Aktuality, Letectvo,

Ako sa Su-30 stal najpopulárnejším ťažkým exportným stíhačom, ktorý v predaji predbehol americký F-15?

---

 

Od polovice 1990-tych rokov Rusko aktívne predáva svoj dvojmotorový ťažkých stíhač Su-30 (podľa klasifikácie NATO Flanker). Vďaka klientom na štyroch kontinentoch sa Su-30 stal vo svojej triede najpopulárnejším exportným modelom.

 

 

Stíhač je skonštruovaný na zdokonalenom klzáku Su-27, ktorý bol zaradený do výzbroje v roku 1985 ako analógia amerického F-15 Eagle (Orol). Spočiatku bol predurčený ako diaľkový prepadový stíhač sovietskej PVO so zámyslom ešte viac vylepšiť aj bez toho už neprekonanú výdrž konštrukcie. Lietadlo bolo dodávané v dvojmiestnom variante, ktorý sa hodí skôr na dlhé lety, no s rozpadom ZSSR ho ruské vzdušné sily nenakúpili vo význačnejšom počte.

 

 

Napriek tomu tento vysokoodolný univerzálny stíhač dostal so zdokonalenou aparatúrou a systémami REB novú úlohu, čím zaujal aj zahraničie. Vybavený bol aj jedným zo svetovo najpresnejších navádzacích systémov „vzduch-zem“ a najdokonalejšou protilodnou hladinovou výzbrojou, pri čom si zachoval vylepšené parametre originálneho klzáka.

 

Charakteristiky „vzduch-vzduch“ boli na konci 1990-tych rokov taktiež značne vylepšené, kedy v rámci spolupráce s Indiou lietadlo dostalo rad technológií zo stíhačov Su-35 a Su-37, vrátane stabilizátora a motory s riadeným ťahom na vysokú manévrovosť.

Tieto stíhače boli považované za najmanévrovateľnejšie na svete, až kým US Air Force neprijali do výzbroje v decembri 2005 F-22 Raptor (Dravec) s porovnateľnými charakteristikami. Indická modifikácia Su-30MKI sa stala základom väčšiny budúcich Su-30, ktoré sa vyrábajú tak na export, ako aj pre potreby vzdušných síl i vojenského námorníctva RF. Námorníci tieto stíhače získali v roku 2009.

Americký F-15 Eagle si zachoval v rade oblastí možnosti, ktoré sú porovnateľné s Su-30. „Orol“ sa ukázal byť dokonca rýchlejším, no nedostávalo sa mu manévrovosti, vyhľadávania v infračervenom poli a sledovania, a taktiež výzbroje, akú má „Flanker“. Su-30 bol okrem toho dvakrát lacnejší a Rusko bolo pripravené predávať tieto stíhače prakticky ktorémukoľvek kupcovi od Ugandy a Angoly po Čínu, Indonéziu a Indiu.

 

F-15 za prvých 25 rokov svojej existencie bol predávaný len trom najbližším obranným partnerom USA, pričom dokonca aj zmäkčené exportné obmedzenia boli pri tom omnoho tvrdšie, ako v prípade Su-30. Americkí spojenci omnoho nižšej úrovne, napr. Egypt a Irak, sa museli uspokojiť s jednomotorovým ľahkým stíhačom F-16 Fighting Falcon („Bojový sokol“), hoci jeho možnosti významne zaostávajú za oboma ťažkými stíhačmi pri vybojovaní vzdušnej nadvlády. A do rúk „nespojencov“ sa vysokotriedne americké stíhače už vôbec nedostali.
Mnohých amerických zákazníkov odradili zákazy na predaj zbraní kvôli zmene režimu v daných štátoch: Irán v 1980-tych rokoch, Indonézia a Pakistan v 1990-tych rokoch a Egypt v roku 2013. Tie sa pritom týkali nielen hotovej produkcie, ale aj náhradných dielcov, ako to bolo s iránskymi F-14 alebo indonézskymi F-16. Takáto prax odpudzovala rad štátov od nákupu americkej techniky.

