Aktuality, História,

Didaktická pomôcka: Norimberský proces – triumf OSN

---

 

Predseda ruskej historickej spoločnosti Sergej Naryškin poznamenal, že medzinárodný trestný tribunál musel splniť historickú úlohu – zavŕšiť víťazstvo nad nacizmom aj dôležitým ideovým víťazstvom, dať adekvátnu odpoveď na bezprecedentnú výzvu hitlerovského Nemecka voči všetkým normám morálky a práva, všetkému civilizovanému ľudstvu.

 

Výzvu na verejný súd s nacistickými pohlavármi lídri západných štátov spočiatku prijali chladne. Nie je tajomstvom, a svedčia o tom mnohé archívne dokumenty, že Winston Churchill a Franklin Roosevelt boli skôr za ich mimosúdne popravy. A že dosiahnuť „norimberskú“ dohodu sa podarilo až v auguste 1945 na medzinárodnej konferencii v Londýne.

 

Čo povedal predseda Norimberského tribunálu, anglický a waleský sudca sir Geoffrey Lawrence, na jeho úvod?

„Skôr než obžalovaní dajú odpoveď na otázku, či si priznávajú vinu podľa vznesenej obžaloby o zločinoch proti mieru, vojnových zločinoch, zločinoch proti ľudskosti a vytvorení všeobecného plánu alebo sprisahania na spáchanie týchto zločinov, tribunál si želá, aby som v jeho mene urobil krátke vyhlásenie.

 

Proces, ktorý sa má teraz začať, je v dejinách svetovej jurisdikcie jedinečný a má obrovský spoločenský význam pre milióny ľudí na celej zemeguli. Z toho dôvodu leží obrovská zodpovednosť na každom, kto sa na tomto procese zúčastňuje.“

 

Nikto z tých, ktorí sa postavili pred tribunál, si vinu nepriznal. Jeden tak učinil tesne pred popravou.

 

 

Prečo bol za miesto súdu zvolený Norimberg?

Sovietska delegácia dôrazne navrhovala, aby sa súd konal v Berlíne. Bol by v tom symbol i logika, aby verchuška ríše bola súdená v hlavnom meste. Lenže Berlín bol veľmi zničený, preplnený spojeneckými vojskami a nemeckými diverzantmi.

 

Američania nástojili na tom, aby sa to udialo v Mníchove, pretože práve tam sa zrodila nacistická ideológia. Toto mesto navyše nebolo vojnou takmer vôbec poškodené. Lenže Mníchov sa nachádzal v jadre americkej zóny, čo ZSSR považoval za nedostatok kandidáta.

 

Nakoniec sa začalo hovoriť o Norimbergu. Mesto sa nachádzalo relatívne neďaleko od sovietskej okupačnej zóny a kým bol Berlín hlavným mestom Tretej ríše, Norimberg bol hlavným mestom NSDAP (Národno-socialistickej nemeckej robotníckej strany). Nacistická strana tu uskutočňovala svoje zjazdy a fakľové šou na mestskom štadióne. V roku 1935 boli práve tu prijaté aj tzv. rasové zákony, ktoré sa stali ideologickým základom na vykynoženie miliónov ľudí.

 

Lenže hlavný dôvod zhody na Norimbergu bol iný. Veľkou prednosťou tohto mesta bolo, že v jednom palácovom krídle sa nachádzalo väzenie, čím odpadali komplikácie s prevozom obvinených na súd a späť.

 

Aj Berlín sa stal miestom na umiestnenie tribunálu. Jeho oficiálne otvorenie sa konalo mesiac predtým – 18. októbra 1945 na súde v berlínskej štvrti Schöneberg. Predsedal mu sovietsky sudca genmjr. Ion Nikitčenko, ktorý oznámil rozhodnutie tribunálu o odovzdaní obžaloby 24 obvineným. Na oboznámenie sa s ňou dostali obžalovaní jeden mesiac. Nad napísaným uvažovali už v norimberskom väzení, formulujúc odpoveď o svojej vine či nevine.

