Ilustračné foto
Aktuality, História,

„Generál Mráz“ sa pokúšal bojovať za Hitlera

V roku 1941 sa anomálne silné mrazy pri Moskve začali už 12. novembra. Populárna legenda hovorí, že práve mrazy zastavili hitlerovskú armádu a zachránili sovietske hlavné mesto. Lenže nemeckí generáli, ktorí všetko videli na vlastné oči, pomenúvajú iné dôvody svojej historickej porážky.


 

„Informovali ma, že skupina armád dostane minimálne nevyhnutný počet vojenských transportov na prípravu útoku. Lenže v približne rovnakom čase mi hlásili, že v hlbokom tyle sa skupiny armád miešajú so Židmi, deportovanými z Nemecka! Zahlásil som Halderovi (Franz, armádny generál, náčelník hlavného štábu veliteľstva pozemných síl), že urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som tomu zabránil, pretože presuny týchto transportov v tyle znamenajú pre mňa stratu rovnakého počtu transportov so zásobami pre pripravujúci sa útok na fronte.“

 

Civilné obyvateľstvo, hlavne ženy, pri hĺbení protitankových zákopov pred Moskvou

 

Tento záznam si veliteľ skupiny armád „Stred“ (Mitte) generál-poľný maršal Fedor von Bock urobil vo svojom denníku 12. 11. 1941, v deň, kedy v centrálnom Rusku nastúpili netypicky surové mrazy do mínus 17°C.

 

Vyznamenanie Za oslobodenie Moskvy

 

Denník generála-poľného maršala bol vydaný pred 15 rokmi (2006?) v ruštine ako kniha s názvom „Stál som pri bráne Moskvy“. Prejsť trasu od týchto vrát, obsadiť mesto a realizovať tým hlavnú úlohu skupiny armád „Stred“ von Bock nedokázal. No a to predurčilo porážku Tretej ríše vo vojne so ZSSR. Zdrojový potenciál oboch strán bol neporovnateľný a prakticky všetci historici sa zhodujú, že blitzkrieg bol pre Hitlera jedinou šancou.

 

Fedor von Bock

 

No a za to, že sa táto šanca prepásla, s obľubou vychvaľujú „generála Mráza“ akoby tento chlad Nemcov zaskočil a vyradil z prevádzky značnú časť ich bojovej techniky. Niekde tu sa zrodil názor, že z ničoho nič vzniknuté mrazy boli dobre, že nie božou prozreteľnosťou, ktorá zastavila nacistov.

 

 

 

Je to mýtus, presnejšie, ide o goebbelsovský mýtus, o propagandu tretej ríše, ktorá mala vysvetliť prečo „neporaziteľná armáda“ nezvíťazila a prečo sa nenaplnili führerove sľuby s skorom páde Moskvy.

 

Je pravdou, že Nemci studenou zimou nezdôvodňovali krach svojho útoku, zdôvodňovali ňou úspech sovietskeho protiútoku, ktorý sa začal 5. decembra 1941 a naozaj bol sprevádzaný mimoriadne nízkymi teplotami a v jednom mesiaci im umožnil oslobodiť 11 tisíc obcí a miest.

 

Hitler vrhol na Moskvu slabú armádu

 

Mýtus žije dodnes
A dá sa ľahko vyvrátiť, pretože máme údaje o počasí v tých dňoch. Pätnásť stupňové mrazy trvali len tri dni, potom sa oteplilo a ku koncu novembra bolo pri Moskve 0°C. Mýtus napriek tomu žije, pričom dnes aj v samotnom Rusku. Nie je to nič prekvapivé, pretože dodnes existuje aj mýtus o analogickom rozdrvení Napoleonovej armády v roku 1812. Mimochodom, na „generála Mráza“ sa v rámci svojho ospravedlnenia odvolávali aj Francúzi. Na odhalenie ich prefíkaného klamstva sa odhodlal legendárny husár a jeden z lídrov partizánskeho hnutia Denis Davydov. Vo svojej práci aktívne cituje denníky Napoleonových generálov s ich klimatickými pozorovaniami – jeseň v roku 1812 bola naozaj teplá, mráz nepanoval dlho.

