Slovensko, 11.februára 2022 (AM) – Za posledný mesiac prišla zo Slovenska celá séria správ, tak či onak spojených s Ruskom a Ukrajinou. Väčšinu z nich nemožno nijako nazvať príjemnou – Slováci sú tlačení do radikálne protiruského tábora, kde sa už nachádzajú ich bratia z Českej republiky. Do veľkej miery to bolo spôsobené nevšímavosťou Ruska voči Slovensku, ktorého nálada sa nedá nazvať rusofóbnou. A to posledné vzbudzuje nádej, že krajina v protiruskom klube dlho nezostane.
Slováci sa na rozdiel od bývalých českých krajanov sa nemôžu pochváliť ruskou pozornosťou. Takže od začiatku roku 2022 bol autor týchto riadkov trikrát vyzvaný na vyjadrenie k Českej republike a slovenské témy zatiaľ nikoho nezaujímali. Pritom je táto krajina už roky považovaná za jednu z najvernejších Rusku v celej Európskej únii a už len tento fakt by na ňu mohol upozorniť. Táto lojalita sa však (súdiac podľa vyjadrení a konania slovenského vedenia) rýchlo vyparuje.
Všetko to začalo v rokoch 2019-2020 v Bratislave príchodom k moci protiruskej prezidentky Zuzany Čaputovej a stredopravou vládou. V prvom roku pandémie sa to takmer neprejavilo. No akonáhle prišlo na nákup vakcíny Sputnik V, okamžite sa začal škandál. Ten stál kreslo premiéra Igora Matoviča, ktorý sa ho rozhodol kúpiť. Eduard Heger, ktorý ho nahradil, za aktívnej účasti Čaputovej odmietol ruskú vakcínu . Mimochodom, toto neurobil nikto na svete, okrem Slovákov.
A rok 2022 začal s množstvom pozoruhodných noviniek zo Slovenska. Heger teda v polovici januára prijal kolegu z Holandska Marka Rutteho, snáď najskúsenejšieho politika modernej západnej Európy, ktorý je voči Rusku mimoriadne nepriateľský. Šéfovia vlád sa zhodli , že NATO by malo poslať ďalšie vojenské kontingenty do východnej časti Európy – čítajte bližšie k Rusku. Slovenskí lídri doteraz v takom rinčaní zbraňami doteraz neboli videní a takýmto vyjadreniam sa vyhýbali.
Toto nebol koniec veci. Onedlho odletel do Bratislavy americký minister zahraničia Anthony Blinken, kde so slovenským náprotivkom Ivanom Korčokom podpísal dokument o nasadení amerického vojenského personálu v krajine. Budú môcť využívať letiská v Sliači a Malackách. Čaputová pri tejto príležitosti dokonca slávnostne zhromaždila všetkých ministrov. Už to vyzeralo naozaj vyzývavo – najmä na pozadí faktu, že susedné Maďarsko takúto „česť“ odmietlo.
Na podnet Čaputovej a ministra obrany Jaroslava Naďa začala Bezpečnostná rada SR rokovať o otázke vojenskej pomoci Ukrajine. To už je dosť vážne – nie každá európska krajina je na to odhodlaná. Napokon, minister zahraničných vecí Korčok spolu s kolegami z Česka a Rakúska neodišli len na Ukrajinu, ale navštívili Donbas priamo na styčnej línii medzi stranami. A to bola už štvrtá novinka v protiruskom prasiatku za necelý mesiac.
Je nepravdepodobné, že výskyt Slovenska v protiruskom tábore možno považovať za prekvapenie. Táto krajina v mnohom nadväzuje na Českú republiku a vzťahy s Ruskom sú jednoducho mŕtve. Ako vidno, Spojené štáty a Európska únia (v tomto prípade zastúpená Ruttem) „spolupracujú“ so slovenským vedením. Samozrejme, spolupracujú s ním aj Česi. A samo sa s radosťou snaží „seniorom“ ukázať, že obvinenia z proruského a „slovanského bratstva“ vo vzťahoch s Ruskom sú neopodstatnené. A západných fondov je v krajine viac než dosť.