 

Predbežné zasadanie sa v Norimbergu konalo počas troch dní – 14., 15. a 17. novembra 1945. Počas týchto dní sa zároveň dokončil zoznam obvinených. Advokátom Gustava Kruppa sa podarilo „odstrániť“ svojho klienta, ktorý kvôli paralýze stratil spôsobilosť na právne úkony a najväčší fabrikant bol zo zoznamu obvinených odstránený.

 

Advokáti Hitlerovho sekretára Martina Bormana, ktorého osud stále nebol jasný, sa pokúšali zachrániť svojho mandanta, lenže súd rozhodol ponechať ho na zozname obvinených. (Neskôr sa ukázalo, že M. Borman bol mŕtvy už v máji, podľa inej verzie bol sovietskym špiónom a dožil v Moskve.). Ďalší obvinený, odborársky vodca Robert Ley, sa po prečítaní obvinenia obesil.

 

K 20. novembru 1945 sa z 24 nacistických pohlavárov malo pred súd postaviť 22. No na lavicu obžalovaných si ich sadlo 20. Chýbal Borman a šéf Hitlerovej rozviedky Ernst Kaltenbrunner, ktorý bol v tom čase chorý.

 

Zostavu tribunálu tvorilo osem sudcov – po dvoch za štyroch víťazných spojencov. Jeho zaujímavosťou bolo, že v súdnej miestnosti sa voľne pohyboval jeden mladý muž, ktorý mohol v ktorejkoľvek chvíli podísť ku ktorémukoľvek obvinenému. Bol to americký súdny psychológ Gustave Gilbert s páskou na ruke s označením „ISO“ (International Security Office – Služba vnútornej bezpečnosti). A práve jemu závideli všetci novinári, ktorí museli sedieť za sklenenou stenou. Navyše sa s obvinenými mohol stretať verejne i medzi štyrmi očami, v súdnej sále i v ich väzenských celách. Vedel teda veľa z toho, čo bolo pre iných tajomstvom.

 

Gilbert zachovával tajomstvo dovtedy, kým to vyžadoval zákon. Neskôr zverejnil svoj denník v podobe knihy. Prvé zasadanie súdu opísal takto: „Keď obvinení pochopili, že otvorenie súdneho pojednávania spočíva len v prečítaní obžaloby, s ktorou už boli oboznámení, napätie na lavici obžalovaných evidentne pokleslo. Sedeli ľahostajne a bez pohybu, niektorí si striedavo zapínali slúchadlá na rôzne preklady, niekto si hodnotiaco prezeral prítomných v sále, sudcov, žalobcov, reportérov a publikum.“

 

Gilbert ďalej píše, že prvý deň poskytol obvineným akúsi úľavu. „Pri prvom stretnutí si obvinení potriasali rukou, pretože sa od zatknutia videli prvýkrát… Po tom, ako sála spustla, tam ostali a s úľavou hovorili o rôznych témach: od politiky po odvolania. Ribbentrop sa pokúšal osloviť Hessa, lenže nič z toho nebolo, keďže Hess si nemohol spomenúť ani na jeden z uvedených bodov obžaloby.“

 

Cynický bývalý vodca Hitlerjugendu Baldur von Schirach sa počas obeda pokúsil žartovať: „V deň, keď nás obesia, zrejme dostaneme po bifteku.“ Ribbentrop sa zas nechal počuť, že: „Uvidíte, právnici o niekoľko rokov odsúdia tento proces.“

 

Poobede, keď žalobcovia štyroch štátov čítali obvinenia, v ktorých boli konkretizované nacistické zverstvá, Ribbentropovi sa priťažilo a musel byť zo sály vyvedený.