 

„Ako si pripustiť, že stodesať tisícová armáda mohla prísť o šesťdesiatpäť tisíc ľudí pri troch alebo päťstupňových mrazoch, keď omnoho silnejšie mrazy boli v roku 1795 v Holandsku, v roku 1807 pri Eylauskej kampani, trvajúcej okolo dvoch mesiacov, a v roku 1808 v Španielsku, kde sme sa medzi Kastílskymi horami kĺzali počas celej zimnej kampane po povrchu francúzskej armády, neprenikajúc do jej vnútra, a odstúpili sme od nej nezničiac ani jej jednoliatosť, ani poriadok?“ – ironicky uvádza jednu francúzsku spomienku ruský husár.

 

Nevie sa, či Davydova čítali hitlerovskí generáli, no francúzskych kolegov určite čítali. Preto čakali a báli sa ruských mrazov. Generál Günther Blumentritt vo svojich denníkoch píše: „Spomienky o Veľkej armáde Napoleona nás prenasledovali ako prízrak. Kniha spomienok napoleonského generála Caulaincourta, neustále ležiaca na stole poľného maršala von Klugeho, sa stala jeho bibliou. Stretali sme čoraz viac zhôd s rokom 1812. Lenže tieto nepolapiteľné znamenia bledli v porovnaní s obdobím blata, alebo ako ho nazývajú v Rusku ´rasputica´, ktoré nás teraz prenasledovalo ako mor“.

 

Na „jesenné blatá“, ako na príčinu neúspechu, sa vyhovára aj von Bock. Taký obrat udalostí hitlerovský štáb nepredvídal a držať celú skupinu armád v zimných zákopoch vôbec neplánoval. Preto ultimatívne požadoval od generálov dobyť sovietske hlavné mesto k novembru. 30. septembra 1941, keď sa začala operácia „Tajfún“ útoku na Moskvu, čo sa zdalo byť úplne uskutočniteľné. Stav ruských vojsk sa javil ako beznádejný, a to nielen nemeckým vojakom.

 

„Nikto nechcel veriť, že Moskva sa ocitne v rukách nepriateľa, nebolo však jednoduché samému sebe dokázať, že máme dostatok síl, aby sme zastavili fašistických okupantov pri bránach hlavného mesta,“ sú slová spomienok ľudového komisára vojenského námorníctva Nikolaja Kuznecova.

 

Lenže v októbri 1941 nastúpili silné a dlhotrvajúce lejaky, po ktorých, podľa denníka von Bocka, „presuny útvarov a prísun zásob boli fakticky paralyzované tekutým blatom“.

 

Osobitý vklad do tejto nepriazne vniesli príkazy sovietskeho velenia o ničení ciest a o výleve vôd z tunajších vodných nádrží. Nekonečné more blata vyhralo pre Červenú armádu životne dôležitý čas. Ten bol nutný na všetko: na budovanie opevnení, na zásobovanie vojsk, na dodávky podľa programu Lend Lease (prvé tanky z Anglicka vstúpili do boja pri Moskve 20. 11. 1941), na dopravu transportov s vojakmi, ktorí prichádzali z ázijskej časti štátu, ktorí to naozaj stihli a úplne pochovali ideu blitzkriegu.

 

„Pomaly sme sa plahočili po blate ku svojim ďalekým cieľom. A protivník využil naše časové straty,“ písal v článku „Skúsenosti vojny s Ruskom“ podriadený von Bocka, generál a vojenský teoretik Heinz Guderian, ktorého taktika „tankových klinov“ umožnila zničiť celý Západný front Červenej armády v lete 1941.