Jej jasnými príkladmi sa stali Indonézia a Egypt, kde objednávky na americké stíhače vyschli dokonca aj po obnove vzťahov, pričom Indonézia si náhradou zvolila Su-27 a Su-30 a Egypt MiG-29 a potom aj Su-35. USA okrem toho stanovujú obšírne obmedzenia na používanie lietadiel vysokej triedy typu F-15 a dokonca stanovujú podmienky na letiskách, kde sú držané. Toto všetko podkopalo v porovnaní s Su-30 ich príťažlivosť, lebo tie sa môžu používať slobodne.

 

Zárukou popularity ruského ťažkého stíhača Su-30 generácie 4+ na vybojovanie vzdušnej nadvlády, v porovnaní s americkým ľahkým stíhačom F-16, sa stala jeho dostupná cena. Záujem o tento stíhač ešte viac zvýraznili nové možnosti nanesenia presného úderu a vlastná obrana lietadla, v porovnaní s Su-27 a F-15C. Ďalším príťažlivým faktorom sa stála šírka ponúkaného modelového radu, schopného prispôsobiť sa rôznym rozpočtom – od najfantastickejších variantov MKM, MKI a MKA pre Malajziu, Indiu a Alžír do omnoho lacnejšieho MK2 pre Venezuelu, Angolu a Vietnam.

 

Čína zareagovala na krízu v Taiwanskom prielive v 1990-tych rokoch, kedy USA vyslali lietadlové zoskupenie na vzdialenosť menej ako 100 km od jej pobrežia. Peking na to zareagoval objednávkou Su-30MKČ a MK2 na riešenie námorných útočných úloh. Tieto operatívne dodávky sa stali revolúciou v možnostiach Číny ohroziť západné vojnové plavidlá zo vzduchu. Krajina dokonca vytvorila základ na odvrátenie možnosti vstupu do svojej námornej zóny (tzv. obmedzenie alebo zamedzenie prístupu a manévru alebo A2AD) – od tých čias sa čínsky systém stal jedným z najefektívnejších na svete. Park Su-30MKČ ČĽOA okrem toho prešiel modernizáciou a získal modernú muníciu čínskej výroby na dosiahnutie nadvlády vo vzduchu a na námornom bojisku.

 

 

A pokiaľ Su-30 zostal v masovej produkcii lacnou alternatívou omnoho modernejšieho Su-35, tak F-15, naopak, značne zdražel a v cene prekonal dokonca aj neviditeľný F-35A. F-15 sa k dnešnému dňu stal najdrahším z dostupných stíhačov ponúkaných na export, okrem tých, ktoré sú rozmiestnené na lietadlových lodiach. Modifikácie F-15SG, F-15SA a F-15Q, skonštruované pre Singapur, Saudskú Arábiu a Katar dostali dokonalejšie radary s aktívnou fázovou mriežkou (AFAR). Vďaka tomu funkcionalita ich senzorov v porovnaní s Su-30 vyrástla, no zároveň vyrástla aj cena „Orlov“ o tretinu a prevalila sa za 100 miliónov USD.

 

V súbehu s dražobou munície americkej výroby, v porovnaní s ruskými analógiami, ostatné varianty sa pre väčšinu klientov i tak stali nedostupné. Tieto náklady robia najnovšie varianty F-15 omnoho drahšie, ako väčšina stíhačov piatej generácie, vrátane ruského stíhača na vybojovanie vzdušnej nadvlády Su-57, ktorý je ponúkaný na export celému radu klientov, rovnako ako aj F-35A.

 

 

Logicky z toho vyplýva, že Su-30 sa na svetovom trhu lepšie uplatní s úlohou moderného, prvotriedneho, no relatívne nedrahého stíhača 4+. A pravdepodobne to tak aj zostane bez ohľadu na tlak USA na svojich potenciálnych klientov.
Vladimír Mikunda