 

Hess si počas procesu žil evidentne vo svojom svete. Pošepkal Göringovi: „Veď uvidíte, táto príšernosť sa rozplynie, a vy sa o mesiac, dva opäť stanete Führerom Nemecka.“ Ten sa po zasadnutí podľa Gilberta vyjadril: „Za tieto zločiny je celý nemecký národ odsúdený na prekliatie.“

 

Taktiku aktívneho kajúcnika si od začiatku zvolil len ríšsky právnický líder a guvernér protektorátu v Poľsku Hans Frank. „Stačí si len uvedomiť, že sme si žili ako králi a verili na zázrak,“ zdôveril sa psychológovi a dodal: „Nikomu z nich neverte, keď vám budú tvrdiť, že vraj o ničom nevedeli, že nič neriadili! Všetci vedeli, že s týmto systémom niečo nie je v poriadku, hoci možno nepoznali detaily. Nechceli ich poznať! Bolo príliš lákavé vycuciavať tento systém, držať svoje rodiny v rozkoši, veriac v to, že všetko je v poriadku!

 

Vy sa k nám správate božsky,“ dodal a ukázal na jedlo na stole, ktorého sa ani len nedotkol. „Vaši zajatci, áno, aj naši rodáci, hynuli od hladu v našich táboroch. Nech je Boh milostivý k našim dušiam!“

 

Nemka o nemožnosti ospravedlniť nacizmus

Práca Norimberského tribunálu celkovo so 403 zasadaniami znemožnila ospravedlniť zločiny nacizmu a holokaustu, vyhlásila profesorka Berlínskej slobodnej univerzity Helgarda Kramerová.

 

„V Nemecku vždy boli neveľké pravicovo-extrémistické zoskupenia, ktoré sa pokúšali ospravedlniť nacistických zločincov. Existujú aj takí, ktorí odmietajú holokaust tvrdiac, že nebol. Keďže sa tieto zločiny nedajú ospravedlniť, tak ich jednoducho odmietajú.

 

Preto je také dôležité, že dôkazy o tom existujú, že máme toľko kníh a správ o norimberských procesoch, ktoré boli predstavené svetovej verejnosti,“ povedala nemecká expertka.

 

Medzinárodný vojnový tribunál v Norimbergu po takmer ročnom pojednávaní vyniesol 12 rozsudkov smrti a za zločinecké organizácie vyhlásil SD (Sicherheitsdienst, bezpečnostná služba), Gestapo, NSDAP (Národno-socialistická nemecká robotnícka strana) a SS (Schutzstaffeln, „ochranné oddiely“). V rokoch 1946 – 1949 nasledovalo ďalších 12 norimberských procesov, ktoré vyniesli verdikty nad nacistickými činiteľmi nižšieho stupňa.

 

Význam Norimberského procesu a následných súdov nad nacistami je podľa profesorky „veľmi veľký, pretože v ich priebehu boli sformulované obecné pojmy týkajúce sa ľudských práv“. A „fakt, že sa proces konal, že Nemci sa nie sami zaoberali svojou minulosťou, bol mimoriadne dôležitý“.

 

„Aj keď mnohí bývalí nacisti neboli odsúdení právne, samotný fakt konania (Norimberského procesu), posúdenie nacistických zločinov na úrovni svetovej verejnosti – bolo mimoriadne dôležité a doposiaľ je základom prístupu voči štátom, v ktorých sa porušujú občianske práva,“ uvádza expertka H. Kramerová a dodala, že materiály Norimberského tribunálu „zohrali neoceniteľnú úlohu“ v rokoch 1967 – 1968 počas tzv. študentských protestov počas prehodnocovania dejín nacistického Nemecka. Poznamenala, že v NSR nebolo bežné hovoriť o „nemysliteľných zločinoch, ktoré páchali nacisti,“ nebolo bežné hovoriť ani o ich tvrdeniach, že „sú nevinní“.

 

Zákulisie veľkého procesu. Stalin nedovolil okamžitú popravu fašistických pohlavárov

Ruská Komsomoľská pravda si pohovorila s autorom novej knihy Bez premlčacej lehoty… K 70. výročiu Norimberského medzinárodného vojenského tribunálu (voľný preklad), viceprezidentom Medzinárodnej asociácie prokurátorov Alexandrom Zvjagincevom.

