktorej som preležal dva dni.

 

Potom ku mne prišli a povedali, že odchádzajú a že mi dávajú šancu prežiť, lebo ma tu zanechávajú. Dvere však zablokovali. O tri či štyri hodiny som počul, ako tam ktosi chodí, odpratúva železo z dverí, otvára dvere a pýta sa: je tu niekto živý? Odpovedal som.

 

Oslobodenie

Viktorov hlas sa chveje keď opisuje okamih oslobodenia. Neveril svojmu šťastiu, keď na rukávoch vojakov zbadal biele pásky, čo boli identifikačné znaky ozbrojených síl Ruska a Donbasu. Pre všetky prípady ich však požiadal, aby mu ukázali dokumenty. Chlapci sa zasmiali, no doklady mu ukázali a doniesli ho k autu Ural, kde stratil vedomie.

– V nemocnici som požiadal nadriadeného o rozhovor a odovzdal mu všetky údaje o „Saidovi“, aby sa mu nepodarilo skryť medzi civilmi a ujsť. Takému zlosynovi to predsa nemohlo len tak prejsť.

 

„Chcel som ho roztrhať“

Potom nastúpili operácie na celom tele a na bodákom prebitej hlave. Nastúpilo dlho očakávané stretnutie s milovanou manželkou a tromi deťmi i pomalé prechádzky po Donecku. Jedného dňa sa ozval telefón, vojaci ho žiadali aby ich navštívil a ukázali mu fotku „Saida“, ktorý sa vzdal do zajatia. Viktor ho okamžite spoznal. Bývalý tyran a predtým námorný pešiak 36. ukrajinskej brigády teraz sám padol do osídel spravodlivosti.

 

Stretnutie pred kamerou

Prekvapený „Said“ tiež Viktora hneď spoznal a vrhol sa k nemu s prosbami o odpustenie.

– Čestne? – pýta sa domobranec keď mu Ovčinnikov kladie otázku o pocitoch, ktoré mal pri stretnutí so svojim trýzniteľom. – Chcel som ho roztrhať, zadržiaval som sa, len veľmi ťažko som to zvládol. Všetky kruté spomienky ma ovládli. No chápal som, po prvé, že je to zajatec a, po druhé, že my nie sme takí, ako oni, lebo my nie sme dobytok. Nech ho súdi Boh, tak som mu to aj povedal.

– Chceli by ste sa s ním ešte stretnúť, kladie ďalšiu otázku Ovčinnikov.

– Áno, no nie v takej situácii, ale na bojovom poli. A nepozerať sa mu do očí.

– Pozerali ste sa mu do očí? Naozaj sa kajal za to, čo urobil?

– Ťažko. On chápe, že je to jeho koniec, jeho reakcia je obyčajný živočíšny strach o svoju kožu.

 

Kým som bol v zajatí, spoznal som, že v ukrajinských silách ostalo len malé percento vojakov, ktorí ešte nestratili ľudskú tvár. No väčšina už… Pritom je úplne jedno, či sú to Azovci alebo slúžia v ukrajinskej armáde. Čo si myslíte, kto teraz obstreľuje Doneck, kladie zase rečnícku otázku Viktor Lupacij. Nacionalisti z práporu Azov? Tí predsa nemajú také zbrane. Na Doneck pália obyčajní ukrajinskí vojaci. Myslíte si, že nevedia na koho pália? Veru vedia, veď delostrelectvo je presná veda. Preto, čo sa mňa týka, ľutovať ich nemá žiaden zmysel.

 

Títo ukrajinskí vojaci chceli zo mňa urobiť „samovar“, zviazať húžvou ruky a nohy a odrezať ich. A „Said“, keď ma bodal, si prisadol a hovoril: – Ja som vás, Moskaľov, zabíjal, zabíjam a budem zabíjať.

No čo? Sú to normálni ľudia? Treba sa mi čo najrýchlejšie dať do poriadku a odísť opäť na front, lebo musíme doraziť túto háveď.

Vladimír Mikunda