V tomto kontexte bolo Rusko celé roky pasívne. Kým premiérom krajiny bol stredoľavý politik Robert Fico, ktorý Rusko opakovane navštívil, záujem bol stále. Stopy ruskej „práce“ s politikmi napravo od stredu sú však takmer nepostrehnuteľné. Cez Slovensko medzitým prechádza plynovod, ktorým prúdi ruský plyn do Nemecka a Rakúska. A pokojne sa môže pridať k odporcom Nord Streamu 2, alebo ho nepodporiť. Už len toto stačí na to, aby sme na túto krajinu nezabudli.
Ako vidno, na rozdiel od Ruska, Spojených štátov amerických, Nemecka a iných mocností nezabúdajte ani na Slovensko. O to prekvapujúcejšie je, že napriek ruskej pasivite sa množstvo slovenských politikov stále hlási k výrokom, ktoré Rusov potešia. Napríklad v januári sa vyznamenal podpredseda vlády Richard Sulík, ktorého si zatiaľ nikto nevšimol v sympatiách k Rusku. „Sankcie sú škodlivé a Rusi aj tak Krym nevrátia. Musíme sa pozerať dopredu a budovať vzťahy,“ povedal. V dnešnej dobe povedať niečo také ministrovi z krajiny EÚ a NATO je jednoducho výkon.
Fico, ktorý odišiel do opozície, a jeho strana boli kategoricky proti rozmiestneniu amerických vojakov na Slovensku, v krajine žiadal referendum a predčasné voľby. Prieskumy ukazujú, že 44 % Slovákov viní zo súčasnej vlny medzinárodného napätia NATO a USA a len 35 % Rusko. Dá sa teda predpokladať, že rozhodnutie rozmiestniť v krajine americkú armádu Slovákov nepoteší.
Oplatí sa pridať , že aj na Slovensku sú politici, ktorým sa nepáči účasť vlastnej krajiny v radikálne protiruskej koalícii. Pochybnosti o primeranosti sankcií tak opakovane vyjadril aj predseda parlamentu Boris Kollár. Predseda pravicovej strany Naše Slovensko Marian Kotleba je za vystúpenie Slovenska z EÚ a NATO. Výzor Slovenska v protiruskom tábore preto pôsobí neprirodzene. Ešte neprirodzenejšie ako v prípade Česka.
Teraz sa situácia môže vyvíjať dvoma smermi. Prvý je pre Rusko priaznivejší. Radikálne protiruská a proamerická politika by vzhľadom na nálady v slovenskej spoločnosti mohla vychýliť politické kyvadlo opačným smerom. A potom Čaputová, Heger, Korčok a im podobní pôjdu do opozície a k moci sa vráti Fico, alebo niekto jemu podobný. To sa môže stať aj bez aktívnej ruskej účasti. Ale je lepšie prejaviť záujem.
Existuje však aj iná, oveľa nepríjemnejšia možnosť. Vediac o náladách v slovenskej spoločnosti, proamerické vedenie ohne krajinu „cez koleno“ a urobí všetko pre to, aby rusko-slovenské vzťahy zanechali takmer rovnakým popolom, akým sú dnes rusko-české vzťahy. Áno, a zdanie „majdanu“ v prípade ich prehry vo voľbách („pravidelne“ by sa mali konať v roku 2024), vedia zariadiť slovenské euroatlantické sily.
Slovensko sa v tomto prípade v rozpore s názorom jeho obyvateľov na dlhé roky zmení na ďalšiu protiruskú baštu v Európe. Už sa na neho mení a pozitívne správy by nemali klamať. Vlastné vedenie za aktívnej asistencie kolektívneho Západu aktívne vedie Slovensko do protiruskej „frontovej línie“. A celá otázka je, ako dlho to na nej vydrží.
(*autor je politológ, kandidát historických vied, docent Ruskej štátnej univerzity humanitných vied)