– V tejto krvavej vojne padlo 26 miliónov 600-tisíc našich rodákov. A vyše polovica z nich (15 miliónov 400-tisíc) boli civilisti. A ak si uvedomíme, že pôrodnosť po vojne sa v ZSSR znížila takmer o 16 percent, naše skutočné straty sa blížia k 50 miliónom.

 

To je tretina súčasného Ruska.

– Presne tak! No napriek tomu sa už objavilo množstvo publikácií, filmov, televíznych programov, ktoré sa snažia glorifikovať vodcov Tretej ríše. Ide sa na to typickým spôsobom. Známi fašisti sa ukazujú v domácom prostredí: veď pozrite sa, sú to obyčajní a dokonca milí ľudia. Napríklad ríšsky vodca SS Himmler, ktorý velil tým najkrutejším zložkám, je predstavovaný ako nežný človek, ochranca zvierat, milujúci otec rodiny, človek nenávidiaci neprístojnosti voči ženám… Príjemné slová sa našli dokonca aj na Hitlera. Vyrába sa z neho chrabrý vojak prvej svetovej vojny, s umeleckou povahou, znalec architektúry a skromný vegetarián. No a najmä vzorný štátny činiteľ.

 

V jednej televízii u nás sme videli tanečné vystúpenie, v ktorom bol partner odetý do fašistickej uniformy a potriasal zbraňou… Medzi „modernými“ divákmi sa teraz šíria slová, že ak by zvíťazilo Nemecko, teraz by sa u nás pilo nemecké pivo…

– Určite by ho nepili! Plánujúc Drang nach Osten, ťaženie na východ, nacisti videli pred sebou nie suverénne štáty a národy, ale len „životný priestor“ pre „árijcov“, priestor na totálne vykrádanie ľudí i zdrojov, na bezplatnú pracovnú silu.

 

Tu sú Himmlerove slová: „Ako sa cítia Rusi, ako sa cítia Česi, mi je absolútne jedno. Či iné národy žijú v blahobyte alebo vymierajú od hladu, ma zaujíma len potiaľ, pokiaľ ich môžeme využiť ako otrokov pre našu kultúru. Či pri výstavbe protitankového zákopu od vysilenia zomrie 10-tisíc ruských báb, ma zaujíma len potiaľ, že tento zákop musí byť vybudovaný pre Nemecko…“

 

Himmler v roku 1941 hovoril, že úlohou ťaženia na východ je likvidácia 30 miliónov ľudí.

– Ešte v roku 1939 Hitler pri uvažovaní o budúcom víťazstve nad ZSSR vyhlasoval, že likvidácia Židov je len experimentom v porovnaní s nadchádzajúcou likvidáciou Slovanov. „Čo sa týka smiešnych sto miliónov Slovanov, tak najlepších z nich prerobíme na svoj obraz a ostatných izolujeme v ich ošipárňach. Tí Nemci, ktorí začnú hovoriť o nevyhnutnosti starostlivosti o miestne obyvateľstvo a uplatnení civilizovaného prístupu k nim, budú poslaní do koncentračných táborov!“, predpovedal Führer.

 

Norimberský proces bol zorganizovaný na to, aby autorita s konečnou platnosťou vyslovila k tejto záležitosti posledný a záverečný súd.

– Viete vôbec o tom, že myšlienka o súdnom procese s hlavnými nemeckými vojnovými zločincami nebola v antihitlerovskej koalícii prijatá okamžite? Ešte v roku 1942 britský premiér Churchill hovoril, že nacistické vedenie musí byť popravené bez súdu. V marci 1943 štátny tajomník USA vyhlasoval, že by dal prednosť „postrieľaniu a fyzickej likvidácii celého nacistického vedenia“. 10. júla 1944 americký generál D. Eisenhower navrhol postrieľať predstaviteľov nepriateľského vedenia „pri pokuse o útek“. Vyslovené boli aj nápady kompletne zlikvidovať nemecký generálny štáb, všetkých členov SS a všetky riadiace články nacistickej strany. Vtedajší prezident USA F. Roosevelt 19. augusta 1944 poznamenal: „Voči Nemecku musíme byť naozaj tvrdí, a myslím tým nemecký národ, a nielen nacistov. Nemcov treba buď kastrovať, alebo sa voči nim tak správať, aby zabudli čo i len uvažovať, že sa medzi nimi objavia ľudia, ktorí by si želali návrat starých časov a pokračovať v tom, čo postvárali v minulosti“.