 

Ak už spísať krach „Tajfúnu“ na poveternostné podmienky, tak je to predovšetkým zásluha „generála Blata“. „Generál Mráz“ sa k tomu pripojil neskôr, keď sa Nemci už vzdali idey obsadiť Moskvu. Lebo v čase 12.-15. novembra 1941 bojoval dokonca na strane Hitlera: v momente, ako sa blatisté more zmrzlo, Nemci ukončili prestávku a obnovili útok.

 

„Spočiatku slabý mráz a námraza, ukazujúca sa v jagavých lúčoch slnka, dvíhali bojový duch vojakov idúcich, ako sa im zdalo, do posledného útoku,“ spomínal ďalší generál Wehrmachtu Kurt Tippelskirch.

 

Jesenné zdržanie bolo osudné. Von Bock neveril, že ZSSR má rezervy na mohutné protiútoky, no v dokončenie „Tajfúnu“ neveril taktiež. 1. decembra 1941 si zapísal: „Teraz uskutočňovaný útok je útokom bez zmyslu a cieľa, osobitne ak si uvedomíme, že čas sa blíži k osudnej črte, kedy sily útočiacich vojsk budú úplne vyčerpané“.

 

V danom momente sa v Podmoskovsku naozaj začali silné mrazy. Hrozné popisy ich následkov pre nemecké vojská sa dajú na hitlerovskej strane nájsť u von Bocka, u Guderiana i u ďalších priamych svedkov. Lenže oni nevinia zo svojej porážky chlad.

 

Von Bock spolu s blatom uvádza ešte dve príčiny, vrátane „nedocenenia schopnosti protivníka klásť odpor“. Tento človek nebol členom nacistickej strany, no Slovanov (konkrétne Rusov) považoval za „zaostalých“ a „slabých“ protivníkov, takže výhrada o „nedocenení“ sa týkala aj jeho. Názory bolo nutné prehodnocovať v extrémnych podmienkach, k tomu sa v denníku nachádzajú tieto slová: „Večer som uvoľnil z funkcie veliteľa divízie, ktorý hlásil, že Rusi odrazili jeho útok, bojujúc s kladivami a lopatami“.

 

Guderian si svoje pozorovania o Rusoch poznačil takto: „Treba nám vychovať u svojich vojakov rovnakú tvrdosť a húževnatosť“.
Čo sa týka poslednej príčiny, že blitzkrieg uviazol, von Bock ju sformuloval ako „krach so železnými cestami“ (ako to myslel, nevysvetľuje). Nemecké útvary, útočiace v roztiahnutej frontovej línii a ťažkých poveternostných podmienkach, dostávali len polovicu zásob, vrátane munície a pohonných látok. Kvôli celej zhode okolností (rozdiel v šírke železničných koľají, činnosť sovietskych partizánov, už spomínané transporty s deportovanými Židmi) v oblasti sovietsko-poľskej hranice sa vytvorila ozajstná tlačenica z transportov. Nemci teda dokonale nezvládli to, v čom sú považovaní za vynikajúcich, logistiku.

 

Guderian vo svojich pamätiach podtrhuje ešte jednu príčinu – „hlúposť führera“. Tu si však treba uvedomiť, že zvaľovať všetko na Hitlera sa po roku 1945 stalo národným folklórom, a u tvrdohlavého, emocionálneho a akčného Guderiana vždy boli pomerne komplikované vzťahy s vrchnosťou – vrátane do vyzývania na súboj.

 

Nedostatky Hitlerovho plánu

 

Na jeseň 1941 vrchné velenie požadovalo od svojich generálov nemožné (von Bock písal, že mu „zostáva len čudovať sa, ako málo je vrchné velenie na všetkých úrovniach oboznámené o obsahu mojich príkazov“), lenže Guderian za hlúposť nepovažuje to, že Hitler neprijal jeho názor presunúť všetky sily k Moskve. Namiesto toho tankovú armádu generála Hermanna Hotha presunul k Leningradu, a samotného Guderiana na juh – dobyť Kyjev.