 

Takýto osud čakal Nemecko, keby nebolo tvrdej pozície Sovietskeho zväzu. Keď Churchill presviedčal Stalina, aby postavil všetkých k stene, ten oponoval: „Nech sa bude diať čokoľvek, musí na to byť… zodpovedajúce súdne rozhodnutie. Inak si ľudia povedia, že Churchill, Roosevelt a Stalin sa jednoducho pomstili svojím politickým nepriateľom!“.

 

„Musíme to urobiť tak,“ nástojil britský premiér počas stretnutia so Stalinom v Kremli 9. októbra 1944, „aby sa ani našim vnukom nepodarilo vidieť, ako sa zvrhnuté Nemecko dvíha z kolien!“. Stalin s ním nesúhlasil: „Príliš kruté opatrenia vyvolajú túžbu po pomste“.

 

 

Norimberg ku Slovensku

alebo

O čom sa rozprával Hitler s Cianom?

Z rozhovorov Hitlera s talianskym ministrom zahraničia Cianom (12.-13. 8. 1939) vyplýva, že po rozbití ČSR Hitler ponúkol Slovensko Poliakom za ich ústupky vo veci Gdanska. „Náhradou za Gdansk pri plnej záruke poľských záujmov a za podmienky, že bude možné spojenie medzi východným Pruskom a ríšou, poskytlo by Nemecko Poľsku záruku jeho hraníc, priateľský pakt na 25 rokov a účasť Poľska na záležitostiach Slovenska.“ (Norimberský proces)

 

Ako sa Nemci pozerali na záležitosť Slovenska, potvrdzuje aj výpoveď Goringa: „Ja osobne som ho nikdy nepokladal za samostatné, za skutočne suverénny štát. Keby som tam pri vypuknutí vojny bol potreboval letisko, bol by som ho využil aj vtedy, keby Slovensko nebolo vypovedalo vojnu Poľsku“.

 

Hitlerovské vojská konali presne v tomto zmysle, najmä v tej časti Slovenska, ktorú obsadili v roku 1939. Vyrabovali všetky zásoby a vojenské sklady. (Len zo Slovenska vyviezli výzbroj pre 24 divízií – S. Falťan, Slováci v partizánskych bojoch v Sovietskom zväze). Z vojensko-strategického hľadiska bolo Slovensko pre Hitlerove dobyvačné plány len jednou z prvých Schutzzone v Európe.

 

Do dátumu sa vzniesla konopná šestka

 

Básňou Posledná cifra o Norimberskom tribunáli gratuloval nacistickým zločincom pri príležitosti Nového roka 1946 Samuel Maršak. Spolu s touto ilustráciou bola uverejnená v novinách Pravda 1. januára 1946.

 

Maršak nebol na procese v Norimbergu prítomný. Pustil teda na uzdu svoju fantáziu a hľadal odpoveď na otázku, čím sa asi zaoberajú súdení, o čom rozmýšľajú, čo očakávajú. A na začiatku hovorí: „Kedysi im bola tesná Európa, dnes majú všetci jeden spoločný väzenský dom… Všetko stratila dravá rodinka: mená, zámky, parky i domy. Jej údelom je súdna lavička a v noci Norimberská basička…“

 

A hoci 1. januára 1946 zostávalo do rozsudku desať mesiacov, Samuel Maršak už videl, čo nacistických zločincov čakalo – povraz!

Vladimír Mikunda