 

Nemcom sa kvôli tomu podarilo zablokovať obrovské sily Červenej armády, takže stále zostáva otázkou, koho taktika je schopnejšia.
Tvrdohlavosť a sklon k hystérii sú v prípade Hitlera známe, no na jeseň 1941 sa ešte celkom nezbláznil a, ako hovoria nemeckí vojenskí analytici, práve on oddialil porážku Tretej ríše, keď v polovici decembra vydal svoju analógiu Stalinovho rozkazu „ani krok späť“ (čiže o rok pred Stalinom).

 

„Fanatickú snahu brániť vojskami všetok dobytý priestor treba vštepiť celému mužstvu, vrátane najtvrdšími metódami,“ požadoval štáb.

 

Počnúc druhou tretinou decembra a po krachu „Tajfúnu“ mali Nemci na voľbu dva varianty: po prvé, buď okamžite ustúpiť a ušetriť si sily alebo, po druhé, zakopať sa a držať sa do tých čias, kým posily v tyle nezorganizujú vhodnú obrannú líniu. Názory sa rozdelili, každý variant mal svojich lobistov. Hlavný Hitlerov adjunkt Rudolf Schmundt v rozhovore s von Bockom hovoril: „Aby sme prijali také alebo onaké rozhodnutie, musíme dobre, že nie hodiť si v priamom zmysle kocky“.

 

Hitler telefonicky podrobne posúdil situáciu s von Bockom a prijal rozhodnutie „zakopať sa“, bez ohľadu na riziká prelomenia frontu. Aj tento emocionálny a kategorický rozkaz bol posúdený s von Bockom, čo malo úlohu propagandistickej podpory. Na jeho plnenie prísne dohliadali, a generál Erich Hoepner, ktorý si dovolil taktický ústup, bol vyhnaný z armády so zbavením ho dôchodku a všetkých vyznamenaní a v auguste 1944 bol obesený ako účastník antihitlerovského sprisahania.

 

Hoepner sa síce nezúčastnil sprisahania proti vodcovi, mal však informácie o pláne a pokúšal sa prevziať velenie záložnej armády. Hitler od výbuchu nastraženej bomby neutrpel, no jeho adjunkt Schmundt bol smrteľne ranený.

 

Väčšina analytikov sa zhoduje na názore, že ústup skupiny armád „Stred“ v zimných podmienkach a pri roztiahnutej frontovej línii, by ju odsúdilo na likvidáciu podľa napoleonského scenára. Protiútok sovietskych vojsk bol natoľko úspešný, že k polovici decembra Josif Stalin dal britskému poslovi predpoveď o ukončení vojny už v roku 1942.

 

Lenže tá, ako je známe, sa skončila až o tri roky: vďaka rozkazu „udržiavať front do posledného vojaka“ sa Nemcom podarilo vyhrať čas na prísun záloh na určené čiary. Fedor von Bock bol po stroskotaní „Tajfúnu“ poslaný do zálohy a zabitý bol 4. 5. 1945. Auto, v ktorom sa viezol s manželkou, sa dostalo do britskej prestrelky.

 

Čo sa týka škandalistu Guderiana, ktorého Hitler poslal do zálohy dvakrát, dopracoval sa do funkcie Haldera a na Norimberskom tribunály bol svedkom. Celkovo si odsedel dva roky, zapojil sa do ustanovovania nemeckých ozbrojených síl, napísal pamäte a zomrel deväť rokov od konca vojny. Vojny, výsledok ktorej predurčila Bitka pri Moskve. Pričom účasť v nej „generála Mráza“ bola len bezvýznamnou epizódou, nafúknutou do epochálnych rozmerov propagandou doktora Goebbelsa.
Vladimír Mikunda

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov